Hoci veľa predpovedí z júla 2006 bude treba poopraviť, veta, že každý ďalší rok s Ficom bude horší než predošlý, skúške času odolala. Prvky či znamenia éry 1992 až 1998 sa do slovenskej politiky 2008 vracali masovo, v sýtejších i zriedenejších farbách.
Zásadný rozdiel robí členstvo v EÚ a NATO, ktoré brzdí niektoré klinické symptómy. Naopak, negatívnu odlišnosť tvorí apatia verejnosti. Tá v čase prosperity prestáva vnímať a vôbec zaujímať sa o nebezpečné príznaky. A slabý je aj výkon opozície, ktorá nie je, hoci v takmer nezmenenom zložení, ani tieňom seba samej z obdobia pred desaťročím.
To, čo sa deje posledné mesiace v slovensko-maďarských vzťahoch, je naozaj dôsledok extrémizmu. Avšak nie pouličného, ale v najvyššej štátnej hierarchii. Budapešť nie je zďaleka bez viny, ale na začiatku je tvorba nepriateľa, ktorého nacionálno-komunistická identita našej vlády potrebuje pre vlastnú definíciu. Maďarský nepriateľ je však len jedným z dlhého radu: Správcovia DSS-iek, finančné skupiny všeobecne, médiá, monopoly, mimovládne organizácie, opozícia („zlí, zlí, zlí ľudia“). Existujú, dokonca, aj virtuálni nepriatelia: Trh, globalizácia, liberalizácia. Robert Fico, ktorého prejav zatieňuje všetky ostatné odtiene koaličnej červene či hnede, vytlačil z politiky vecný obsah. Ten sa nerieši. To, čím obsah nahradil, je večný súboj s desaťhlavým drakom, ktorému utne tu jednu, tu druhú hlavu, a vzápätí o tom usporiada mimoriadnu tlačovú konferenciu.
Je jedno, či sú prechmaty, ktoré sa rodia, dané bezohľadnosťou alebo úprimným presvedčením, že „národný“, „štátny“ či „verejný“ záujem je majetok väčšiny Smer-SNS-HZDS. Horšie ako beztrestnosť, s akou „elitné“ policajné jednotky vymlátili sektor domácich na futbale v Dunajskej Strede, je ľahkosť, s akou sa evidentné zneužitie moci zmietlo zo stola. Ruka kukláčov z Dunajskej Stredy vyrastá na symbol moci, ktorá považuje štátne orgány za svoje predĺžené končatiny. Ako najnovšie Telekomunikačný úrad, ktorého šéf bol vymenený, lebo nesplnil zadanie vypísať tender tak, aby z neho mali úžitok dnešní vysielatelia! Nepríjemne vyzerá do budúcnosti aj podozrenie, že po uši „angažovaná“ je, aspoň v určitých kauzách (Hedviga, Dunajská Streda), aj prokuratúra. O súdoch sa ani nebavme, to je transformačná trauma číslo jeden... V „služobnom“ režime pokračuje aj parlament, ktorého nekvalita sa hviezd dotýka. Vypuklým zrkadlom recidívy, dokonca v priamom prenose (Večer na tému), je STV. Jej stav ukazuje na mizériu politického diškurzu, ktorý osídľujú hlupáci a konformní ľudia už takmer v rovnakej miere, ako pred desaťročím. A ak sa dá žartovať, tak celý rok sa niesol aj v znamení hlbokého úpadku štýlu a foriem kradnutia.
Najväčším pozitívom je, že budovanie „sociálneho štátu“ pokračuje takým tempom, že podiel verejného sektora na celkovom HDP opäť o čosi klesol, takže Slovensko zostáva stále druhé či tretie „najštíhlejšie“ v celej OECD. Pred uvoľnením fiškálnych mravov, k čomu takmer naisto v roku 2009 príde, je to dôležitý parameter. Necháva totiž paberkovať istú nádej, že aspoň ekonomika sa nebude zviechavať po Ficovi tak dlho, ako to bolo po Mečiarovi. Vzhľadom na jeho masívne plány to platí, samozrejme, iba pre ten veľmi nepravdepodobný prípad, že by ich tento premiér po júni 2010 už nestíhal dokončiť.
Sedem tučných rokov Slovenska sa symbolicky končí – prijatím eura.
Zásadný rozdiel robí členstvo v EÚ a NATO, ktoré brzdí niektoré klinické symptómy. Naopak, negatívnu odlišnosť tvorí apatia verejnosti. Tá v čase prosperity prestáva vnímať a vôbec zaujímať sa o nebezpečné príznaky. A slabý je aj výkon opozície, ktorá nie je, hoci v takmer nezmenenom zložení, ani tieňom seba samej z obdobia pred desaťročím.
To, čo sa deje posledné mesiace v slovensko-maďarských vzťahoch, je naozaj dôsledok extrémizmu. Avšak nie pouličného, ale v najvyššej štátnej hierarchii. Budapešť nie je zďaleka bez viny, ale na začiatku je tvorba nepriateľa, ktorého nacionálno-komunistická identita našej vlády potrebuje pre vlastnú definíciu. Maďarský nepriateľ je však len jedným z dlhého radu: Správcovia DSS-iek, finančné skupiny všeobecne, médiá, monopoly, mimovládne organizácie, opozícia („zlí, zlí, zlí ľudia“). Existujú, dokonca, aj virtuálni nepriatelia: Trh, globalizácia, liberalizácia. Robert Fico, ktorého prejav zatieňuje všetky ostatné odtiene koaličnej červene či hnede, vytlačil z politiky vecný obsah. Ten sa nerieši. To, čím obsah nahradil, je večný súboj s desaťhlavým drakom, ktorému utne tu jednu, tu druhú hlavu, a vzápätí o tom usporiada mimoriadnu tlačovú konferenciu.
Je jedno, či sú prechmaty, ktoré sa rodia, dané bezohľadnosťou alebo úprimným presvedčením, že „národný“, „štátny“ či „verejný“ záujem je majetok väčšiny Smer-SNS-HZDS. Horšie ako beztrestnosť, s akou „elitné“ policajné jednotky vymlátili sektor domácich na futbale v Dunajskej Strede, je ľahkosť, s akou sa evidentné zneužitie moci zmietlo zo stola. Ruka kukláčov z Dunajskej Stredy vyrastá na symbol moci, ktorá považuje štátne orgány za svoje predĺžené končatiny. Ako najnovšie Telekomunikačný úrad, ktorého šéf bol vymenený, lebo nesplnil zadanie vypísať tender tak, aby z neho mali úžitok dnešní vysielatelia! Nepríjemne vyzerá do budúcnosti aj podozrenie, že po uši „angažovaná“ je, aspoň v určitých kauzách (Hedviga, Dunajská Streda), aj prokuratúra. O súdoch sa ani nebavme, to je transformačná trauma číslo jeden... V „služobnom“ režime pokračuje aj parlament, ktorého nekvalita sa hviezd dotýka. Vypuklým zrkadlom recidívy, dokonca v priamom prenose (Večer na tému), je STV. Jej stav ukazuje na mizériu politického diškurzu, ktorý osídľujú hlupáci a konformní ľudia už takmer v rovnakej miere, ako pred desaťročím. A ak sa dá žartovať, tak celý rok sa niesol aj v znamení hlbokého úpadku štýlu a foriem kradnutia.
Najväčším pozitívom je, že budovanie „sociálneho štátu“ pokračuje takým tempom, že podiel verejného sektora na celkovom HDP opäť o čosi klesol, takže Slovensko zostáva stále druhé či tretie „najštíhlejšie“ v celej OECD. Pred uvoľnením fiškálnych mravov, k čomu takmer naisto v roku 2009 príde, je to dôležitý parameter. Necháva totiž paberkovať istú nádej, že aspoň ekonomika sa nebude zviechavať po Ficovi tak dlho, ako to bolo po Mečiarovi. Vzhľadom na jeho masívne plány to platí, samozrejme, iba pre ten veľmi nepravdepodobný prípad, že by ich tento premiér po júni 2010 už nestíhal dokončiť.
Sedem tučných rokov Slovenska sa symbolicky končí – prijatím eura.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.