Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zvuky z tankera

.vladimír Potančok .časopis .hudba

V zákulisí štúdia Rádia_FM na mňa čakal usmievavý a

V zákulisí štúdia Rádia_FM na mňa čakal usmievavý a sebavedomý mladý muž, tvárou a účesom pripomínajúci Mobyho. Po chvíli sa ukázalo, že český hudobník a producent Ecson Waldes má s Mobym spoločné ešte čosi – lásku k elektronickej hudbe a k prístrojom, s ktorými sa takáto muzika vytvára.


Ecson Waldes, vlastným menom Jiří Paška, je čerstvý tridsiatnik, ktorý má za sebou vzdelanie v odbore elektrotechniky, vedeckej ilustrácie a počítačovej grafiky, ale už viac ako desať rokov sa intenzívne venuje hudbe a zvuku. Zatiaľ vydal len jeden album – za nahrávku s názvom Sophia mu českí kritici udelili v roku 2004 hudobnú cenu Anděl v kategórii Dance & Hip-hop. Od roku 1999 však zároveň funguje ako majster zvuku a producent vo vlastnom hudobnom štúdiu Biotech, ktoré má sídlo v Prahe. Cez jeho ruky a uši prešli nahrávky množstva českých i slovenských skupín rozličných žánrov – 1000C, DJ Wich, Pavel Fajt, Juanita Juarez, Skyline, Southpaw, Soil, The Switch, United Flavour, slovenský Noisecut a mnohí iní. Ecson Waldes robil aj remixy – napríklad pre Ohm Square, Monkey Business či Tatabojs, a istý čas písal veľmi zaujímavé technické reportáže o koncertoch zahraničných kapiel, kde podrobne opisoval používanú zvukovú techniku (Underwolrd, Goldfrapp, Groove Armada). O svojej práci hovorí veľmi rád.

Tvoj pseudonym pripomína tanker, ktorý v roku 1989 havaroval pri brehoch Aljašky...
To meno vzniklo v čase, keď ešte neexistoval internet a potreboval som názov pre svoj projekt, aby som mohol pod nejakým menom vydávať hudbu. Niekde som videl nápis ropný tanker Exxon Valdez  a jednoducho sa mi to zapáčilo. Tak som to trochu inak prepísal a až neskôr som zistil, aká to bola vlastne katastrofa – takže to bola vlastne náhoda.
Dostáva sa k tebe muzika rôznych žánrov: hip-hop, jazz, folk, elektronika, gitarové kapely – máš ku každej z nich aj odlišný prístup?
Ja som trochu v inej pozícii — mám už svoj rukopis, a tak ma oslovujú kapely, ktoré vedia, akú hudbu robím. Zároveň chcú svoju hudbu zvukovo niekam inam posunúť a spoliehajú sa pritom na mňa, pretože tam prinášam iný zvuk, iné postupy. Zohľadňujem pritom aj to, aký materiál mi prinesú. Keďže každá z tých kapiel má nejaký svoj výraz, nejaký charakter, ich hudba je niečím špecifická, snažím sa zachovať to, čo v nich je a dodať k tomu to, čo tomu chýba. Nemám rád také produkcie, keď sa to znásilní a vylezie z toho niečo úplne iné, ako bol pôvodný materiál. Hoci aj mne sa pri niektorých kapelách stalo, že ich hudba bola zmenená od základu. Napríklad 1000C mi síce niečo doniesli, ale keďže chceli tú platňu poriadne prekopať, dal som im tam nové beaty, basy, celé aranžmány, takže tá nahrávka má teraz oveľa tvrdší zvuk, je akčnejšia a modernejšia. Potom robím aj také tie akustickejšie kapely, kde sa starám iba o zvuk a mastering, nie o hudobnú produkciu – tak to bolo napríklad s džezovou skupinou Soil.
Stáva sa niekedy, že aj niečo odmietneš, lebo sa ti to nepáči, prípadne  že niekto odmietne tvoje zásahy do svojej hudby, lebo s nimi nie je spokojný?

Už sa nestáva, že by mi niekto niečo vyčítal, alebo že by som ja niečo odmietol, pretože ku mne chodí klientela, ktorá vie, čo ponúkam. Na druhej strane, nemám problém povedať niekomu, že mu nemôžem pomôcť alebo že na jeho nahrávku nedokážem dostať to, čo hľadá. Ale väčšinou mi už nosia veci, ktoré sú pre mňa zaujímavé. Teraz napríklad nahrávam gitarový hardcore, českú skupinu The Switch, čo je pre mňa celkom nová skúsenosť. Robím aj veľa akustickej hudby, do ktorej vkladám nejaké samplíky, zvuky, ktoré sú pre nich nové, takže aj ich hudba je trochu inam posunutá.
Kam by si medzi svojimi „klientmi“  zaradil slovenskú skupinu Noisecut? Bolo im treba s albumom Bliizko veľa pomáhať, alebo si iba sem-tam niečo vylepšil?
Oni prišli za mnou s tým, že vraj majú veľmi smutnú a temnú platňu, hoci ja si, naopak, myslím, že tá nahrávka je pozitívna a má peknú atmosféru. Nerobil som tam nejaké veľké zmeny, v podstate išlo o to, aby tá doska bola suverénnejšia, aby mala tvrdšie spodky, no zachovala si pritom takú tú melancholickú náladu, ktorú vytvára Betkin hlas. Jednoducho som spravil to, že tá hudba viacej šliape – také veci zvyknú platňu trochu nadvihnúť a ľudia to potom inak vnímajú, má to väčšiu energiu. To vlastne dávam do všetkých nahrávok, ktoré produkujem. U Noisecut bol problém možno aj v tom, že mali veľa pomalých piesní, takže som z nich urobil trošku rýchlejšie a tvrdšie.
V poslednom čase je veľkou módou používať staré analógové klávesové nástroje – počuť ich aj na platni Noisecut. Cítiš nejaký rozdiel medzi ich používaním v osemdesiatych rokoch a dnes?
Určite. Ja som vyrastal na Depeche Mode a tam bol analógový zvuk veľmi využívaný, bol to však úplne iný prístup a charakter ako v dnešnej dobe. Mám tridsať rokov a pamätám si aj trošku staršie časy, takže keď stretnem nejakých dvadsiatnikov, ktorí robia dídžejov a tešia sa z toho, koľko je v tých súčasných nahrávkach nových zvukov, musím sa usmievať. Pre mňa sa už elektronika svojím spôsobom trochu vyčerpala a tie synťáky majú obmedzené možnosti, ktoré sú dosť špecifické a aj keď sa líši prístup, je to v podstate stále ten istý zvuk. Mladí chalani majú pocit, že to je strašne nové, no vo svojej podstate sú to len malé variácie. Samozrejme, že Wurlitzer alebo Fender piano sa používali v šesťdesiatych rokoch ináč ako dnes, takže je to akoby „nový“ nástroj. Taký Portishead z neho dostane niečo iné ako Ray Charles... Napríklad Timbaland priniesol do hip-hopu namiesto ukradnutých džezových slučiek syntezátorový zvuk a zrazu je kráľ. Vytvoril tým určitý rukopis, a teraz ho celá kopa ľudí napodobňuje, lebo je komerčne úspešný. Ono je to trošku aj kalkul, všakže? No na druhej strane, kto by robil niečo, čo nie je úspešné?
Nemôže byť rozdiel aj v tom, že vtedy sa používali analógové syntezátory smrteľne vážne a dnes skôr len ako aranžérsky žart alebo zvukomaľba?
Predtým sa tie kapely chceli nejako vymaniť z rokenrolového zvuku šesťdesiatych-sedemdesiatych rokov, ktorý počúvali v osemdesiatych rokoch ich rodičia. A dnes je to zase naopak... Každá generácia chcela robiť niečo iné, ako sa robilo predtým, takže sa to vždy v takých dvadsaťročných cykloch posúva. Ono sa to prelína, nedá sa to takto zovšeobecňovať, no osemdesiate roky sú špecifické, tie syntezátory tam boli strašne masové, ten, kto nerobil elektroniku, bol v podstate out. A potom prišli znovu gitary... V deväťdesiatych rokoch bola veľká vlna housu, techna, breakbeatu, ktorú potom vstrebal pop, pretože pop vždy vstrebe underground. Z undergroundu sa tak stáva štandardne vnímaná vec — napríklad skreslená gitara bola kedysi vnímaná ako čosi sprosté a vulgárne, dnes ju tam má hocijaký popový romantický song. Aj tie analógové a synťákové zvuky sú dnes akoby opočúvané. Takže mňa teraz zaujímajú gitary.
Vyštudoval si grafický dizajn, ale robíš hudbu. Je vo vytváraní obrazov a zvukov niečo  spoločné?
Medzi grafickým a hudobným vyjadrovaním je analógia, sú tam len iné nástroje. Ja som študoval vedeckú ilustráciu a počítačovú grafiku. V detstve som si nevedel predstaviť, že raz budem robiť niečo iné ako sedieť s ceruzkou v ruke a niečo kresliť. Na elektronike ma trošku, s prepáčením „serie“ to, že človek má výhodu, keď má špičkovú techniku. Na výtvarníctve sa mi páčilo to, že ja i dvadsať ľudí vedľa mňa sme mali v ruke rovnakú ceruzku a buď bol niekto dobrý, alebo nie. Ale tie samplery, keď sú lepšie – to človek musí priznať – dávajú aj lepšie možnosti. Dnes si už môže ktokoľvek kúpiť počítač a pomocou digitalizácie si robiť muziku. Človek nemusí byť študovaným hudobníkom a môžu vzniknúť zaujímavé veci. Na tom napríklad vyrástol hip-hop — to neboli školení muzikanti, oni tam len hádzali nejaké slučky, ale nechýbala tomu muzikalita. Napriek tomu z takýchto fragmentov vznikol úplne nový štýl, a to dosť vplyvný. Na grafike som síce vyrástol, ale nakoniec robím hudbu, na kreslenie už nemám vôbec čas. Ale som s takýmto stavom spokojný...
V poslednom čase oveľa viac produkuješ ako tvoríš. Neprekáža ti to, nechystáš niečo nové aj ty sám?
To je dosť zásadný problém. Ja v podstate tým, že mi tie kapely nosia stále nové projekty a pracujem s nimi, ako keby som sa vyjadroval spolu s nimi. Takže za rok nahrám viac platní ako keby som tvoril vlastný album, ktorý by možno mal nejaký význam alebo hodnotu. Zdá sa mi, že energia, ktorú vložím do produkcie iných kapiel, má pre mňa väčší zmysel aj v tom, že stretávam nových ľudí, je to zaujímavejšie a zároveň som nútený tvoriť viac hudby. Ja mám rád dokonca i termíny, ktoré človeka vybičujú podávať lepšie výsledky. To je pre mňa super, takže potom to vyzerá, že som vlastne strašne kreatívny. Keby som nahrával vlastnú platňu, tak urobím jednu za tri roky a nič sa nestane...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite