Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Spomienka na „odsun“

.časopis .týždeň doma

Najprv o svojom živote nechcela vôbec hovoriť. Potom zmenila názor. Nakoniec si však dala podmienku, že to vyjde až po jej smrti. Podmienka je, žiaľ, splnená. Eta Wetzlerová umrela.

Najprv o svojom živote nechcela vôbec hovoriť. Potom zmenila názor. Nakoniec si však dala podmienku, že to vyjde až po jej smrti. Podmienka je, žiaľ, splnená. Eta Wetzlerová umrela.



.v marci 1942 vám prišlo predvolanie. Čo ste si mysleli?
Hanbím sa to povedať – pripadala som si zaujímavá, že nie otca, ale mňa volajú. Že len ja odchádzam z celej rodiny. Keď som prišla 23. marca 1942 na Patrónku, bolo tam asi tisíc dievčat. Niektorí právnici, advokáti si odtiaľ deti vyreklamovali, ale čo môj apa vedel?
.ako dlho ste čakali na odsun?
Asi týždeň. Bývali sme v nejakej fabrike. Na zemi bola slama, na tej sme spali. Po týždni sme mašírovali na nejakú menšiu stanicu. Viedli nás poza mesto.
.vedeli ste, kam idete?

Povedali, že na prácu. Oni s nami o tom nediskutovali.
.vy ste si čo mysleli?
Neviem. Toľko novôt okolo seba, že ani nevieš, čo chceš. Nevieš ani sformulovať nejakú otázku.
.videli vás nejakí ľudia, ako pochodujete cez Bratislavu?
Áno.
.hovorili vám niečo?
Nič.
.tí, čo vás viedli, boli Slováci. Ako sa k vám správali?
Ako velitelia. Boli dôležití.
.urážali vás?
Nie, až pri vagónoch, keď sme chceli vodu, tak na nás ziapali.
.povedali vám pri nástupe do vlaku, kam idete?
Nič. Nejaký chlapec nám síce pošepkal „Óšvic“. Nerozumeli sme mu. A vlak sa rozbehol...
.pocit vo vlaku?

Vydobyť si miestečko pri stene vagóna. Išli sme noc a deň. Bola zima. Strach nás celkom opantal.
.čo ste si hovorili?
Nič. Ktosi začal spievať, ale nikto sa nepridal.
.príchod do Osvienčimu. Čo si pamätáte?
Ako sme zastavili na nejakej stanici a ako nás hnali. Ďaleko. Došli sme až k nejakým barakom. Arbeit macht frei. Nahnali nás do práčovne, tam boli zo štyri cementové kade. Vyzliekať, vyzúvať topánky. Strhli nám z uší náušnice. Potom nás holili a strihali. Dostali sme zelené mundúry, na chrbtoch bol nápis vojnový zajatec. Boli to mundúry po Rusoch. Nebolo to čisté, ale zato dezinfikované. To sú celí Nemci.
.už ste vedeli, že nejde o prácu. Čo ste si mysleli?
Takí sme boli ustráchaní, a tak sme sa všetkého báli, že sme si nemysleli nič. Potom nás zaviedli do blokov. Spočiatku sme nepracovali, len sme sa motali po tábore, nevedeli ešte, čo s nami. Neskôr sme chodili odpratávať tehly v jednej blízkej poľskej štvrti.
.kedy ste si uvedomili, že ste neprišli na práce, ale na smrť?
Postupne si to človek pripustil.
.a keď si to človek pripustí?
Bojuje s vlastným zúfalstvom. Už vtedy išli radšej mnohí „na dráty“. Tie boli nabité elektrinou.
.prežili ste. Vďaka čomu?
Za to, že som prežila, môže to, že som bola z chudobných pomerov. Pánčatá padali ako muchy. Kinderfraulein im nosila desiatu do školy, kinderfraulein ich obliekala, ja som mala na krku dvoch malých bratov...
.čo vás držalo pri živote?
To, že mama s apom a chlapci sú na Slovensku. A že ma čakajú.
.ako ste to vedeli?
Ja som vedela, že mama s chlapcami pôjdu na Liptov a že tam prežijú. Naša dedina bola luteránska. Otca nevzali, lebo mal povolenie, bol „hospodársky žid“, pracoval v Bratislave.
.na čo ste prišli v lágri?
Človek je živočích a všetky tie kultivované reči o ľuďoch nie sú pravdivé.
.neboli tam kamaráti?
Tam boli zištné vzťahy.
.neboli výnimky?
Málinko.
.ako ste sa zoznámili s budúcim manželom?
Mali sme spoločného známeho. A raz som dostala odkaz, že mám prísť na zelapel. Prišiel tam Fredo. Chcel ma vidieť a rozprávať sa.
.prečo?
Chcel mať „kochanu“. (Smiech.)
.frajerku?
Áno. Tak sme sa potom stretávali pri plotoch.
.každý deň?
Kedy ako.
.bola to veľká láska?
Boli sme kamaráti.
.pomáhalo to?
Psychicky to pomáhalo. Pomáhalo všetko, čo pomáhalo zahnať myšlienky.
.v handrách, dohola ostrihaná... Čo môže žena urobiť v takej situácii, keď sa chce páčiť?
Vieš, že moč pomáha rastu vlasov? No a tie dievčatá, čo robili pri vybaľovaní batožiny, nám doniesli všelijaké blúzky. V Birkenau bola disciplína uvoľnenejšia. Boli sme určení na smrť, komu už záležalo na nejakých handrách.
.neboli ste z veriacej židovskej rodiny. Mali to veriaci ľahšie?
Vždy to majú ľahšie.
.ako dlho po oslobodení bola vo vás väzenská mentalita?
Dosť dlho, mesiace. Keď som bola na zotavení vo Švédsku, drezírovala som sa, lebo som počula, akú hanbu robili väzni z koncentrákov.
.čím je človek, ktorý zažil láger, iný?
Líšiš sa od iných ľudí, to myslenie je iné.
.aké?
Mám vyššie nároky – psychické i morálne. Očakávam od ľudí, aby hovorili pravdu, je mi odporné, keď niekto luhá.
.cítili ste nenávisť k tým, čo neboli v koncentráku?
Nie, ale mám obrovskú starosť, mňa kvári, že tu tri-štyri generácie nevedia, čo bol slovenský štát. Kvári ma to preto, že, božeuchovaj, sa zas nájde nejaký blázon...
.mali ste potrebu niekomu odpustiť?
Nie, ale hrozím sa nevzdelanosti a nekultúrnosti.
.čo tá skúsenosť urobila s vašou dušou?
Som ako radar na zlo. Bojím sa hlúposti a nevedomosti. Pestujte si dobrotu srdca.
.štefan Hríb .eva Čobejová

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite