Ľudia si už so mňa robia žarty, že furt ospevujem Indiu a Nepál a ich „bezchybných ľudí“. Dobre teda. Zabudnime na chvíľu na to, že vám miestne obyvateľstvo svojím prístupom a úsmevmi dáva pocit domova, zabudnime na to, že život je tu živší, plný farieb, nálad a kontrastov,
zabudnime na to, že tu chýba sivá farba tváre bez výrazu. Sú krutí. Niektorí zabíjajú svoje vlastné novorodené dievčatká len preto, že nie sú chlapci. Týrajú a ponižujú ľudí z najnižších kást. Takzvaní nedotknuteľní v niektorých zastrčených oblastiach sa svojim tieňom nesmú dotknúť tieňa brahmínov, ľudí najvyššej kasty, inak budú brutálne zbití. Sú nezodpovední. Väčšina detí v detskom domove, kde pomáham, je z rodín, kde jeden z rodičov umrel a ten druhý sa znova oženil alebo vydal a deti nechal tak, nezoberú ich do novej rodiny, nechajú ich pracovať v susednej dedine napospas osudu.
Sú chlípni. Napriek tomu, že vo veľkolepých bolywoodskych filmoch nie sú odhalené scény a ľudia v kine vzrušene pokrikujú a tlieskajú, keď sa herec dotkne herečkinho odhaleného pleca, z ktorého sa práve náhodou zošuchol šál, v mobiloch má polovica z nich najtvrdšie porno, ktoré s hlavou pod dekou tajne sledujú počas dlhých ciest vlakom. Nič zlé by na tom nebolo, keby nemali pocit, že každá biela žena je kurva. Ale keďže v „pornáčoch“ hrajú belošky, oni majú pocit, že my sme prosto také, že sa nám to tak páči a všetky „šukáme“ s hocikým. A tak sa náhodný okoloidúci okolo vás obtrie a chňapne vás za zadok a keď sa naňho rozčúlite, nechápavo krúti hlavou. Raz ma hromadne obťažoval celý dav. Bolo tam asi 30 000 ľudí. Ožratých, nekontrolovateľných ľudí. Snažila som sa z davu dostať preč. Dotýkali sa ma desiatky rúk, na tých najhorších miestach, ale tváre mali kamenné a anonymne a neohrozene stáli v dave. Nevedela som, kto to robí. Jačala som, cápala ich rad radom, a nakoniec ma ochránil môj nepálsky brat Kumar a ostatní šerpovia. Včera mi zasa na stanici nejaký dobrák pomáhal nasadiť ruksak tak, že ma chytal za zadok. Ale budú sa pohoršovať, keď vám vytŕča koleno spod sukne, alebo keď dáte svojmu frajerovi pusu na líce na verejnosti. Pretvárka je všade, aj tu. Ale pretvarovala by som sa, keby som nevidela tú radosť, tie farby a absenciu sivoty. Pretvarovala by som sa, keby som viac písala o zlom ako o dobrom, pretože ma ešte stále baví život. A toho tu je v čistej forme habadej.
zabudnime na to, že tu chýba sivá farba tváre bez výrazu. Sú krutí. Niektorí zabíjajú svoje vlastné novorodené dievčatká len preto, že nie sú chlapci. Týrajú a ponižujú ľudí z najnižších kást. Takzvaní nedotknuteľní v niektorých zastrčených oblastiach sa svojim tieňom nesmú dotknúť tieňa brahmínov, ľudí najvyššej kasty, inak budú brutálne zbití. Sú nezodpovední. Väčšina detí v detskom domove, kde pomáham, je z rodín, kde jeden z rodičov umrel a ten druhý sa znova oženil alebo vydal a deti nechal tak, nezoberú ich do novej rodiny, nechajú ich pracovať v susednej dedine napospas osudu.
Sú chlípni. Napriek tomu, že vo veľkolepých bolywoodskych filmoch nie sú odhalené scény a ľudia v kine vzrušene pokrikujú a tlieskajú, keď sa herec dotkne herečkinho odhaleného pleca, z ktorého sa práve náhodou zošuchol šál, v mobiloch má polovica z nich najtvrdšie porno, ktoré s hlavou pod dekou tajne sledujú počas dlhých ciest vlakom. Nič zlé by na tom nebolo, keby nemali pocit, že každá biela žena je kurva. Ale keďže v „pornáčoch“ hrajú belošky, oni majú pocit, že my sme prosto také, že sa nám to tak páči a všetky „šukáme“ s hocikým. A tak sa náhodný okoloidúci okolo vás obtrie a chňapne vás za zadok a keď sa naňho rozčúlite, nechápavo krúti hlavou. Raz ma hromadne obťažoval celý dav. Bolo tam asi 30 000 ľudí. Ožratých, nekontrolovateľných ľudí. Snažila som sa z davu dostať preč. Dotýkali sa ma desiatky rúk, na tých najhorších miestach, ale tváre mali kamenné a anonymne a neohrozene stáli v dave. Nevedela som, kto to robí. Jačala som, cápala ich rad radom, a nakoniec ma ochránil môj nepálsky brat Kumar a ostatní šerpovia. Včera mi zasa na stanici nejaký dobrák pomáhal nasadiť ruksak tak, že ma chytal za zadok. Ale budú sa pohoršovať, keď vám vytŕča koleno spod sukne, alebo keď dáte svojmu frajerovi pusu na líce na verejnosti. Pretvárka je všade, aj tu. Ale pretvarovala by som sa, keby som nevidela tú radosť, tie farby a absenciu sivoty. Pretvarovala by som sa, keby som viac písala o zlom ako o dobrom, pretože ma ešte stále baví život. A toho tu je v čistej forme habadej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.