Po vypuknutí krízy nastal v New Yorku rozruch okolo toho, že teraz nám neostáva iné, ako byť dobrí. Timesy uverejnili radostne apokalyptický článok o amerických tínedžeroch, ktorých rozcapeným požiadavkám vraj odzvonilo.
Rodičia im už nebudú dávať neobmedzené množstvo peňazí, kupovať autá, nadbytočné oblečenie, elektroniku a kredity do mobilných telefónov. Mládež sa švihnutím čarovného prútika zmení na skromnú. „Vidím návrat späť ku komunitnému spôsobu života,“ zasnene sa zahľadela v ústrety svetlým zajtrajškom aj Ruthy, majiteľka malého butiku, ktorý posledné mesiace bojoval o prežitie. „Ľudia budú mať k sebe bližšie, susedia si znova začnú požičiavať vajcia a cukor...
Kríza bude na niečo dobrá.“ Kamarátka zo Slovenska sa pridala s podobnými nádejami, len bola trochu skeptická, či sa (zamerikanizované) ľudstvo bude vedieť „vrátiť o krok späť.“ Chvíľu sme via e-mail polemizovali, aké romantické (či nie) by bolo odsťahovať sa z mesta na vidiek a začať pestovať zemiaky. Krízové debaty uzavrela istá pani na večierku v japonskej reštaurácii na Manhattane. Aby zdôraznila svoju výpoveď, pridala rozsiahle gestá a sústredene prižmúrené oko. „Ľudia sa zmenia. Bude to ťažké, a bude to trvať niekoľko generácií, ale tento egocentrizmus musí pominúť. M-U-S-Í. Mladí ľudia si musia uvedomiť, čo je to P-R-Á-C-A a ich rodičia musia prestať hromadiť V-E-C-I.“ Všetci sme ostali ticho sedieť a v hanbe sme pozerali na sushi na tanieroch pred sebou. Pani si objednala tretí kokteil so šampanským za 13 dolárov a kopla ho do seba. Chvíľu sme čakali, kým sa jej hlava vráti na miesto, ale nič. Zmohlo ju to. Zaspala. Po večeri ju manžel odtiahol do ich mercedesu a odviezol upstate, kde majú niekoľkohektárový pozemok a nadáciu, ktorú zdedila po prvom manželovi.
O amerických tínedžerov sa nebojím. Tak ako každý národ v kríze, aj oni si poradia. Napredovanie ľudstva nie je možné zastaviť. Keď ich rodičia stratia vysokopostavené fleky vo financiách, začnú dílovať marihuanu a crack. Namiesto obmedzenia nákupov sa povydávajú za ruských a arabských ropných magnátov. Cesta z mesta síce vedie na vidiek, otázka však je, či tam na človeka čaká drevenica vyšpárovaná machom, alebo sídielko s päťčlenným personálom.
Rodičia im už nebudú dávať neobmedzené množstvo peňazí, kupovať autá, nadbytočné oblečenie, elektroniku a kredity do mobilných telefónov. Mládež sa švihnutím čarovného prútika zmení na skromnú. „Vidím návrat späť ku komunitnému spôsobu života,“ zasnene sa zahľadela v ústrety svetlým zajtrajškom aj Ruthy, majiteľka malého butiku, ktorý posledné mesiace bojoval o prežitie. „Ľudia budú mať k sebe bližšie, susedia si znova začnú požičiavať vajcia a cukor...
Kríza bude na niečo dobrá.“ Kamarátka zo Slovenska sa pridala s podobnými nádejami, len bola trochu skeptická, či sa (zamerikanizované) ľudstvo bude vedieť „vrátiť o krok späť.“ Chvíľu sme via e-mail polemizovali, aké romantické (či nie) by bolo odsťahovať sa z mesta na vidiek a začať pestovať zemiaky. Krízové debaty uzavrela istá pani na večierku v japonskej reštaurácii na Manhattane. Aby zdôraznila svoju výpoveď, pridala rozsiahle gestá a sústredene prižmúrené oko. „Ľudia sa zmenia. Bude to ťažké, a bude to trvať niekoľko generácií, ale tento egocentrizmus musí pominúť. M-U-S-Í. Mladí ľudia si musia uvedomiť, čo je to P-R-Á-C-A a ich rodičia musia prestať hromadiť V-E-C-I.“ Všetci sme ostali ticho sedieť a v hanbe sme pozerali na sushi na tanieroch pred sebou. Pani si objednala tretí kokteil so šampanským za 13 dolárov a kopla ho do seba. Chvíľu sme čakali, kým sa jej hlava vráti na miesto, ale nič. Zmohlo ju to. Zaspala. Po večeri ju manžel odtiahol do ich mercedesu a odviezol upstate, kde majú niekoľkohektárový pozemok a nadáciu, ktorú zdedila po prvom manželovi.
O amerických tínedžerov sa nebojím. Tak ako každý národ v kríze, aj oni si poradia. Napredovanie ľudstva nie je možné zastaviť. Keď ich rodičia stratia vysokopostavené fleky vo financiách, začnú dílovať marihuanu a crack. Namiesto obmedzenia nákupov sa povydávajú za ruských a arabských ropných magnátov. Cesta z mesta síce vedie na vidiek, otázka však je, či tam na človeka čaká drevenica vyšpárovaná machom, alebo sídielko s päťčlenným personálom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.