Už keď som videla na bráne zvonček s menom Wetzler, hrklo vo mne. Je zvláštne objaviť hrdinov ako Vrba a Wetzler, a potom sa dozvedieť, že kdesi o dve ulice ďalej už celé roky žije „Teta Eta“, vdova po Alfredovi Wetzlerovi, ktorá rada prijíma návštevy
a o všetkom porozpráva
Keď nám teta Eta, takmer 85-ročná dáma, otvorila dvere, bol to šok. Úplne živo, bez okolkov nás vyobjímala a niečo aristokratické, hrdé a vrúcne z nej hneď vyžarovalo ako z malej elektrárne. Keď ma chytila oboma rukami v tvári a pozrela mi do očí, až som trochu stuhla ako malý pes. Mala zvláštne oči – prenikavé, presne taký ten typ ženy, ktorá vás prečíta za päť sekúnd.
Presne toľko potrebuje. Zároveň v tých očiach, niekde na konci toho ostrého pohľadu, je niečo ako ustavičný smiech – rehot nad tým všetkým, cítite, že tá žena má veľmi rada ľudí a že vás síce prekukla ako jedno šteňa, ale má šteňatá rada, neprišla ich na svet týrať ani okrikovať. Vlastne som z nej nespustila oči počas celej návštevy, bola strašne krásna! Počúvate a zároveň sledujete očarene všetky tie vejáriky vrások, ako jej zasvietia oči, ako zablúdia dakam do
seba, zadumá sa, fajčí jednu od druhej, smeje sa a rozpráva o Osvienčime, akoby to bol pioniersky tábor, ktorý má už, chvalabohu, za sebou. A tá krása – to už nie je nič iné ako čistá duša, duša človeka, ktorý ju rokmi „vyhral“ a ktorá z neho teraz sála všetkými smermi, do každého pohybu sa premieta a vy ju môžete pozorovať hodiny a hodiny ako jednoduchú, nekomplikovanú a dokonalú hru, ako sólo na trúbku Milesa Davisa.
.lucia Piussi
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.