Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica . .časopis .osobnosti

Štyridsať rokov komunizmu nieslo sa v znamení nepretržitého boja proti malomeštiactvu. Do istej miery to bolo oprávnené, lebo veľkomeštiactvo sme nemali. Nemali sme totiž veľké mestá. Elitou veľkomiest bola a je buržoázia.

Štyridsať rokov komunizmu nieslo sa v znamení nepretržitého boja proti malomeštiactvu. Do istej miery to bolo oprávnené, lebo veľkomeštiactvo sme nemali. Nemali sme totiž veľké mestá. Elitou veľkomiest bola a je buržoázia.
Tá buržoázia, čo zvíťazila vo Veľkej francúzskej revolúcii pod heslom Sloboda, rovnosť, bratstvo. My, obyvatelia malých miest, sme mohli presadzovať len slobodienku, rovnôstku a bračekovstvo. Veľké idey v malých pomeroch. Neboli sme buržoázia, ale malomeštiaci. V ústach nositeľov pokroku, učeníkov Marxa a Lenina, to už ani nebolo označenie triedy, ktorú treba zlikvidovať, ale nadávka. Kto sa znepáčil, bol označený za malomeštiaka. Bol to rozsudok. Boj proti malomeštiactvu bol ústredným heslom revolučného davu. Ak spisovateľ napísal knihu, ktorá sa nepáčila ústredným orgánom, obvinili ho, že podľahol malomeštiackym predsudkom. Ak napísal knihu, ktorá sa páčila, pochválili ho, že odhalil malomeštiacke predsudky. Malomeštiacke predsudky. Viseli nad našimi hlavami ako Damoklov meč. Boli jednou z najsilnejších zbraní triedneho boja. Malomeštiactvo bolo treba zničiť ako triedu. Ale to nestačilo. V malomeštiakoch, ktorí už boli zlikvidovaní a prešli na stranu víťazov, sa ešte občas ozvali nápevy starej melódie, takže by sme mali byť ostražití a nedovoliť, aby melódia zaznela priveľmi nahlas.
Čo to vlastne bolo, tie malomeštiacke predsudky, tá brzda pokroku, ten neuralgický bod na ceste k novému človeku? Všeličo. Vlastne všetko čo sa hodilo, ak ste niekoho chceli zničiť. Malomeštiactvo, to bol argument, ktorý možno spočiatku mal aj nejaký konkrétny obsah, ale časom sa zmenil len na označenie s negatívnym znamienkom. Malomeštiak bol ten, kto mal odlišné názory. Malomeštiak bol aj ten, kto mal vôbec nejaké názory. Spočiatku, v revolučnom opojení, po februári, boli znaky malomeštiactva čitateľné. Malomeštiakom bol môj otec. Po prvé: bol vysokým úradníkom Tatra banky, predstaviteľky kapitálu. Po druhé: nosil oblek. Ba čo viac, ako sa voľakedy hovorilo, každý rok si dal ušiť nový oblek. Nosil klobúk značky Borsalino. Zdravil pozdravom „Maucta“. Celé detstvo som netušil, že toto tajomné slovo znamená „Má úcta“ a je to pozdrav importovaný z Čiech. Každý deň si krémoval topánky a večer ich natiahol na kopyto. V nedeľu dopoludnia chodil so mnou na prechádzku popri Dunaji. Ja, ako začínajúci malomeštiak, musel som chodiť na klavír a na angličtinu. Čítal som, pravidelne a bez donútenia, dobrodružnú a inú literatúru. V nedeľu som musel nosiť biele podkolienky a niekedy aj matrózky, čo vo mne vzbudzovalo pochybnosti, či patrím k tej správnej triede. Raz som bol s matkou v cukrárni a keď sme odchádzali, uchmatol som keksík, položený v miske na pulte. Na ulici som ho hrdo ukázal matke. Vzala ma za ruku a musel som ísť keksík vrátiť. Odvtedy som nič neukradol.  Život našej spoločenskej triedy bol fádny, stereotypný, ale mal pevné pravidlá. Kto na nich vyrastal, tomu to už zostalo. Revolucionári odvrhli pravidlá aj klobúky. Po čase začali sami nosiť klobúky, ale na pravidlá zabudli. Taký je osud malomeštiactva v týchto „ďahoch“, ako by povedal môj starý otec.  
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite