Mystérium Vianoc sa nám mení pred očami na „Viacnos!“ Obézny Santa Claus v červenej kombinéze už nevie, do akých veľkých kamiónov by napchal všetky darčeky, ktoré si uňho objednávajú marketingovo zmanipulované deti.
Škoda, že sa aj v slovenčine tento sviatok viac nepridŕža mena toho, podľa ktorého bol nazvaný napríklad v angličtine: Christmas. Kristov deň.
Nemajte mi to, prosím, za zlé, ale neviem, nemôžem a nechcem hovoriť o Vianociach z hľadiska nejakého abstraktného, univerzálneho (a nezáväzného) humanizmu. Vianoce vnímam ako kresťan, aj keď ich rád doprajem aj ľuďom bez náboženskej viery.
Aj medzi inteligentnými ľuďmi pretrváva názor, že kresťanstvo, tak ako iné jednobožské náboženstvá, sa vyvinuli z polyteistických foriem alebo z pohanského uctievania prírodných javov. Ak ale berieme Bibliu ako sväté Písmo inšpirované svätým Duchom, vieme, že to bolo práve naopak. Na začiatku mal človek vzťah s jediným Bohom, tak ako dieťa so svojím Otcom. Až keď sa od neho odvrátil, začal si v studenej prázdnote a opustenosti hľadať náhradných bohov. Ježiš prišiel tento stav prinavrátiť k prirodzenosti. Prišiel manifestovať, a to tak konkrétne, že to už viac nebolo možné: na vlastnom tele, na vlastnom človečenstve, na vlastnom zrodení z ľudskej matky, vlastnej smrti a vlastnom vstaní z hrobu smrti. Iba dvaja evanjelisti líčia Ježišovo narodenie. Nevykresľujú to pastelkovo, ako malebnú idylku, ale ako drámu. Svätý Matúš venuje viac miesta Herodesovi ako anjelom. A svätý Lukáš líči udalosť cudne, takmer stroho, ale s plachou monumentalitou: „V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva.“
Ako radi by sme ožiarili túto scenériu umelými reflektormi a davmi komparzistov v kostýmoch. Ako radi by sme namontovali reproduktory, aby muzikálové pašie zneli ešte optimistickejšie. Ako radi by sme vypravili televízne štáby, ktoré by nám v priamom prenose stiahli zrodenie až do obývačky.
Aj tohto roku sa mnohí stretneme na polnočných, alebo na denných omšiach prvého sviatku vianočného. Nebude sa tam dať dýchať ani hýbať. Pocítime, aké je úžasné byť kresťanom, tak ako väčšina tohto národa. Som presvedčený, že na svätého Štefana, prvého mučeníka katolíckej cirkvi, budú kostoly opäť poloprázdne. A pritom nemôže byť prirodzenejšia logika dvoch po sebe nastávajúcich mystérií. Prvý deň zrodenie Božieho syna, druhý deň smrť vyznávača, ktorý zrodenie zobral do dôsledkov. Na Vianoce sa Boh narodí ako človek. Na Veľkú noc sa Človek Kristus opäť zrodí ako Boh. Kruh sa uzatvára. Nádej sa otvára.
Škoda, že sa aj v slovenčine tento sviatok viac nepridŕža mena toho, podľa ktorého bol nazvaný napríklad v angličtine: Christmas. Kristov deň.
Nemajte mi to, prosím, za zlé, ale neviem, nemôžem a nechcem hovoriť o Vianociach z hľadiska nejakého abstraktného, univerzálneho (a nezáväzného) humanizmu. Vianoce vnímam ako kresťan, aj keď ich rád doprajem aj ľuďom bez náboženskej viery.
Aj medzi inteligentnými ľuďmi pretrváva názor, že kresťanstvo, tak ako iné jednobožské náboženstvá, sa vyvinuli z polyteistických foriem alebo z pohanského uctievania prírodných javov. Ak ale berieme Bibliu ako sväté Písmo inšpirované svätým Duchom, vieme, že to bolo práve naopak. Na začiatku mal človek vzťah s jediným Bohom, tak ako dieťa so svojím Otcom. Až keď sa od neho odvrátil, začal si v studenej prázdnote a opustenosti hľadať náhradných bohov. Ježiš prišiel tento stav prinavrátiť k prirodzenosti. Prišiel manifestovať, a to tak konkrétne, že to už viac nebolo možné: na vlastnom tele, na vlastnom človečenstve, na vlastnom zrodení z ľudskej matky, vlastnej smrti a vlastnom vstaní z hrobu smrti. Iba dvaja evanjelisti líčia Ježišovo narodenie. Nevykresľujú to pastelkovo, ako malebnú idylku, ale ako drámu. Svätý Matúš venuje viac miesta Herodesovi ako anjelom. A svätý Lukáš líči udalosť cudne, takmer stroho, ale s plachou monumentalitou: „V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva.“
Ako radi by sme ožiarili túto scenériu umelými reflektormi a davmi komparzistov v kostýmoch. Ako radi by sme namontovali reproduktory, aby muzikálové pašie zneli ešte optimistickejšie. Ako radi by sme vypravili televízne štáby, ktoré by nám v priamom prenose stiahli zrodenie až do obývačky.
Aj tohto roku sa mnohí stretneme na polnočných, alebo na denných omšiach prvého sviatku vianočného. Nebude sa tam dať dýchať ani hýbať. Pocítime, aké je úžasné byť kresťanom, tak ako väčšina tohto národa. Som presvedčený, že na svätého Štefana, prvého mučeníka katolíckej cirkvi, budú kostoly opäť poloprázdne. A pritom nemôže byť prirodzenejšia logika dvoch po sebe nastávajúcich mystérií. Prvý deň zrodenie Božieho syna, druhý deň smrť vyznávača, ktorý zrodenie zobral do dôsledkov. Na Vianoce sa Boh narodí ako človek. Na Veľkú noc sa Človek Kristus opäť zrodí ako Boh. Kruh sa uzatvára. Nádej sa otvára.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.