Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako som nakrúcal Slemence

.jaro Vojtek . .časopis .týždeň doma

Prvýkrát som sa o

Prvýkrát som sa o Veľkých a Malých Slemencoch dozvedel v roku 2000 v bratislavskej kaviarni zvanej Depreso od môjho spolužiaka Tibora Tótha, ktorý vtedy študoval na Katedre herectva VŠMU. Sedeli sme na káve a hovorí: Ty si filmár? Dokumentarista? 


.pritakal som. Tibor pokračoval, že by mal pre mňa tip. „Pochádzam z dediny, ktorá je rozdelená na dve časti. Jedna patrí na Ukrajinu (vtedajší ZSSR), druhá na Slovensko (vtedajšie ČSSR),“ povedal.  Myslel som si, že si robí zo mňa srandu, ale dušoval sa, že je to tak. Tak som sa z Bratislavy vybral cez celú republiku na ukrajinskú hranicu. Vtedy som  práve skončil VŠMU, nemal som auto, a tak som šiel vlakom a autobusom. Cesta mi trvala celý deň. Dorazil som hlboko v noci, v najbližšom mestečku Veľké Kapušany bola len robotnícka ubytovňa – plná ukrajinských robotníkov. Prespal som na izbe s piatimi Ukrajincami. Na druhý deň som dorazil do Slemeniec. Asi po desiatich minútach chôdze dedinou som narazil na rampu a vysoký drôt a vojakmi stráženú hranicu. Za ňou pokračovala dedina, ale už na Ukrajine. Zabúchal som na dvere prvého domu pri hranici. Vyšiel energický pán Lizák a pýta sa: „Ste z BBC, ARTE, ORF alebo ČT?“
„Nie, z Bratislavy,“ odvetil som. Nedôverčivo sa na mňa pozrel a po chvíli mi všetko vysvetlil. Vedel dobre po slovensky. Až neskôr som pochopil, že v dedine,  kde žije 99 percent obyvateľov maďarskej národnosti, je to vzácnosť.


.takmer oženený
 Na druhý výjazd som si už zobral kameru a snažil sa preniknúť medzi miestnych. Najlepšie sa to dosahuje v krčme. Dohovárali sme sa lámanou slovenčinou. Mysleli si, že mi ide o atrakciu a že to bude večer v bulvárnych správach. Pochopil som, že tu predo mnou boli opäť raz „veľmi citliví“ novinári z bulváru a miestni už neveria ľuďom s kamerou. Nakoniec sa mi však podarilo presvedčiť 67-ročného pána Gilániyho, aby mi povedal niečo o príbehu rozdelenia dediny. Nakrúcalo sa v pracovnej garáži. Gilányi nevedel dobre po slovensky, odpovedal mi preto po maďarsky. Čo bolo horšie, ja neviem ani slovo po maďarsky. On však rozumel aspoň slovenským otázkam. Tak sme sa dohodli, že sa ho opýtam po slovensky a on mi odpovie v maďarčine. Takýmto čudným spôsobom som nakrútil asi dve hodiny materiálu, ale vôbec som nevedel, čo je narozprávané. To som sa dozvedel, až keď som prešiel 550 kilometrov do Bratislavy a dal si to preložiť. Na moje nemilé prekvapenie pán síce odpovedal, ale nie na moje otázky – o probléme rozdelenia dediny nehovoril. Tak napríklad na moju otázku, aké to bolo a čo robil, keď sa vrátil zo sovietskeho lágru a práve rozdelili dedinu, mi odpovedal: „Tak ráno som vstal a umyl som sa. Zistil som, že už mám tupú žiletku. Dal som si chleba s maslom a paprikou, potom som si dal pivo v krčme, poobede si pospal a večer nakŕmil sliepky...“ Ale to, že mu najbližší ostali na druhej strane, už nespomenul. Neostávalo mi nič iné, len sa opäť vybrať na ukrajinskú hranicu.
V roku 2003 bolo referendum o vstupe Slovenska do EÚ. Tak som bol nakrúcať miestne voľby. Najprv som bol na miestnom úrade, ale potom som sa vybral na okraj dediny, kde v rozpadnutých domoch žili Rómovia. Robil som s nimi anketu, či sú za vstup do únie. Keď som dotočil, zavolala ma do domu staršia Rómka. Reku, čo chcem vedieť. Povedal som, že ma zaujíma, či je za vstup do únie. „Odlož kameru, poviem,“ povedala. Poslúchol som. „No to nebude dobre, lebo už tam nebudeme môcť žiť z podpory! Už aj v EÚ budeme musieť pracovať! Ale ako, keď nám tam robotu nedajú?“ spustila lamentovanie. Usmial som sa. „Ty, a už si ženatý?“ opýtala sa ma odrazu. „Nie? Tak pozri, tu je Veronika, veľmi slušné dievča, aha,“ ukázala mi dcéru. Pozrel som asi na 17-ročné dievča, ako umýva riady a zahanbene, ale milo sa na mňa usmialo. „Keby si dal desaťtisíc, tak ti ju dáme. Žiadna gadžovka by ťa tak neposlúchala ako ona,“ presviedčala ma. Len ťažko som vysvetľoval, prečo nechcem takú krásnu, zdravú ženu.

.bratské vzťahy a iné
 V roku 2004 som išiel nakrúcať, ako sa začali práce na hranici pri budovaní priechodu. Vo filme účinkoval spomenutý Gilániy a chcel som ho nakrútiť pri prácach na priechode kvôli časozbernosti. Ale ešte predtým som dostal tip na najstaršieho obyvateľa. Tak som ho vyhľadal. Nakrúcali sme u neho dva dni, rozprával svoje bohaté autentické zážitky.  Keď som skončil a prišiel za Gilániym, aby sme nakrúcali pri hranici, tak sa ma opýtal, či som bol u najstaršieho človeka. Prisvedčil som. Rozkričal sa na mňa:  „Veď to bol komunista, predseda družstva, má červené diplomy! A dokonca je to môj brat! S takými ľuďmi vo filme nebudem!“ zabuchol mi dvere a už so mnou nikdy neprehovoril.
Ale nakrúcal som aj s mladými ľuďmi. V 2005 som šiel za jedným miestnym slobodným mládencom, s ktorým ma zoznámil Tibor Tóth. Čerstvý štyridsiatnik, ktorý nemal prácu už desať rokov. Slobodný, lebo sa bál, že neuživí rodinu. Večer sme u neho pili. Teda, ja som si myslel, že je večer, lebo mal stále zatiahnuté žalúzie. Laci nevedel ani slovo po slovensky. Iba sme sa na seba usmievali a podával mi poháriky. Sem-tam mi ukázal nejakú fotku alebo telefonoval, samozrejme po maďarsky, takže som opäť nič nerozumel. Po tomto družnom večeri sme si vymenili telefónne čísla a rozlúčili sme sa (úprimne, to si už veľmi nepamätám). Po pár týždňoch mi volá Tibor, že Laciho zobrali kukláči za prevádzačstvo. Keď sa vrátil z basy, hovoril,  že sa za neho prihovoril miestny podnikateľ. A veľmi sa mi ospravedlňoval, že keď som mu dal svoje číslo mobilu,  tak ma asi sledovali a odpočúvali, aby som si ho radšej zmenil.
V roku 2006 som nakrúcal posledné zábery s jednou z hlavných postáv filmu. Začali sme na slovenskej strane, v pozadí sme mali Ukrajinu a ukrajinského vojaka. To sme mohli. Zbalili sme veci, prešli 150 kilometrov cez najbližší hraničný priechod v Čiernej nad Tisou a išli sme na Ukrajinu na to isté miesto, akurát z opačnej strany. Od Slovenska nás delilo asi šesť metrov a hraničný plot. Nakrúcali sme tak, že sme mali protizáber na Slovensko. Vtom dobehol ukrajinský vojak so samopalom a zastavil nakrúcanie. Nedal si vysvetliť, že nakrúcame smerom na Slovensko. Nie a hotovo, lebo sme na Ukrajine. Opýtal som sa ho, či môžem točiť Ukrajinu zo Slovenska. Vraj áno. Čudná logika. Doteraz som to nepochopil, ale prišli sme takmer o pasy. Ešteže bol s nami Tibor, ktorý sa dobre pozná s Lacim...
Na záver len jeden pocit. Keď som nakrúcal v Slemencoch, Tiborovi rodičia ma hostili, aj som u nich spal. Milí ľudia, Maďari. Ale miestny farár mal problém, že som z Bratislavy „a tam je ten Slota“.  Neveril mi príliš. Chápem. A chápem asi aj to, že všetko je o ľuďoch samotných, akí sú, dobrí či zlí. A nie, či je Maďar, alebo Slovák. Tak veľmi ďakujem Tiborovi a jeho rodičom.
     
Autor je dokumentarista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite