Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Symbol prvej republiky

.tomáš Gális . .časopis .fenomén

Dňa 25. decembra 1938 zomrel vo veku nedožitých 49 rokov český spisovateľ Karel Čapek. Dôvodom bola bronchitída a

Dňa 25. decembra 1938 zomrel vo veku nedožitých 49 rokov český spisovateľ Karel Čapek. Dôvodom bola bronchitída a zápal pľúc, ale sčasti možno aj nechuť či slabá vôľa bojovať o život. S pádom republiky, s ktorou bol pevne spätý, sa zrútil jeho svet. Prakticky všetko, o čo bojoval, malo byť na dlhé desaťročia pošliapané. 

.karel Čapek sa narodil 9. januára 1890 v rodine kniežacieho kúpeľného lekára Antonína Čapka v Malých Svatoňoviciach vo východných Čechách. Hneď po narodení sa však s rodičmi a staršími súrodencami Josefom a Helenou presťahoval do krkonošského mestečka Úpice.
Čapkov záujem o kultúru zrejme vzbudili už jeho rodičia. Kým otec založil na úpickej radnici malé múzeum hmotnej kultúry, matka zbierala, zapisovala i vydávala v Českom lide miestne povesti a piesne. Niet sa preto čo čudovať, že v čase štúdií už ako štrnásťročný literárne debutoval s básňou Prosté motivy na gymnáziu v Hradci Králové.
Na tejto škole dlho nepobudol. V roku 1905 ho za členstvo vo výbore akéhosi neprístojného spolku a publikačnú činnosť v študentskom časopise z gymnázia vyhodili. Zmaturoval v Brne v roku 1909 a Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej (súčasne študoval v Berlíne i v Paríži) dokončil o šesť rokov neskôr.

.prvotiny
Prvé roky Čapkovej literárnej kariéry sú spojené s menom jeho brata, staršieho o tri roky, maliara a spisovateľa Josefa. Prvé prózy, Zářivé hlubiny (knižná prvotina vyšla v roku 1916), Krakonošova zahrada či hra Lásky hra osudná boli podľa kritikov ešte príliš poznačené ich mladosťou a túžbou parodovať pokryteckú morálku, folklór a meštiactvo.
V tomto období sa Karel Čapek, ktorý dovtedy vymenil niekoľko pracovných miest a vážnejšie sa u neho začali prejavovať príznaky tzv. Bechterevovej choroby, rozhodoval, kam bude smerovať jeho životná dráha. Na fakulte očakávali, že sa bude habilitovať, Čapka však lákala skôr literárna budúcnosť.
Na konečné rozhodnutie mal výrazný vplyv aj polročný pobyt v predvojnovom Paríži, kde heslom umelcov bolo, že obrazy, múzeá, revue majú ísť s dobou a umenie sa má vyvíjať rovnako rýchlo ako technika. Ako píše jeden z Čapkových životopiscov Ivan Klíma, po návrate pôsobila Praha na oboch bratov provinčne. České umenie im pripadalo hluché a odtrhnuté od reality a ducha doby. Zrejme to tak skutočne bolo, veď inak by Klíma o Čapkových prekladoch v zbierke Francouzská poezie nové doby z roku 1920 asi nenapísal, že znamenali v českej literatúre skok o dve storočia dopredu.

.antiutópie
Po najstrašnejšom konflikte v ľudských dejinách Čapek zjavne prehodnotil vzťah k téze, že umenie sa má vyvíjať ako technika. Naopak, technika preňho prestala byť predmetom zbožňovania, a stala sa skôr postrachom. Budúcnosť videl v jednoduchom človeku a dobrých medziľudských vzťahoch.
V priebehu rokov 1920 – 1922 Čapek vydáva tri dôležité diela týkajúce sa strachu či obáv z techniky a z jej nezvládnutia človekom – vedeckofantastickú hru R.U.R., román Krakatit a „fejtónový román" Továrna na Absolutno.
V každej Čapkovej antiutópii ide o prevratný vynález a jeho dôsledky. V R.U.R.  je to vynález robota, ktorý človeka oslobodí od jeho práce a aj od hmotného otroctva. Roboty mali pôvodne zmeniť povahu sveta a človeka a vytvoriť tak raj na zemi. Oslobodený človek sa však nevydal cestou vlastného sebazdokonaľovania, ale len cestou uspokojovania svojich potrieb, ktorá sa končí tragicky.

Fatálne sú aj dôsledky vynálezu karburátora v prvej Čapkovej antiutopickej próze Továrna na Absolutno. Vedľajší produkt práce karburátora – Absolútno — na jednej strane zaistí dostatok všetkého, čo ľuďom dovtedy chýbalo, na strane druhej, keďže je stelesnením dokonalosti, ho každý začne chápať a vzývať po svojom – jeden ako Boha, druhý ako Rozum, tretí ako Sociálnu spravodlivosť, a tak sa problémy môžu začať. Keďže román vychádzal na pokračovanie v Lidových novinách, záver románu pôsobí trochu silene, ale jeho posolstvo je jasné – absolutizovanie vedie k najväčším rozbrojom.
Neslávny koniec vedeckého a technického vývinu spisovateľ najviac vysunul do popredia v Krakatite. Spisovateľ tu správne vytušil blížiacu sa etapu jadrovej fyziky, ale aj individuálnu zodpovednosť vedca za to, ako budú využité výsledky jeho práce.

.noviny a politika
Vráťme sa však k samotnému Čapkovi. Hoci je autorom množstva próz a divadelných hier, jeho život bol spätý najmä s novinami. V roku 1917 nastúpil spolu s bratom do redakcie Národných listov, napriek istej výhrade k ich konzervatívno-nacionalistickej povahe. Rozpor časti redakcie s vedením sa naplno prejavil až v roku 1920, keď obaja bratia prispeli svojimi podpismi pod protestné vyhlásenie už proti celkom otvorenej protimasarykovskej tendencii v novinách. Josef dostal výpoveď a Karel ho zo solidarity nasledoval.
V roku 1921 však Karel opäť nastupuje do denníka, tentoraz do Lidových novin, ktorým zostal verný po celý zvyšok života. Podľa Klímu Čapkova práca v novinách, jeho články, kritiky, stĺpčeky často prechádzala až do akejsi mravoučnej a kazateľskej posadnutosti, prejavujúcej sa okrem iného aj silným pocitom osobnej zodpovednosti za národ a republiku. Čapek sa hlásil k nerevolučnej koncepcii usporiadaného demokratického štátu uprostred rozbúrenej Európy. Chcel udržať republiku nie preto, že by bola ideálnym štátom, ale preto, že bol spolu s prezidentom Masarykom presvedčený, že každý štát je koniec koncov taký, akí sú ľudia, ktorý v ňom žijú.
Vzťah s Masarykom nebol len platonický. V druhej polovici dvadsiatych rokov sa Čapek definitívne dostal do stredu politického života. Pravidelné stretnutia tzv. pátečníkov a jeho priateľstvo a rozhovory s prezidentom (vydané neskôr ako Hovory s T. G. M.) mu dali punc oficiálneho umelca. Niektorí mu prisudzujú veľký podiel na Masarykovom zbožštení, pravda je však taká, že napríklad v samotných Hovoroch prezident väčšinou vystupuje ako obyčajný človek, a nie ako hrdina či svätec.
Čapek sa však vymedzil aj z druhej strany. Stalo sa tak koncom roku 1924, keď odpovedal na anketovú otázku týždenníka Přítomnost Proč nejsem komunistou. (Nie nepodobne sa vyhranil aj voči kresťanstvu.) Proti tomuto presvedčeniu mal dve zásadné výhrady – komunizmus podľa neho nebol schopný riešiť sociálnu otázku a rušil všetky tradície tým, že so zlým odmietal na spoločnosti aj to dobré, čo treba ďalej rozvíjať. Hoci sa v živote, rovnako ako v celoživotnej tvorbe staval skôr za chudobného „obyčajného“ človeka, pre Přítomnost napísal: „Živit chudého člověka sliby je okrádání chudého. Snad se mu žije lehčeji, malují-li se mu tučné husy na vrbě; ale praticky je i dnes, tak jako před sto lety, lepší vrabec v hrsti nežli holub na střeše vládní budovy a lepší je oheň ve sporáku, než červený kohout na krovech paláců, kterých ostatně je u nás značně méně, než jak by věřil člověk, jemuž místo jeho očí vnucují třídní vědomí...“
Mimochodom, v roku 1925 kandidoval Čapek vo voľbách za Národnú stranu práce. Neúspešná kandidatúra bola prvým i posledným pokusom participovať na politike priamo. 

.láska a knihy
Začiatok dvadsiatych rokov nebol len v znamení Čapkovho spoločenského vzostupu, ale aj veľkej lásky. Ešte v roku 1920 sa zblížil s osemnásťročnou herečkou, dcérou redakčného kolegu Karla Scheinpfluga Olgou. Podľa Miroslava Zelinského ich vzťah s mnohými peripetiami nezostal bez podstatných vplyvov na ich dielo. (Olga o tom po vojne napísala knihu Český román.) V tom istom roku sa Čapek zoznámil aj s jednou študentkou obchodnej akadémie. Ako napísal v jednom liste, v tom období „žil na ostrie noža“, ale citovú dilemu sa mu podarilo vyriešiť. S Olgou vydržal do konca života, hoci si ju, vzhľadom na svoju diagnózu — vápenatenie chrbtice, nechcel až do roku 1935 zobrať.
Čapek písal hry (Ze života hmyzu, Věc Makropulos, Adam stvořitel), cestoval (z ciest vznikli napríklad cestopisy Italské listy, Anglické listy, Výlet do Španěl, Cesta na sever), napísal stovky novinových stĺpčekov — o snehu, poriadku v dome, škatuľke zápaliek i zberateľstve (po vojne zozbierané do kníh Sloupkový ambit, Kalendář, Na břehu dnů). Podobne ako jeho osobný priateľ Gilbert Keith Chesterton, aj Čapek nachádzal krásu ukrytú v tých najbanálnejších predmetoch a situáciách (Zahradníkův rok). Jeho práca sa však neobmedzovala len na svet dospelých. Svet bez politiky, ohrozenia a najrozličnejších záujmov vytváral vo svojich rozprávkach a knihách pre deti (Devatero pohádek, Dášenka).
V roku 1925 sa stal spisovateľ jedným zo zakladateľov československého Penklubu a tiež jeho prvým predsedom. O desať rokov neskôr odmietol stať sa nástupcom H. G. Wellsa na čele medzinárodného Penklubu.

.obyčajný človek
Veľká hospodárska kríza a nástup Hitlera k moci zastihli Čapka pri prvom dieli psychologizujúcej trilógie Hordubal, Povětroň, Obyčejný život, ktorú niektorí kritici označujú za vrchol spisovateľovho diela. Námet a reálie prvej časti Čapek prevzal z novinovej správy o vražde podkarpatského sedliaka Juraja Hardubeja, ktorý po návrate z Ameriky zistil, že ho žena podvádza s paholkom, zasnúbeným s ich dcérou. Odpovedať na otázku, kto je vrah, je oveľa ľahšie ako odpovedať na to, aké motívy viedli konanie jednotlivých postáv. Otázok je tu viac ako dosť: Možno v tomto prípade nájsť skutočnú príčinu zločinu a pravdu o charakteroch hlavných postáv? Má súd právo deliť ľudí na vinných a nevinných? A čo, ak sa pomýli? A čo zostane z pravdy?
Povětroň, kde portrét neznámeho stroskotaného pilota rekonštruujú mníška, jasnovidec a básnik, kladie dôraz nie na odlišnosti jednotlivých verzií príbehu, ale skôr na to, čo majú spoločné. Objektívny obraz o človeku sa tak skladá zo subjektívnych dojmov jednotlivých rozprávačov. Obyčejný život sa snaží odpovedať na otázku, ako človek môže chápať pestrosť ľudského spoločenstva. Čapek vidí riešenie v dôkladnom preskúmaní samého seba a povýšení
 toho, čo máme spoločné nad to, čo je individuálne.
Alexander Matuška v knihe Človek proti skaze o trilógii píše: „Stelesnenie spoločenského cez významné súkromné osudy môže pripadať zvláštne u spisovateľa, ktorý, ako sme videli, dospel k novým náhľadom na stroj a sociálno. Príčina je v tom, že zjednodušená pravda utópií o človeku ho neuspokojovala.“

.pred búrkou
Hoci prvý ostrý protest proti aktivizujúcemu sa domácemu fašistickému hnutiu vyjadril Čapek už v roku 1926, skutočný boj, do ktorého sa spisovateľ vrhol z plných síl, sa začal až v polovici tridsiatych rokov.
V roku 1936 napísal drámu Bílá nemoc. Tá je, podobne ako krátko predtým napísaná Válka s mloky, najmä výstrahou pred blížiacou sa vojnou. Kým však Válka s mloky sa aspoň začína v príjemnej atmosfére a s humorom, Bílá nemoc divákov vťahuje rovno do zložitej a neznámej situácie plnej strachu výkrikom „Mor je to, mor." Ich koniec je však podobný – bezvýchodisková situácia a obavy o osud ľudstva.
Viktor Kudělka, autor knihy Boje o Karla Čapka, píše, že žiadna iná prvorepubliková hra nevyprovokovala takú polemiku ako Bílá nemoc. A to nielen u kritikov a divákov, ale aj v politických kruhoch či na pražskom policajnom riaditeľstve, ktoré sa začiatkom roka 1937 neúspešne pokúšalo zabrániť inscenácii. Strach bol hlavne o to, ako by dielo prijali Nemci.
Rok po Bílej nemoci mala premiéru Čapkova posledná hra Matka. Tu už autor prešiel od náznakov k priamej výzve bojovať proti nacizmu. Fakt, že matka, ktorá prežila smrť svojich starších synov, podá zbraň aj tomu najmladšiemu, je podľa Čapka jediným možným riešením bezvýchodiskovej situácie.
Koniec roka bol pre Čapka, podobne ako pre celé Československo, veľmi smutný.  Ešte niekoľko dní pred prijatím Mníchovskej dohody sa pre neho otvorila možnosť letieť do Anglicka, aby presviedčal tamojšiu verejnú mienku a snažil sa o zlepšenie zahraničnopolitického postavenia republiky.
Žiaľ, nestihol to. Zostal v Československu, kde sa po Mníchove, abdikácii prezidenta Beneša a jeho odchode do Londýna spisovateľ, ako oficiálny predstaviteľ kultúry prvej republiky, stáva bezprostredným terčom fašizoidnej tlače.
V polovici decembra dostal Čapek chrípku, ku ktorej sa neskôr pridali ďalšie problémy. Jeho stav sa občas zlepšil. Žiaľ, vždy len prechodne. Jeho posledné slová vraj boli adresované manželke Olge: „Čo ti lekári nepovedali, že už je mi lepšie?“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite