Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Postrehy zo severovýchodu

.tomáš Gális . .časopis .ostatné

Prvú hlavohruď som zbadal na petržalskej pumpe. Hovädo parkovalo priamo pred vchodom do budovy. Prišlo mi trochu zle. Čo tu zase robím? Prečo sa vraciam do krajiny, kde je pánom nafúknutý idiot na géčkovom mercedese?

Prvú hlavohruď som zbadal na petržalskej pumpe. Hovädo parkovalo priamo pred vchodom do budovy. Prišlo mi trochu zle. Čo tu zase robím? Prečo sa vraciam do krajiny, kde je pánom nafúknutý idiot na géčkovom mercedese?


Kultúrny šok po prílete spoza oceánu som nikdy nemal rád. Napriek tomu, že to už nie je také zlé ako v polovici deväťdesiatych rokov, ešte stále je to obrovský rozdiel. Nejde o to, že Spojené štáty majú šesťdesiatkrát viac obyvateľov, dvestokrát väčšiu rozlohu a  neporovnateľne väčší vplyv a bohatstvo (a dnes aj oveľa nižšie ceny). Ide aj o mnohé drobnosti, ktoré uľahčujú život a robia ho o trochu príjemnejším.

.na ceste
Napríklad je veľmi príjemné, keď máte istotu, že ľudia okolo vás vedia šoférovať a nesnažia sa vás za každú cenu zlikvidovať. Spojeným štátom sa vyčíta, že to s tými autami i množstvom jazdných pruhov preháňajú (na štyroch ľudí pripadajú v priemere tri autá a diaľnica New Jersey Turnpike má pri New Yorku nejakých sedem až osem pruhov v jednom smere), niektorí ľudia sa vysmievajú aj z ich dopravného značenia, ktoré často pôsobí ako keby bolo navrhnuté pre šoférov v predškolskom veku (vrcholom absurdity je azda príkazová značka s nápisom „Zastavte tu na červenú“). Všetko je to trochu pravda, inou stranou amerického motorizmu, možno s výnimkou New Yorku a iných väčších miest, kde je to o niečo tvrdšie, je však fakt, že tamojší vodiči sú k sebe oveľa ohľaduplnejší ako u nás.
Neprešli sme toho až tak veľa, ale počas tých tritisíc kilometrov, ktoré sme strávili na cestách na severovýchode, sme nestretli jediné auto, ktoré by na nás trúbilo, keď sme na ceste zazmätkovali alebo keď sme sa pomýlili na mýtnici a museli sme prechádzať v pravom uhle cez desať pruhov. Na cestách sa na nás nikto nelepil ani neblikal diaľkovými svetlami. Na dvoj- i na viacprúdovej ceste sa síce veselo predbieha sprava a takmer vždy bez smerovky, ale keď je to pravidlo, človek sa prispôsobí. Na diaľniciach, kde bola najvyššia rýchlosť 65 míľ za hodinu (asi 104 km/h) všetci jazdili od 65 do 80. Takže žiadna avia idúca 70-kilometrovou rýchlosťou či policajný prezident, idúci 200 km/h, žiaden problém zaradiť sa ani žiadna agresivita, ktorú by vo vás vyvolával iný šofér. Nehovoriac o dobrých cestách, ktoré často opravujú v noci a na ktorých tabuľa „práca na ceste“ znamená, že na ceste sa pracuje, a nie, že sa tam kedysi pracovalo, prípadne že sa tam niekedy bude pracovať.
Dalo by sa toho spomenúť ešte veľa banalít od nonstop obchodov cez požičovne sťahovacích áut po overovanie podpisu, na čo vám stačí zájsť s vodičským preukazom do banky, ale načo si jatriť rany porovnávaním s krajinou, v ktorej žijeme... 


.amerika historická
Občas u nás počuť vetu, že čo by dali v Amerike za to, keby mali také pamiatky ako my. Zrejme je to pravda, pravda je však aj to, že to málo histórie, čo tam majú, vedia na rozdiel od nás aj náležite využiť.
Začína sa to už v meste Plymouth na pobreží štátu Massachusetts, v blízkosti miesta, kde sa takmer pred štyrmi stovkami rokov vylodili Otcovia pútnici. Človek má dojem, že skala Plymouth Rock, pri ktorej zakotvila loď Mayflower, skanzen Plymouth Plantation, kde skupina „rodených ľudí“ (pomenovania „Indián“, či dokonca „rodený Američan“ uvádzajú tabule pri vchode ako urážajúce) a kolonistov predvádza, ako sa na mieste žilo a pracovalo v prvej tretine 17. storočia, ako aj história sviatku Thanksgiving, nie sú ani tak súčasťou histórie ako skôr mytológie Spojených štátov.
Podobne sú na tom aj o čosi severnejšie ležiace mestá Quincy, Braintree a Boston, ktoré sú priam presiaknuté spomienkami a odvolávkami na raných amerických prezidentov Johna Adamsa a jeho syna Johna Quincyho Adamsa. Samotný Boston je históriou priam prepchatý. Okrem Adamsovcov tam poletuje aj duch Benjamina Franklina a v menšej miere aj duch Johna a Roberta Kennedyovcov. Počas prechádzky po štvorkilometrovej Freedom Trail sa dozviete skoro všetko o americkej vojne za nezávislosť i histórii Massachusetts. A, ako inak,  všetky spomienky na tú dobu, od dobových vlajok s trinástimi hviezdičkami cez Ústavu na ručne robenom papieri a model tretej najstaršej federálnej vojnovej lode USS Constitution až po záplavu kníh o otcoch zakladateľoch a prezidentoch, si môžete kúpiť všade.
Podobné je to aj vo Filadelfii, ležiacej o niekoľko stoviek kilometrov južnejšie. Tu okrem iných stoja za pozornosť budovy na Námestí nezávislosti: budova Najvyššieho súdu, budova Independence Hall, v ktorej bola nezávislosť vyhlásená, a najmä budova Kongresu, na ktorej je zaujímavé najmä poznanie, že kedysi sa obe komory amerického parlamentu zmestili na dve poschodia a plochu 10 krát 25 metrov. Tu človek netúži len po tom, aby sa narodil niekde inde, ale ešte aj v úplne inej dobe.

.amerika turistická
Možno to niekto dokáže a vyvaruje sa návštevy najobľúbenejších turistických destinácií, nám sa to však nepodarilo. Ba čo viac, zámerne sme na tento turistický snobizmus rezignovali a veľmi radi sme ich vyhľadávali.
Bude to znieť úplne bizarne, ale najzaujímavejším zážitkom z inak nudne pôsobiaceho kanadského Toronta (pokiaľ teda návštevník nemá práve chuť na Hokejovú sieň slávy) je návšteva veže CN Tower. Dostať sa hore a pozrieť si mesto je také isté ako na hociktorom mrakodrape, rozdiel je však v tom, že časť podlahy hlavného poschodia (to je vo výške 342 metrov) je presklená. A tak aj návštevník, ktorý inak s výškou nemá žiadny problém, cíti, ako ho niečo v jeho vnútri presviedča, že sa mu na tom skle nič nemôže stať, a niečo iné mu nedovolí na priehľadnú podlahu položiť viac ako špičku topánky.
Podobne banálne ako nejaká veža môže pôsobiť aj návšteva Niagarských vodopádov, zoo v Bronxe či Central Parku. Vrcholom banálnosti je však aj tak návšteva newyorského Financial District. Všetky zábrany a predsavzatia, že nepôjdeme podľa bedekra, idú bokom a človek si predsa len ide pozrieť dieru po Dvojičkách, odfotí sa so Sochou slobody aj s tým býkom, ktorý stráži vstup na Wall Street.
Azda jediná vec, ktorá ospravedlňuje autora tohto článku za to, že podľahol mámeniu južného Manhattanu, je krátky prejav, ktorý predniesol 20. novembra na rohu Broad Street a Wall Street. Znel asi takto: „Špekulanti z Wall Streetu! Vláda Slovenskej republiky a najmä predseda vlády Slovenskej republiky odmieta, aby ľudia na Slovensku platili za vaše chyby. To je ich základná filozofia.“
Žiaľ, je pravda, že nikto nereagoval, špekulanti asi špekulovali a turisti asi nerozumeli po slovensky. A autor článku? Dodnes nerozumie, prečo sa stále vracia do krajiny, kde je pánom bezkrký hulvát. Ale zvyká si a za pár mesiacov mu to možno znovu príde normálne. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite