KNIHA Ivan Štrpka Básne I. Modrý Peter a KK Bagala, 2008
Po súbornom vydaní (žiaľ už) všetkých básní Ivana Laučíka, a prvom zväzku básní stále tvoriaceho Petra Repku, dozrel čas na vydanie do jednej knihy zviazaných a autorom zredigovaných prvých štyroch básnických zbierok Ivana Štrpku, tretieho Osamelého bežca. V sýtozelenej knihe možno nájsť geniálne Krátke detstvo kopijníkov z roku 1969, hravé „bláznovské“ básničky zo zbierky Tristan tára z roku 1971, bádateľskú, výskumnícku, v niektorých básňach dojímavo intímnu zbierku Pred premenou z roku 1982 a zvláštnym poslom doručené posolstvo zbierky Krásny nahý svet, ktorá vyšla v roku 1990, no autor ju napísal o dvadsať rokov skôr. K tomu je ako „bonus“ pridaných niekoľko nepublikovaných básní z toho istého obdobia. Čítať túto knihu „od obálky po obálku“ je ako prezerať si atlas, aký kreslili kartografi v dávnych dobách. Sú na ňom pálivé ohne, škripotajúce ľady, dlhotrvajúce blesky, moria s moreplavcami vyzerajúcimi breh, sú v ňom mihotaví vtáci, vzlietajúci k žiarivým slnkám. A sú na ňom cesty. A na cestách prieskumníci, objavitelia, vzduchoplavci, bežci. Kráčajú, letia, bežia, dotýkajú sa tušenej praskliny medzi pohybom a nekonečnosťou. Všetko pritom so všetkým súvisí. Tristan tára, pán Plachý spieva. Básne Ivana Štrpku majú pátos, silu a divokú, severským krajinám vlastnú krásu. „Po dne vypusteného bazénu poskakuje dievčatko. / Nevypovedateľným mávaním rúk sa približuje vtákom.“
.juraj Kušnierik
KNIHA Nadežda Lindovská a kol.: Magda Husáková-Lokvencová — prvá dáma slovenskej divadelnej réžie DÚ a VŠMÚ 2008
„Žena je človek ako každý iný muž.“ Tieto slová, ktoré vložila do úst jednej zo svojich postáv JUDr. Magda Husáková-Lokvencová (1916 – 1966), sú výstižným mottom publikácie venovanej osobnosti a dielu tejto prvej slovenskej profesionálnej divadelnej režisérky. Napriek tomu, že v divadle, rozhlase a televízii vytvorila viac ako päťdesiat inscenácií, stála pri zrode legendárnych bratislavských pondelkových inscenácií aj pri zakladaní slovenského divadelného archívu, vie sa o nej na Slovensku podozrivo málo. Zväčša sa spomínala ako exmanželka normalizačného politika. Pritom normalizácie sa vôbec nedožila a ak jej manželstvo s Husákom v umeleckej kariére hralo nejakú úlohu, tak zápornú. Pri jej umeleckých začiatkoch sa na ňu hľadelo s nedôverou ako na protežantku vplyvného manžela, v čase jeho uväznenia napriek rozpadávajúcemu sa vzťahu odmietla svojho muža odsúdiť a rozviesť sa s ním, takže prišla o prácu v divadle. Po jeho prepustení sa s ním v tichosti rozviedla, a tak sa o nej neskôr opäť radšej nehovorilo. Precízna knižná monografia Nadeždy Lindovskej, zložená z vedeckých štúdií, dobových materiálov, dokumentov z pera režisérky, z rozhovorov s ňou i o nej, spomienok pamätníkov, doplnená bohatým obrazovým materiálom a informáciami, ktoré mnohé sú zverejnené prvýkrát, tak spláca dlh voči tejto pozoruhodnej žene, prvej, ktorá sa presadila v mužskom povolaní. Ako každý iný muž.
.elena Akácsová
FILM Cesta Magdalény Robinsonovej
Hoci je to film dokumentárny, má v sebe drámu a tragédiu. Pani Magdaléna Robinsonová sa narodila do šťastnej meštianskej rodiny v peknom slovenskom meste Žilina. Pred vojnou. Potom sa to začínalo meniť: najprv im vláda samostatnej Slovenskej republiky zakazovala jednu príjemnú vec za druhou (nesmeli napríklad vlastniť lyže, mali zakázaný vstup na kúpaliská), potom sa vo vlastnom štáte stali nechcenými, odstavenými ľuďmi. Magdaléna sa zapojila do povstania, no spolu s otcom ju zatklo gestapo (matku zastrelili) a z pôvabnej stanice Žilina – Záriečie (áno, presne z tej) ich odviezli do Osvienčimu. O tom, čo nasledovalo, sa nedá písať. Pani Magdaléna však o tom hrdinsky rozprávať. „Bolo to inferno,“ hovorí. Keď sa všetko skončilo, presťahovala sa do Prahy a stala sa fotografkou. Režisér filmu Marek Šulík strieda rozprávanie pani Magdalény rovno „na kameru“, s rozprávaním z televízie, ktorá je presne na miestach, o ktorých hovorí. Týmto, ale aj silnými úryvkami z dobových dokumentov dotvára to, na čo slová nestačia: obraz hrôzy a zúfalstva. Rozprávanie je zarámované vyjadrením arcibiskupa Sokola o tom, ako bolo za „slovakštátu“ dobre a zádušnou omšou za Jozefa Tisa, ktorú v nedávno celebroval v Dóme sv. Martina. Človek sa na to díva a hanbí sa aj za neho... Ak Cestu Magdalény Robinsonovej budú premietať niekde v kine, alebo na ČT2, pozrite si ju. Slovenské televízie o tento dôležitý dokument z našej histórie zatiaľ neprejavili záujem.
.juraj Kušnierik
Po súbornom vydaní (žiaľ už) všetkých básní Ivana Laučíka, a prvom zväzku básní stále tvoriaceho Petra Repku, dozrel čas na vydanie do jednej knihy zviazaných a autorom zredigovaných prvých štyroch básnických zbierok Ivana Štrpku, tretieho Osamelého bežca. V sýtozelenej knihe možno nájsť geniálne Krátke detstvo kopijníkov z roku 1969, hravé „bláznovské“ básničky zo zbierky Tristan tára z roku 1971, bádateľskú, výskumnícku, v niektorých básňach dojímavo intímnu zbierku Pred premenou z roku 1982 a zvláštnym poslom doručené posolstvo zbierky Krásny nahý svet, ktorá vyšla v roku 1990, no autor ju napísal o dvadsať rokov skôr. K tomu je ako „bonus“ pridaných niekoľko nepublikovaných básní z toho istého obdobia. Čítať túto knihu „od obálky po obálku“ je ako prezerať si atlas, aký kreslili kartografi v dávnych dobách. Sú na ňom pálivé ohne, škripotajúce ľady, dlhotrvajúce blesky, moria s moreplavcami vyzerajúcimi breh, sú v ňom mihotaví vtáci, vzlietajúci k žiarivým slnkám. A sú na ňom cesty. A na cestách prieskumníci, objavitelia, vzduchoplavci, bežci. Kráčajú, letia, bežia, dotýkajú sa tušenej praskliny medzi pohybom a nekonečnosťou. Všetko pritom so všetkým súvisí. Tristan tára, pán Plachý spieva. Básne Ivana Štrpku majú pátos, silu a divokú, severským krajinám vlastnú krásu. „Po dne vypusteného bazénu poskakuje dievčatko. / Nevypovedateľným mávaním rúk sa približuje vtákom.“
.juraj Kušnierik
KNIHA Nadežda Lindovská a kol.: Magda Husáková-Lokvencová — prvá dáma slovenskej divadelnej réžie DÚ a VŠMÚ 2008
„Žena je človek ako každý iný muž.“ Tieto slová, ktoré vložila do úst jednej zo svojich postáv JUDr. Magda Husáková-Lokvencová (1916 – 1966), sú výstižným mottom publikácie venovanej osobnosti a dielu tejto prvej slovenskej profesionálnej divadelnej režisérky. Napriek tomu, že v divadle, rozhlase a televízii vytvorila viac ako päťdesiat inscenácií, stála pri zrode legendárnych bratislavských pondelkových inscenácií aj pri zakladaní slovenského divadelného archívu, vie sa o nej na Slovensku podozrivo málo. Zväčša sa spomínala ako exmanželka normalizačného politika. Pritom normalizácie sa vôbec nedožila a ak jej manželstvo s Husákom v umeleckej kariére hralo nejakú úlohu, tak zápornú. Pri jej umeleckých začiatkoch sa na ňu hľadelo s nedôverou ako na protežantku vplyvného manžela, v čase jeho uväznenia napriek rozpadávajúcemu sa vzťahu odmietla svojho muža odsúdiť a rozviesť sa s ním, takže prišla o prácu v divadle. Po jeho prepustení sa s ním v tichosti rozviedla, a tak sa o nej neskôr opäť radšej nehovorilo. Precízna knižná monografia Nadeždy Lindovskej, zložená z vedeckých štúdií, dobových materiálov, dokumentov z pera režisérky, z rozhovorov s ňou i o nej, spomienok pamätníkov, doplnená bohatým obrazovým materiálom a informáciami, ktoré mnohé sú zverejnené prvýkrát, tak spláca dlh voči tejto pozoruhodnej žene, prvej, ktorá sa presadila v mužskom povolaní. Ako každý iný muž.
.elena Akácsová
FILM Cesta Magdalény Robinsonovej
Hoci je to film dokumentárny, má v sebe drámu a tragédiu. Pani Magdaléna Robinsonová sa narodila do šťastnej meštianskej rodiny v peknom slovenskom meste Žilina. Pred vojnou. Potom sa to začínalo meniť: najprv im vláda samostatnej Slovenskej republiky zakazovala jednu príjemnú vec za druhou (nesmeli napríklad vlastniť lyže, mali zakázaný vstup na kúpaliská), potom sa vo vlastnom štáte stali nechcenými, odstavenými ľuďmi. Magdaléna sa zapojila do povstania, no spolu s otcom ju zatklo gestapo (matku zastrelili) a z pôvabnej stanice Žilina – Záriečie (áno, presne z tej) ich odviezli do Osvienčimu. O tom, čo nasledovalo, sa nedá písať. Pani Magdaléna však o tom hrdinsky rozprávať. „Bolo to inferno,“ hovorí. Keď sa všetko skončilo, presťahovala sa do Prahy a stala sa fotografkou. Režisér filmu Marek Šulík strieda rozprávanie pani Magdalény rovno „na kameru“, s rozprávaním z televízie, ktorá je presne na miestach, o ktorých hovorí. Týmto, ale aj silnými úryvkami z dobových dokumentov dotvára to, na čo slová nestačia: obraz hrôzy a zúfalstva. Rozprávanie je zarámované vyjadrením arcibiskupa Sokola o tom, ako bolo za „slovakštátu“ dobre a zádušnou omšou za Jozefa Tisa, ktorú v nedávno celebroval v Dóme sv. Martina. Človek sa na to díva a hanbí sa aj za neho... Ak Cestu Magdalény Robinsonovej budú premietať niekde v kine, alebo na ČT2, pozrite si ju. Slovenské televízie o tento dôležitý dokument z našej histórie zatiaľ neprejavili záujem.
.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.