Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Šesťdesiatročná mladica v kríze stredného veku

.elena Akácsová .redakcia .časopis .fenomén

Deväť z desiatich Slovákov vymenuje medzi dôstojnými reprezentantmi svojej krajiny bez zaváhania folklórny súbor Lúčnica, aj keď folklór inak nemusia. Čím to je?

Deväť z desiatich Slovákov vymenuje medzi dôstojnými reprezentantmi svojej krajiny bez zaváhania folklórny súbor Lúčnica, aj keď folklór inak nemusia. Čím to je?


„A všade tam, kde sa rodilo pracovné hrdinstvo, rástlo nové dielo, rozvíjala sa na širokej masovej základni aj umelecká tvorivosť mládeže. Stavby mládeže a Súťaž tvorivosti mládeže splývali v jeden nerozlučný celok. A inakšie ani nemohlo byť. Kde je slobodná práca, tam so slnkom vychodí i zapadá pieseň. Tak bolo i na Trati mládeže v rokoch 1948 — 49. Spievali sa staré revolučné piesne – naše, sovietske, francúzske, talianske, nové piesne budovateľské a v ustavične rastúcej miere sa šírili ľudové piesne i tance. Na čelo sa čoskoro dostala Lúčnica,“ napísal v úvode knihy, vydanej pri príležitosti 10. výročia založenia Lúčnice (Osveta Martin, 1958) Ernest Sýkora, vtedajší povereník školstva a kultúry a predseda SÚV ČSM.

.(polo)pravda o vzniku
Ako to už v tých časoch bývalo zvykom, nebolo to celkom klamstvo, ale ani celá pravda. Tak ako sa komunistom hodil do krámu slovenský folklór len v istých jeho aspektoch, a tie vyťahovali do popredia (pracovitosť, bieda, skromnosť, tvorivosť), kým iné zas potierali (napríklad zbožnosť), tak ani formovanie Lúčnice práve na Trati mládeže nebola celá pravda o vzniku súboru.
Za celkom prvý krok k existencii Lúčnice sa dá považovať niečo oveľa buržoáznejšie ako budovateľský znoj – a síce Prvý povojnový krojovaný ples Živeny v roku 1947. Tam vystúpila skupina breznianskych vysokoškolákov pod vedením Oľgy Chodákovej. Priaznivý ohlas na plese ich posmelil k ďalšej spolupráci, pomohli i rady profesora Plicku. Po úspešných vystúpeniach na jar roku 1948 na Slovanskej poľnohospodárskej výstave v Prahe prebrala od Živeny materiálnu a organizačnú stránku súboru na seba Vysokoškolská rada Zväzu slovenskej mládeže. Skupinu v tom istom roku pozvali vystupovať do SND, do pásma Rok na dedine, ktoré režíroval Karol Zachar.
Začiatkom roku 1949 sa k tejto skupine aj do predstavenia Rok na dedine pričlenila iná skupina – Odzemkári, ktorá vznikla pod vedením Juraja Kubánku na vysokoškolskom internáte Lafranconi. Spoločne absolvovali prvé zahraničné vystúpenia a spolu so spevokolom bola táto osemdesiatčlenná skupina začlenená do 76. brigády na Trati mládeže. Tu sa dal dohromady aj orchester a tu prišlo aj k prijatiu Štefana Nosáľa za člena. A tak teda 9. novembra 1949 na Trati mládeže z pracovného hrdinstva vysokoškolákov zrodil sa Národopisný súbor SÚV ČSM, ktorý o pol roka neskôr dostal názov Lúčnica.

.2000 ľudí a Štefan Nosáľ
I keď Lúčnicou prešlo viac ako dvetisíc ľudí, priamo či nepriamo ju formovalo mnoho osobností, po stránke hudobnej napríklad Tibor Andrašovan a najmä geniálny Svetozár Stračina, a aj keď nemožno zabúdať na spevácky zbor a až do roku 1988 existujúci orchester pod vedením Miroslava Šmída, jednoznačne najvýznamnejšie ovplyvnil smerovanie súboru Štefan Nosáľ. Väčšina ľudí si Lúčnicu stotožňuje práve s jej tanečnou zložkou, ktorú od prvého Odzemku v roku 1950 celých nasledujúcich 50 rokov viedol a tvoril – až na zopár zaujímavých výnimiek – len on. Iba v posledných rokoch sa dostali k slovu aj iní skvelí choreografi, ktorí významne formovali amatérske folklórne súbory (Ján Blaho, Vlado Urban), ich práca na pôde súboru však nevyšla z Nosáľovho tieňa. Napokon, o tom, že nikto v Lúčnici neprekročil Nosáľov tieň, dokonca v posledných rokoch už ani on sám, svedčí aj fakt, že Reprezentačný program, s ktorým Lúčnica vystupuje najmä v zahraničí, je aj dnes zostavený až na jednu výnimku (Vyhadzovaná Pavla Bútora) z overených čísiel programu, ktoré všetky staval Štefan Nosáľ pred viac ako dvadsiatimi a niektoré pred vyše tridsiatimi rokmi.


.načo nové čísla?
Je vôbec potrebné stavať stále nové programové čísla a dotovať ich zo štátneho rozpočtu, keď pôvodný materiál, z ktorého vychádza, sa už nemení? Ťažká odpoveď, i keď je jasné, že to, čo sa významne mení v čase, sú tvorcovia a interpreti, ale najmä diváci a ich vnímanie javiskového spracovania folklóru či javiskového umenia vôbec.
Stačí sa pozrieť na to, ako sa menil v čase program Lúčnice a choreografický prístup jej umeleckého vedúceho Štefana Nosáľa k javiskovému spracovaniu folklóru. Podľa Emila Tomáša Bartka (v knihe Lúčnica – 50. rokov krásy) sa dá rozdeliť do niekoľkých etáp. Počiatočné roky v sebe nesú veľkú živelnosť a spontánnosť, vrcholia prvými dramaticko-epickými kompozíciami. Uvoľnené šesťdesiate roky prinášajú úlety mimo folklór do experimentov s témami zo súdobého života či rôzne abstraktné kompozície. Popri tom sa však ďalej rozvíja aj línia ľudových námetov vo veľkolepých scénických formách s prvkami divadla a baletu. Tretie obdobie vypovedá o umeleckej zrelosti, z neho pochádzajú choreografie, ktoré sa dodnes tancujú a ktoré sú pre Lúčnicu spolu s jedinečnými hudobnými úpravami Svetozára Stračinu jej trademarkom. Charakteristické sú tým, že pôvodný folklórny materiál, hudobný, tanečný, výtvarný či zvykoslovný, tu slúži nie ako záväzná norma, ale skôr ako voľná inšpirácia, ktorú choreograf i skladateľ motivicky i kompozične štylizujú do nového divácky atraktívneho tvaru.
V sedemdesiatych rokoch sa začína éra komponovaných programov, ktoré už nie sú obyčajnou skladačkou rôznorodých čísiel, ale sledujú od začiatku do konca určitú jednotiacu myšlienku. Vrcholom tohto celostného prístupu je program To je Lúčnica, ktorý by sa dal nazvať aj muzikálom a v ktorom bolo výrazne cítiť autorovu inšpiráciu známym muzikálom Chorus Line, ktorý sa práve v tom čase dostal z divadelných dosiek na filmové plátno. Aj tu prichádzajú ľudia na konkurz, aj tu je ukázaná javisková a zákulisná stránka divadla.

.lúčnica ako trendsetter
Trend k modernejším javiskovým formám, bližším súčasnému divákovi, však v Lúčnici nepokračoval. Namiesto toho prišla nie veľmi úspešná exkurzia do tancov okolitých národov, recyklovanie starých čísiel v nových kontextoch (reprezentačný program a jubilejné programy, Lúčnica a jej deti, Elán a Lúčnica), v ktorých pridaná hodnota spočívala skôr v pozvaných hosťoch ako v choreografickej práci. Aj nový jubilejný program bude len ďalšou retrospektívou do minulej tvorby, i keď starý obsah má byť zabalený do novej pozlátky moderných technológií.
Nastupujúca generácia choreografov nedostala zatiaľ adekvátny priestor na to, aby presadila v Lúčnici iný pohľad na spracovanie pôvodného folklórneho materiálu, a je otázne, či by to Lúčnica v zdraví prežila.
Treba dodať, že tak, ako sa v tvorbe Štefana Nosáľa odzrkadľovali svetové, sovietske i domáce trendy v scénickom spracovaní folklóru i iných žánrov, Lúčnica bola až do osemdesiatych rokov výrazným trendsetterom pre celé amatérske folklórne hnutie. Súbory i skupiny s istým oneskorením od nej kopírovali, často s absolútnym nepochopením, štýl aj formu. Bola vzorom nielen v choreografiách a tvorbe programov, ale aj v narábaní s pôvodným materiálom, v pedagogickej práci s tanečníkmi, dokonca aj v obliekaní, na javisku, na tréningu i v civile.
Až v osemdesiatych rokoch sa situácia zmenila, keď vďaka vynikajúcej metodickej práci viacerých ľudí, mimochodom mnohých odchovancov Lúčnice, sa po celom Slovensku začali objavovať viacerí originálni tvorcovia, skupiny aj súbory. Inšpirácia ich tvorbou sa dá vypozorovať aj v neskorších choreografiách Štefana Nosáľa.

.každý potrebuje kritiku
Možno aj pre súčasnú tvorivú stagnáciu Lúčnice zostala v závoze aj tá menej originálna časť folkloristov, ktorá donekonečna recykluje ohrané a zastarané formy a odmieta si hľadať iné, progresívnejšie a životaschopnejšie vzory doma, nieto ešte vo svete.
Naplno sa tu prejavuje aj malosť Slovenska, a ešte menšia komunita folkloristov, kde sa každý s každým pozná a chce byť zadobre, takže absentuje akákoľvek (nie ešte odborná) kritika. Tú potrebujú nielen mladí talentovaní a neskúsení tvorcovia, ale aj renomovaní a kvalitní choreografi. Ak sa vôbec v tlači niečo objaví, zväčša je to len kópia PR materiálov súboru.
Etnografi sa bránia (a majú v podstate pravdu), že javiskové spracovanie folklóru je dramatický útvar, a teda im neprislúcha hodnotiť folklórnu čistotu či zvládnutie štylizácie spracovaného materiálu. Divadelní kritici zas tvrdia, že to je folklór (a nemajú celkom pravdu), že oni sa vo folklóre nevyznajú, a tak na takýto typ programu nemôžu uplatniť tie isté kritériá ako povedzme na moderný scénický tanec. Naopak! Len také kritériá by sa na scénické folklórne programy mali používať. Klásť na javiskové spracovanie folklóru, a teda istý druh umenia či zábavy, ešte aj inú – napríklad archívnu, národopisnú, prípadne edukatívnu úlohu je možno zaujímavé pri získavaní dotácie z ministerstva či z nejakého eurofondu, ale inak je to dosť veľký nezmysel. Na uchovávanie je predsa povolanejší archív a na vzdelávanie školy.

.špičkoví interpreti
Umelecké kvality choreografa Štefana Nosáľa a jeho zásadný vplyv na to, aká je dnes Lúčnica, sú neodškriepiteľné. Bez neho by Lúčnica nebola tým súborom, ktorý väčšina Slovákov pokojne vyšle do sveta ako svojho zástupcu. Druhou neoddeliteľnou a rovnocennou časťou úspechu Lúčnice je interpretačné majstrovstvo jej členov, ktorí vďaka ustavičnej a relatívne rýchlej výmene nestihli nikdy zostarnúť a stratiť iskru. I napriek otvoreniu hraníc, možnostiam sebarealizácie v mnohých za socializmu nemysliteľných žánroch, napriek celkom iným možnostiam profesijnej sebarealizácie, ktorá je dnes len ťažko zlučiteľná s rehoľou častých tréningov a zájazdov, Lúčnica ani dnes nemá núdzu o záujemcov ochotných venovať jej celý svoj voľný a nezriedka i ostatný čas.
Čo znamená Lúčnica pre jej členov, sa pokúsil pomenovať jeden z jej odchovancov František Morong  (pozri článok Lúčnica je návod na použitie života), tanečný pedagóg, choreograf , ktorý je známy aj nefolkloristom ako organizátor projektu Tanečný dom.
Lúčnica oslavuje svoju šesťdesiatku. To dnes rozhodne nie je vek na odchod do dôchodku či nebodaj do večných lovísk. Výročité sviatky sú vhodné na oslavy, vyznamenania, gratulácie a stretávania starých dobrých priateľov. Keď utíchnu veľkolepé ohňostroje, možno príde čas aj na rozmýšľanie a debatu o tom, akou cestou ísť ďalej, aby aj ďalšie generácie mladých ľudí mali kde zmysluplne tráviť svoj čas a aby sme my ostatní mali dôstojného moderného reprezentanta toho lepšieho, čo z nášho národa kedy vzišlo. A teraz vôbec nemám na mysli len to, čo sa bežne označuje slovom folklór.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite