Bolo už po polnoci, keď kolóna oktávií a bavorákov dorazila do varšavského hotela Sheraton. V hotelovom bare čakal šéfredaktor Gazety Wyborczej Adam Michnik s Andrzejom Jagodzinským, bývalým šéfom Vyšehradského fondu, dnes najmä dvorným prekladateľom Václava Havla do poľštiny.
Keď sa po desiatich minútach, ktoré strávil v hotelovej izbe, objavil český minister zahraničia, pustili sa s Adamom hneď do objednávania. Pán knieža si dal naliať osemnásťročnú írsku whisky z nejakej malej, a zrejme slávnej pálenice, Adam aj Andrzej sa s potešením pridali.
Netušiac, koľko tá whisky môže stáť, dal som si radšej pivo a usadil som sa o kúsok ďalej. Tak, aby som nerušil a všetko počul, keď som musel (a chcel) s veľvyslancom Honzom Sechtrom, u ktorého som prenocoval, počkať na koniec rozhovoru.
Nebol to stratený čas, ba bola to jedna z najlepšie strávených popolnočných hodín v poslednom roku, dámy prepáčia. Bol to totiž rozhovor dvoch partnerov, dvoch mužov, ktorí bez preháňania posunuli strednú Európu tam, kde teraz je. Veľmi pekná bola pasáž, keď knieža rozprával, ako sa jeho život menil od predvojnovej idyly cez protektorát až k úteku pred komunistami z Československa, ktorý knieža opísal ako „sťahovanie k rakúskej babičke“. A ešte zaujímavejšia bola zmienka, ako už v roku 1947 malému Karlovi mamička hovorila, že budú čoskoro musieť odísť z Československa.
Keď sa debata stočila na Rusko, bolo zo Schwarzenberga počuť skúsenosť príslušníka rodu, ktorého predkovia bojovali s Rusmi pri Slavkove a nezabudli na to. „Rusko sa pohybuje v takých vlnách,“ povedal knieža a uviedol príklad z roku 1910, keď sa Rusko zdalo jednoznačne na ceste k normálnemu európskemu štátu. A potom prišla vojna, októbrová revolúcia, Lenin, Stalin... „Teraz je zase taká vlna,“ dodal knieža a neupresňoval.
Adam Michnik múdro sekundoval, a až keď sa vypol magnetofón, začal hovoriť o Poľsku, najmä o Jánovi Pavlovi II. a o poľskej katolíckej cirkvi bez neho, ktorá stratila vodcu i smer. Ako to medzi priateľmi býva, došla reč aj na vtipy. Publikovateľný: „Viete, čo dostanú ruskí vojaci za úspešnú inváziu do Gruzínska?“ – „Bezplatný výlet na Krym.“ A tie nepublikovateľné... Jedna hodina odbila. Niekedy sa vyplatí ísť spať veľmi, veľmi neskoro.
Keď sa po desiatich minútach, ktoré strávil v hotelovej izbe, objavil český minister zahraničia, pustili sa s Adamom hneď do objednávania. Pán knieža si dal naliať osemnásťročnú írsku whisky z nejakej malej, a zrejme slávnej pálenice, Adam aj Andrzej sa s potešením pridali.
Netušiac, koľko tá whisky môže stáť, dal som si radšej pivo a usadil som sa o kúsok ďalej. Tak, aby som nerušil a všetko počul, keď som musel (a chcel) s veľvyslancom Honzom Sechtrom, u ktorého som prenocoval, počkať na koniec rozhovoru.
Nebol to stratený čas, ba bola to jedna z najlepšie strávených popolnočných hodín v poslednom roku, dámy prepáčia. Bol to totiž rozhovor dvoch partnerov, dvoch mužov, ktorí bez preháňania posunuli strednú Európu tam, kde teraz je. Veľmi pekná bola pasáž, keď knieža rozprával, ako sa jeho život menil od predvojnovej idyly cez protektorát až k úteku pred komunistami z Československa, ktorý knieža opísal ako „sťahovanie k rakúskej babičke“. A ešte zaujímavejšia bola zmienka, ako už v roku 1947 malému Karlovi mamička hovorila, že budú čoskoro musieť odísť z Československa.
Keď sa debata stočila na Rusko, bolo zo Schwarzenberga počuť skúsenosť príslušníka rodu, ktorého predkovia bojovali s Rusmi pri Slavkove a nezabudli na to. „Rusko sa pohybuje v takých vlnách,“ povedal knieža a uviedol príklad z roku 1910, keď sa Rusko zdalo jednoznačne na ceste k normálnemu európskemu štátu. A potom prišla vojna, októbrová revolúcia, Lenin, Stalin... „Teraz je zase taká vlna,“ dodal knieža a neupresňoval.
Adam Michnik múdro sekundoval, a až keď sa vypol magnetofón, začal hovoriť o Poľsku, najmä o Jánovi Pavlovi II. a o poľskej katolíckej cirkvi bez neho, ktorá stratila vodcu i smer. Ako to medzi priateľmi býva, došla reč aj na vtipy. Publikovateľný: „Viete, čo dostanú ruskí vojaci za úspešnú inváziu do Gruzínska?“ – „Bezplatný výlet na Krym.“ A tie nepublikovateľné... Jedna hodina odbila. Niekedy sa vyplatí ísť spať veľmi, veľmi neskoro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.