Vo februári by sa bol dožil osemdesiatky a krátko pred Vianocami vyšla jeho kniha prvýkrát v slovenskom preklade. Chaim Potok, americký rabín, filozof a spisovateľ so stredoeurópskymi koreňmi.
Narodil sa 17. februára 1929 v Brooklyne rodičom, ktorí do Ameriky prišli z Poľska. Otec Benjamin Max Potok si tu krátko po svojom príchode v roku 1921 otvoril papiernictvo, ktoré neskôr predal a až do svojej smrti v roku 1958 sa venoval obchodu s klenotmi. Spolu so svojou manželkou Mollie patrili k ortodoxnej komunite chasidských židov. Chaima, ktorý sa v skutočnosti volal Herman Harold, a jeho troch súrodencov vychovávali rodičia v hlbokej viere. Celkom úspešne — jeden syn sa stal rabínom, obidve dcéry sa za rabínov vydali. Aj Herman vyštudoval Talmudickú akadémiu, stal sa rabínom a vstúpil do duchovnej služby. Najprv ako vojenský duchovný v americkej armáde v Kórei, neskôr vyučoval na niekoľkých amerických teologických univerzitách a seminároch. Od polovice šesťdesiatych rokov bol šéfredaktorom časopisu Conservative Judaism a vydavateľstva Jewish Publication Society of America. V roku 1985 sa stal členom tímu prekladateľov, pripravujúcich nový anglický preklad Biblie (teda toho, čo kresťania nazývajú Starý zákon) z pôvodných hebrejských textov.
.očarený príbehmi
Keby okrem tohto už vo svojom živote neurobil nič, bolo by to obrovské, pre americkú židovskú komunitu mimoriadne cenné dielo. Ako šestnásťročný si však prečítal dve knihy, ktoré výrazne poznačili jeho život: Návrat na Brideshead od Evelyna Waugha a Portrét mladého umelca od Jamesa Joycea. Potok neskôr spomína, ako ho očaril jazyk, jeho rytmus, jeho sila, jeho schopnosť hlboko zasiahnuť človeka. Joyceov Portrét mladého umelca navyše „vyjadroval ten zmätok v hlave a v srdci, ktorý som sám prežíval a nevedel vyjadriť slovami,“ spomína Chaim Potok v rozhovore pre Mars Hill Review v roku 1997. „Odvtedy sa snažím písať príbehy.“
Tieto dve knihy zaujali mladého Chasida ešte niečím iným: obidve totiž opisovali prostredie katolicizmu, kresťanskej viery, ktorá bola pre neho niečím pomerne blízka, no zároveň nesmierne vzdialená. Bolo to stretnutie s iným svetom. Hlboké stretnutie, teda nie povrchná znalosť faktov ako z turistického sprievodcu, ale spoznávanie toho, čomu ľudia veria, čoho sa obávajú a po čom hlboko v srdci túžia. Mladého Chaima táto skúsenosť — a ani mnohé ďalšie — nezneistili v jeho viere. Nestal sa bohémom (ani kresťanom) a svoje ortodoxné náboženstvo nezredukoval na „kultúrnu tradíciu“, z ktorej človek vyrastá podobne ako zo školských lavíc. Chaim Potok bral svoje náboženstvo mimoriadne vážne. Tak isto vážne však znímal otázky, ktoré mu kládla moderná kultúra. Preto sa okrem teológie venoval aj štúdiu literatúry a neskôr získal doktorát z filozofie. Preto sa celý život venoval rozprávaniu príbehov — či už ako rabín, učiteľ, redaktor, alebo — hlavne — ako spisovateľ.
.vyvolený v Ázii
Hoci prvý román (Vyvolení) vydal až v roku 1967, keď mal 38 rokov, životný materiál pre svoje diela zbieral dávno predtým. Najprv to boli stretnutia so židmi, ktorí ináč pristupujú k vlastnej viere: román Vyvolení hovorí o stretnutí a priateľstve dvoch mladíkov, z ktorých jeden je ortodoxný Chasid, zatiaľ čo druhý je „iba“ ortodoxný žid a teda pravovernými Chasidmi považovaný za neveriaceho. Chlapci sa najprv pobijú (pri baseballovom zápase medzi ich ješivami), neskôr medzi nimi vznikne hlboké priateľstvo. Ich životy ako dospievajúcich a dospelých mužov opisuje ďalší Potokov román Sľub, vydaný o dva roky neskôr.
Oveľa hlbšie otázky si kládol poručík Potok v Kórei, kde duchovne slúžil svojim spolubojovníkom a v Japonsku, ktoré v tom čase viackrát navštívil. „Počuje Boh muža modliaceho sa v šintoistickom chráme?“ Samozrejme, že áno, máme chuť okamžite povedať my, ktorí sme — v dobrom či v zlom — nasiaknutí západným liberalizmom a všetko objímajúcim ekumenizmom. Úplne ináč však táto otázka znie hlboko veriacemu príslušníkovi tej najortodoxnejšej vetvy národa, presvedčeného o tom, že si ho vyvolil Boh. Chaim Potok berie konfrontáciu s iným náboženstvo a s inou kultúrou vážne. Neostáva na povrchu, ide hlboko. Ako na ňu odpovedá, si možno prečítať v Knihe svetiel z roku 1981 a v románe Som hlina z roku 1992.
.brooklynské ukrižovanie
Treťou krajinou, do ktorej podnikol rabín, filozof a spisovateľ Chaim Potok dobrodružnú prieskumnú výpravu, bola zem umenia. Sám odmalička kreslil a maľoval, výtvarné umenie pomerne dobre poznal, orientoval sa v jeho histórii aj v teoretických otázkach. Mojžišov zákon však zakazuje zobrazovanie ľudí (alebo, ako podotýka Potok, zobrazovanie ľudí za účelom náboženského vzývania) a preto ináč mimoriadne bohatá židovská kultúra svet výtvarného umenia príliš neobohatila (Chagall a niekoľko ďalších moderných výtvarníkov tvoria dôležitú výnimku).
Ako má však veriaci židovský chlapec naložiť s talentom, ktorý ho vedie, možno zvádza, páli, možno spaľuje? Má podľahnúť svojmu okoliu a na umenie zabudnúť? Alebo má svoju vieru opustiť a rovnými nohami skočiť do sveta umenia? Knihy Volám sa Ašer Lev (1972) a Dar Ašera Leva (1999) sú presne o tomto napätí. Prvú z nich — keďže práve vyšla v slovenskom preklade — si všímame detailnejšie v recenzii v rámčeku. Aj tu, podobne ako v otázkach tradície a náboženstva, skúma Potok svoju vieru v kontexte modernej doby. Kladie si otázky, ktoré si z pochopiteľných dôvodov nemohol dať Mojžiš ani zakladateľ chasidizmu Baal Šem-Tov. A nachádza hlboké, aj pre kresťana či ateistu fascinujúce a užitočné odpovede.
Keď chcel Chaim Potok a v knihe aj jeho hrdina Ašer Lev vyjadriť hĺbku smútku a utrpenia, nevedel nájsť lepší symbol ako ukrižovanie. A tak ho — Chaim aj Ašer — namaľovali. Viedlo to k neporozumeniu v ich chasidskej komunite? Áno. Stratili pri tom vieru? Nie.
. putovania Židov
Literárny odkaz Chaima Potoka by bol neúplný bez jeho historických kníh. Napísal ich viac, spomeňme aspoň dve: Putovanie: história Židov (1978) a Brány novembra (1996). Putovanie je pre Potoka základnou metaforou (a zároveň aj realitou) dejín židovského národa. Boh ich vedie, oni za ním idú, blúdia, vracajú sa naspäť, znovu blúdia a ďalej putujú. Sú „vyvoleným národom“, ktorý však vždy znovu a znovu s Bohom zápasí. Chcú sa s Bohom súdiť ako Jób, zápasia s ním ako Jakob, kričia k nemu ako Dávid, no nikdy od neho celkom neodchádzajú. Dobrých a zaujímavých kníh o histórii židovského národa je veľa, žiadna však nie je tak pekne napísaná ako Potokovo Putovanie.
Putovanie je príbehom národa, Brány novembra sú príbehom jednej rodiny sovietskych Židov. Otec Šalamún Slepak je presvedčený, tvrdý, zaslepený boľševik, jeho syn Voloďa sa stane disidentom, päť rokov strávi vo väzení, nenávidí komunizmus a spolu s manželkou Mášou túžia odísť do Izraela. Je to silná kniha o ruskom komunizme, je to napínavý triler zo života jednej (ne)obyčajnej rodiny.
.staviteľ mostov
Chaim Potok zomrel 23. júla 2002 v dôsledku mozgového nádoru. Jeho tri dcéry spomínajú na to, ako v pokoji a v hlbokej viere prežil posledné obdobie svojho života. V posledných mesiacoch strácal schopnosť reči. Ešte v posledných týždňoch sa však dokázal nahlas pomodliť šabatovú modlitbu a až do posledného dňa vedel povedať pozdrav „šalom alejchem“. Keď už nedokázal čítať, čítali mu jeho blízki — z Tóry, ale aj z New Yorkeru a stále znovu z jeho milovaného Joycea.
„Za vašim manželom smútia všetci ľudia, ktorí sa snažia stavať mosty medzi oddanosťou náboženskej tradícii a otvorenosťou voči svetu. Som katolícky kňaz a zajtra budem slúžiť omšu za Chaimovo večné odpočinutie. Som si istý, že by proti tomu nič nenamietal,“ napísal Adene Sáre Mosevitzkej, vdove po Chaimovi Potokovi deň po jeho smrti neznámy kňaz z Montrealu. Stručne tým vyjadril to, v čom spočíva veľkosť a zvláštnosť tohto spisovateľa: spojil nekompromisne hlbokú vieru s otvorenosťou voči tým, ktorí veria ináč a s porozumením voči svetu, ktorý stále putuje.
Umelec s pejzami
„‚Hotový Chagall,‘ mrmlal strýko. Obrátil som sa na stoličke a pozrel som sa naňho. ‚Nie,‘ ohradil som sa. ‚Volám sa Ašer Lev.‘“
Extrémne uzavretá komunita „ladovských“ (podľa ruskej dediny, odkiaľ väčšina z nich pochádza) chasidských židov v Brooklyne, oddaných starému múdremu rebemu, hlbokej zbožnosti a dôslednému praktizovaniu svojho náboženstva. Rivke a Arjemu Levovcom sa narodí jediný syn Ašer. Otec v ňom vidí svojho nasledovníka — z rebeho rozhodnutia (a s jeho požehnaním) cestuje po svete, zakladá ladovské ješivy, povzbudzuje miestne ladovské komunity a pomáha sovietskym židom. Ašer však veľmi skoro zistí, že má zvláštny dar: dokáže kresliť a samotné kreslenie ho napĺňa vášňou a radosťou. Kým je to detská hra, je všetko v poriadku. Ašer chodí do ješivy, pravidelne a vrúcne sa modlí, dodržiava šabat a s ním súvisiace prikázania. Škola ho však postupne prestáva baviť, väčšinu času si kreslí a uniká do svojho vlastného sveta. Keď na čítanku z tóry len tak bez rozmýšľania nakreslí rebeho portrét, vznikne prvý veľký problém. Nie však posledný. Otec je zo svojho syna nešťastný, matka tiež. Ašer je bezradný. Našťastie do toho prezieravo zasiahne múdry rebe...
Prosto, „hemmingwayovsky“ čisto napísaný, silne autobiografický príbeh o dospievajúcom chlapcovi, ktorý vďaka svojmu daru prerastá úzku, uzavretú, no pre jeho duchovný život dôležitú komunitu. Príbeh o zmysle viery a náboženstva, o sile a kráse umenia. Chaim Potok rozumie jednému aj druhému a svoje poznanie komunikuje — v duchu chasidskej tradície — pútavým, čistým rozprávaním. Výsledkom je kniha, ktorú človek číta ešte aj pri príprave raňajok či sledovaní televíznych správ.
Volám sa Ašer Lev je prvou Potokovou knihou preloženou do slovenčiny. V duchu „keď nikto nevydáva knihy, ktoré chceme predávať, vydajme ich sami“ ju vydalo Artforum, ktoré sa popri sieti kvalitných kníhkupectiev stáva čoraz viac aj vydavateľstvom. A nie hocijakým. V posledných rokoch vyšli v Artfore napríklad výborné listy Deža Ursinyho Zdeňke Krejčovej s názvom Moja milá pani, Gionov Muž, ktorý sadil stromy alebo Forrestov Malý strom. Všetko nielenže pozoruhodné knižky, ale aj veľmi pekne vyrobené (tu je priamym pokračovateľom unikátnej Knižnej dielne Timotej — jej zakladateľ Erik Jakub Groch dáva fazónu aj knihám z Artfora). Vydanie Potokovho Ašera Leva je nenápadnou udalosťou tejto literárnej zimy. A to sa v Artfore hovorí o Saroyanovom Tracyho tigrovi v novom preklade a s krásnymi ilustráciami. Máme sa na čo tešiť...
Chaim Potok: Volám sa Ašer Lev preklad Alena Redlingerová, Artforum 2008
Narodil sa 17. februára 1929 v Brooklyne rodičom, ktorí do Ameriky prišli z Poľska. Otec Benjamin Max Potok si tu krátko po svojom príchode v roku 1921 otvoril papiernictvo, ktoré neskôr predal a až do svojej smrti v roku 1958 sa venoval obchodu s klenotmi. Spolu so svojou manželkou Mollie patrili k ortodoxnej komunite chasidských židov. Chaima, ktorý sa v skutočnosti volal Herman Harold, a jeho troch súrodencov vychovávali rodičia v hlbokej viere. Celkom úspešne — jeden syn sa stal rabínom, obidve dcéry sa za rabínov vydali. Aj Herman vyštudoval Talmudickú akadémiu, stal sa rabínom a vstúpil do duchovnej služby. Najprv ako vojenský duchovný v americkej armáde v Kórei, neskôr vyučoval na niekoľkých amerických teologických univerzitách a seminároch. Od polovice šesťdesiatych rokov bol šéfredaktorom časopisu Conservative Judaism a vydavateľstva Jewish Publication Society of America. V roku 1985 sa stal členom tímu prekladateľov, pripravujúcich nový anglický preklad Biblie (teda toho, čo kresťania nazývajú Starý zákon) z pôvodných hebrejských textov.
.očarený príbehmi
Keby okrem tohto už vo svojom živote neurobil nič, bolo by to obrovské, pre americkú židovskú komunitu mimoriadne cenné dielo. Ako šestnásťročný si však prečítal dve knihy, ktoré výrazne poznačili jeho život: Návrat na Brideshead od Evelyna Waugha a Portrét mladého umelca od Jamesa Joycea. Potok neskôr spomína, ako ho očaril jazyk, jeho rytmus, jeho sila, jeho schopnosť hlboko zasiahnuť človeka. Joyceov Portrét mladého umelca navyše „vyjadroval ten zmätok v hlave a v srdci, ktorý som sám prežíval a nevedel vyjadriť slovami,“ spomína Chaim Potok v rozhovore pre Mars Hill Review v roku 1997. „Odvtedy sa snažím písať príbehy.“
Tieto dve knihy zaujali mladého Chasida ešte niečím iným: obidve totiž opisovali prostredie katolicizmu, kresťanskej viery, ktorá bola pre neho niečím pomerne blízka, no zároveň nesmierne vzdialená. Bolo to stretnutie s iným svetom. Hlboké stretnutie, teda nie povrchná znalosť faktov ako z turistického sprievodcu, ale spoznávanie toho, čomu ľudia veria, čoho sa obávajú a po čom hlboko v srdci túžia. Mladého Chaima táto skúsenosť — a ani mnohé ďalšie — nezneistili v jeho viere. Nestal sa bohémom (ani kresťanom) a svoje ortodoxné náboženstvo nezredukoval na „kultúrnu tradíciu“, z ktorej človek vyrastá podobne ako zo školských lavíc. Chaim Potok bral svoje náboženstvo mimoriadne vážne. Tak isto vážne však znímal otázky, ktoré mu kládla moderná kultúra. Preto sa okrem teológie venoval aj štúdiu literatúry a neskôr získal doktorát z filozofie. Preto sa celý život venoval rozprávaniu príbehov — či už ako rabín, učiteľ, redaktor, alebo — hlavne — ako spisovateľ.
.vyvolený v Ázii
Hoci prvý román (Vyvolení) vydal až v roku 1967, keď mal 38 rokov, životný materiál pre svoje diela zbieral dávno predtým. Najprv to boli stretnutia so židmi, ktorí ináč pristupujú k vlastnej viere: román Vyvolení hovorí o stretnutí a priateľstve dvoch mladíkov, z ktorých jeden je ortodoxný Chasid, zatiaľ čo druhý je „iba“ ortodoxný žid a teda pravovernými Chasidmi považovaný za neveriaceho. Chlapci sa najprv pobijú (pri baseballovom zápase medzi ich ješivami), neskôr medzi nimi vznikne hlboké priateľstvo. Ich životy ako dospievajúcich a dospelých mužov opisuje ďalší Potokov román Sľub, vydaný o dva roky neskôr.
Oveľa hlbšie otázky si kládol poručík Potok v Kórei, kde duchovne slúžil svojim spolubojovníkom a v Japonsku, ktoré v tom čase viackrát navštívil. „Počuje Boh muža modliaceho sa v šintoistickom chráme?“ Samozrejme, že áno, máme chuť okamžite povedať my, ktorí sme — v dobrom či v zlom — nasiaknutí západným liberalizmom a všetko objímajúcim ekumenizmom. Úplne ináč však táto otázka znie hlboko veriacemu príslušníkovi tej najortodoxnejšej vetvy národa, presvedčeného o tom, že si ho vyvolil Boh. Chaim Potok berie konfrontáciu s iným náboženstvo a s inou kultúrou vážne. Neostáva na povrchu, ide hlboko. Ako na ňu odpovedá, si možno prečítať v Knihe svetiel z roku 1981 a v románe Som hlina z roku 1992.
.brooklynské ukrižovanie
Treťou krajinou, do ktorej podnikol rabín, filozof a spisovateľ Chaim Potok dobrodružnú prieskumnú výpravu, bola zem umenia. Sám odmalička kreslil a maľoval, výtvarné umenie pomerne dobre poznal, orientoval sa v jeho histórii aj v teoretických otázkach. Mojžišov zákon však zakazuje zobrazovanie ľudí (alebo, ako podotýka Potok, zobrazovanie ľudí za účelom náboženského vzývania) a preto ináč mimoriadne bohatá židovská kultúra svet výtvarného umenia príliš neobohatila (Chagall a niekoľko ďalších moderných výtvarníkov tvoria dôležitú výnimku).
Ako má však veriaci židovský chlapec naložiť s talentom, ktorý ho vedie, možno zvádza, páli, možno spaľuje? Má podľahnúť svojmu okoliu a na umenie zabudnúť? Alebo má svoju vieru opustiť a rovnými nohami skočiť do sveta umenia? Knihy Volám sa Ašer Lev (1972) a Dar Ašera Leva (1999) sú presne o tomto napätí. Prvú z nich — keďže práve vyšla v slovenskom preklade — si všímame detailnejšie v recenzii v rámčeku. Aj tu, podobne ako v otázkach tradície a náboženstva, skúma Potok svoju vieru v kontexte modernej doby. Kladie si otázky, ktoré si z pochopiteľných dôvodov nemohol dať Mojžiš ani zakladateľ chasidizmu Baal Šem-Tov. A nachádza hlboké, aj pre kresťana či ateistu fascinujúce a užitočné odpovede.
Keď chcel Chaim Potok a v knihe aj jeho hrdina Ašer Lev vyjadriť hĺbku smútku a utrpenia, nevedel nájsť lepší symbol ako ukrižovanie. A tak ho — Chaim aj Ašer — namaľovali. Viedlo to k neporozumeniu v ich chasidskej komunite? Áno. Stratili pri tom vieru? Nie.
. putovania Židov
Literárny odkaz Chaima Potoka by bol neúplný bez jeho historických kníh. Napísal ich viac, spomeňme aspoň dve: Putovanie: história Židov (1978) a Brány novembra (1996). Putovanie je pre Potoka základnou metaforou (a zároveň aj realitou) dejín židovského národa. Boh ich vedie, oni za ním idú, blúdia, vracajú sa naspäť, znovu blúdia a ďalej putujú. Sú „vyvoleným národom“, ktorý však vždy znovu a znovu s Bohom zápasí. Chcú sa s Bohom súdiť ako Jób, zápasia s ním ako Jakob, kričia k nemu ako Dávid, no nikdy od neho celkom neodchádzajú. Dobrých a zaujímavých kníh o histórii židovského národa je veľa, žiadna však nie je tak pekne napísaná ako Potokovo Putovanie.
Putovanie je príbehom národa, Brány novembra sú príbehom jednej rodiny sovietskych Židov. Otec Šalamún Slepak je presvedčený, tvrdý, zaslepený boľševik, jeho syn Voloďa sa stane disidentom, päť rokov strávi vo väzení, nenávidí komunizmus a spolu s manželkou Mášou túžia odísť do Izraela. Je to silná kniha o ruskom komunizme, je to napínavý triler zo života jednej (ne)obyčajnej rodiny.
.staviteľ mostov
Chaim Potok zomrel 23. júla 2002 v dôsledku mozgového nádoru. Jeho tri dcéry spomínajú na to, ako v pokoji a v hlbokej viere prežil posledné obdobie svojho života. V posledných mesiacoch strácal schopnosť reči. Ešte v posledných týždňoch sa však dokázal nahlas pomodliť šabatovú modlitbu a až do posledného dňa vedel povedať pozdrav „šalom alejchem“. Keď už nedokázal čítať, čítali mu jeho blízki — z Tóry, ale aj z New Yorkeru a stále znovu z jeho milovaného Joycea.
„Za vašim manželom smútia všetci ľudia, ktorí sa snažia stavať mosty medzi oddanosťou náboženskej tradícii a otvorenosťou voči svetu. Som katolícky kňaz a zajtra budem slúžiť omšu za Chaimovo večné odpočinutie. Som si istý, že by proti tomu nič nenamietal,“ napísal Adene Sáre Mosevitzkej, vdove po Chaimovi Potokovi deň po jeho smrti neznámy kňaz z Montrealu. Stručne tým vyjadril to, v čom spočíva veľkosť a zvláštnosť tohto spisovateľa: spojil nekompromisne hlbokú vieru s otvorenosťou voči tým, ktorí veria ináč a s porozumením voči svetu, ktorý stále putuje.
Umelec s pejzami
„‚Hotový Chagall,‘ mrmlal strýko. Obrátil som sa na stoličke a pozrel som sa naňho. ‚Nie,‘ ohradil som sa. ‚Volám sa Ašer Lev.‘“
Extrémne uzavretá komunita „ladovských“ (podľa ruskej dediny, odkiaľ väčšina z nich pochádza) chasidských židov v Brooklyne, oddaných starému múdremu rebemu, hlbokej zbožnosti a dôslednému praktizovaniu svojho náboženstva. Rivke a Arjemu Levovcom sa narodí jediný syn Ašer. Otec v ňom vidí svojho nasledovníka — z rebeho rozhodnutia (a s jeho požehnaním) cestuje po svete, zakladá ladovské ješivy, povzbudzuje miestne ladovské komunity a pomáha sovietskym židom. Ašer však veľmi skoro zistí, že má zvláštny dar: dokáže kresliť a samotné kreslenie ho napĺňa vášňou a radosťou. Kým je to detská hra, je všetko v poriadku. Ašer chodí do ješivy, pravidelne a vrúcne sa modlí, dodržiava šabat a s ním súvisiace prikázania. Škola ho však postupne prestáva baviť, väčšinu času si kreslí a uniká do svojho vlastného sveta. Keď na čítanku z tóry len tak bez rozmýšľania nakreslí rebeho portrét, vznikne prvý veľký problém. Nie však posledný. Otec je zo svojho syna nešťastný, matka tiež. Ašer je bezradný. Našťastie do toho prezieravo zasiahne múdry rebe...
Prosto, „hemmingwayovsky“ čisto napísaný, silne autobiografický príbeh o dospievajúcom chlapcovi, ktorý vďaka svojmu daru prerastá úzku, uzavretú, no pre jeho duchovný život dôležitú komunitu. Príbeh o zmysle viery a náboženstva, o sile a kráse umenia. Chaim Potok rozumie jednému aj druhému a svoje poznanie komunikuje — v duchu chasidskej tradície — pútavým, čistým rozprávaním. Výsledkom je kniha, ktorú človek číta ešte aj pri príprave raňajok či sledovaní televíznych správ.
Volám sa Ašer Lev je prvou Potokovou knihou preloženou do slovenčiny. V duchu „keď nikto nevydáva knihy, ktoré chceme predávať, vydajme ich sami“ ju vydalo Artforum, ktoré sa popri sieti kvalitných kníhkupectiev stáva čoraz viac aj vydavateľstvom. A nie hocijakým. V posledných rokoch vyšli v Artfore napríklad výborné listy Deža Ursinyho Zdeňke Krejčovej s názvom Moja milá pani, Gionov Muž, ktorý sadil stromy alebo Forrestov Malý strom. Všetko nielenže pozoruhodné knižky, ale aj veľmi pekne vyrobené (tu je priamym pokračovateľom unikátnej Knižnej dielne Timotej — jej zakladateľ Erik Jakub Groch dáva fazónu aj knihám z Artfora). Vydanie Potokovho Ašera Leva je nenápadnou udalosťou tejto literárnej zimy. A to sa v Artfore hovorí o Saroyanovom Tracyho tigrovi v novom preklade a s krásnymi ilustráciami. Máme sa na čo tešiť...
Chaim Potok: Volám sa Ašer Lev preklad Alena Redlingerová, Artforum 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.