Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Iba otváram brány

.časopis .rozhovor

Hovorí, že pre neho neexistujú hrané filmy a dokumenty, ale dobré a zlé filmy. Dôležité je, aby im ľudia uverili. Jeho najnovší film Malá domov získal nedávno Cenu festivalu Jeden svet 2008 za slovenský dokumentárny film. Režisér Jaroslav Vojtek.

Hovorí, že pre neho neexistujú hrané filmy a dokumenty, ale dobré a zlé filmy. Dôležité je, aby im ľudia uverili. Jeho najnovší film Malá domov získal nedávno Cenu festivalu Jeden svet 2008 za slovenský dokumentárny film. Režisér Jaroslav Vojtek.


.čo ste robili v novembri 1989?
Mal som devätnásť rokov a bol som vtedy na päťmesačnej civilnej službe v hokejovom klube Dukla Trenčín. Chladil som päť mesiacov puky.

.čo ste robili?
Chladil puky. Bol som chorý na srdce a odrábal som si vojenčinu najprv devätnásť mesiacov vo fabrike, potom vDukle. To bolo vtedy hokejové mesto. Keď bolo všetko vo virvare zápasu a vyletel puk do hľadiska, mal som chladničku, vybral som z nej nový chladený puk a zápas išiel ďalej.

.pre človeka s chorým srdcom ideálna činnosť...
Boli to stresy. Okrem toho som ešte strážil výrobňu ľadu.

.ako si spomínate na november 89?
Vtedy som sa pripravoval na prijímacie pohovory, chcel som v Bratislave študovať fotografiu. Už počas vojenčiny som začal navštevovať nultý ročník VŠVU, nevzali ma na prvýkrát. Pamätám sa, že keď sa to dozvedel môj major, musel som ešte odfotografovať štedrovečernú večeru. Lenže sme si trochu vypili a všetko bolo neostré, krivé. Vynadal mi, že takýchto umelcov naša republika nepotrebuje.

.k filmárčine ste sa potom ako dostali?
Išiel som študovať fotografiu, ale v určitom momente mi to akoby nestačilo. Potreboval som, aby ľudia prehovorili – a fotografia je „nemá“. Potreboval som skladať obrázky za sebou, hľadať príbehy a kontexty. A išiel som na réžiu dokumentárneho filmu.
Jaroslav Vojtek /Narodil sa v roku 1968 v Žiline. Absolvoval Filmovú a televíznu fakultu VŠMU v Bratislave, Odbor réžia dokumentárneho filmu u profesora Dušana Hanáka. Jeho film My zdes získal deväť ocenení doma a v zahraničí, z toho štyri hlavné ceny na festivaloch. Momentálne dokončuje celovečerný dokument Hranica.

.aké boli vaše prvé filmy?
Mal som to šťastie, že ešte pred školou som doniesol nebohému Milanovi Ježíkovi, redaktorovi STV, ktorý robil programy Vidiny alebo Kino Očko, na 16-milimetrový pás svoj prvý film. Bol to príbeh hrobára, zanieteného komunistu, ktorý čím viac rozprával o svojom presvedčení, tým viac sa zakopával do hrobu. To bola taká metafora. Ten film išiel v telke, celkom sa ujal, doniesol som ho na prijímačky, kde bol predsedom komisie režisér Dušan Hanák. Chvalabohu som mu padol do oka a prijali ma. Každý rok som potom odovzdával ročníkové filmy. Je mi ľúto, že dnešní študenti už nezažijú nakrúcanie na klasický materiál. Lebo to bol poctivý prístup k filmu. Mali sme šesť škatúľ po desať minút, jedna stála päťtisíc korún. Na ten materiál sme mali natočiť pätnásť minút rozprávania. Takže na tému som sa musel pozerať veľmi disciplinovane a zodpovedne už v literárnej príprave, v spoznávaní človeka. Musel som si dobre rozmyslieť, kedy spustím kameru – lebo materiál „tiekol“.

.dnes už to študenti nezažijú?
Nie a je to veľká škoda. Materiál aj kamery sú veľmi lacné. Dnes najprv nakrútia a potom uvažujú, čo z toho bude.

.ste zo silnej generácie filmárov, ktorí nakrúcajú dokumenty. Malo to základ už v škole? Považujete sa za „Hanákove deti“?
Dá sa to tak povedať. Pri ňom som si prvýkrát v živote uvedomil, čo je to štruktúra filmu, ako nenakrútiť ani meter materiálu navyše, ako uvažovať koncepčnejšie. Na škole bolo vtedy zvláštne podhubie, vypomáhali sme si. Ja som išiel nakrúcať film, Marek Šulík mi robil zvuk, Martin Kollár kameru – a nepýtali sme sa, koľko peňazí za to. Stretávali sme sa po škole, debatovali sme. Chceli sme točiť.

.tvoríte aj spoločnú skupinu?
Nemôžem hovoriť za ostatných, ale cítim, že áno. Keď sme mali pocit, že STV kašle na slovenský dokumentárny film, stačila jedna esemeska, jeden e-mail a všetci z ročníka sme sa zišli, podpísali sme vyhlásenie a hneď nám bolo jasné, čo chceme.

.odkedy ste mali pocit, že verejnoprávna televízia kašle na dokumenty?
Od revolúcie. Devätnásť rokov tu nikto nedal jasný smer, od revolúcie sa tu tvorcovia bezprizorne potulujú a televízia im nič nedáva. Neexistuje tu systém, štruktúra pre dokumenty ako napríklad v Česku. Na ČT2 je týždenník, ktorý má 20 minút, potom dvojtýždenník, ktorý má 15 minút a 50-minútový mesačník. Môj film My zdes som videl iba na ČT. Tam funguje dokonca aj kinoklub na dokumentárne filmy, kde púšťajú veci zo sveta.

.vaša kritika sa týka všetkých riaditeľov STV?
Všetkých. Chvíľu sme mali nádej s Richardom Rybníčkom, ale tá zhasla. Postavil sa k televízii akoby bol manažérom telefonickej služby. Nevedel, nemal cit alebo zmysel pre tvorivé dielne. Vymizli celé profesie. Očakávali sme, že zo ziskov sa STV2 bude venovať viac dokumentom – nikdy však k tomu neprišlo. Sedeli sme, mali sme rozpracovanú štruktúru a plán, nič sa však neudialo.

.čím to potom je, že ste taká silná generácia, keď vám televízia nepomáhala? Ako ste točili?
Televízia v tom „nemá prsty“. Pomohli nám granty ministerstva kultúry, ale veľa vecí sme robili, takpovediac, na svoj úkor. Nečakal som, že mi dá niekto plný rozpočet vopred, ale keď sa dialo niečo zaujímavé, sadol som do auta a išiel som to nakrútiť. A nepočítal som, či za to niečo mám. Bolo v tom „chcenie“, že chcem o tejto dobe niečo povedať.

.ako vznikali produkčne vaše najväčšie projekty, filmy My zdes alebo teraz Hranica?
Produkovala ich firma LEON s podporou grantov ministerstva kultúry. Film My zdes dostal prvú várku na nakrúcanie, potom sme požiadali o grant ministerstvo a keď videli výsledný film, tak podporili aj výrobu kópie na 35- milimetrový film a distribúciu.

.dalo sa z ministerských grantov prežiť – alebo ste si museli zarábať „chlebovkami“?
My zdes som točil štyri roky a ani nepoviem, aký tam bol honorár. Keby som mal z toho vyžiť, išlo by to ťažko.

.z čoho ste potom žili?
Našťastie, vždy sa to tak dalo, že som robil magazíny alebo rôzne relácie o bývaní, pod ktoré sa nehanbím podpísať. Ale reklamy som nerobil.

.a politické zákazky?
Stalo sa mi, že som robil pre občiansku mobilizačnú kampaň Nie je nám to jedno. To som robil rád. Raz mi volali aj z opačného politického spektra, konkrétne z HZD. Prepáčte, povedal som, ja robím pre Nie je nám to jedno a to je úplne iný pohľad. Nič to, však vám zaplatíme, presviedčali ma. Ja som s tým však mal morálny problém. Nahnevane zložili telefón so slovami – no teda, to sú tí naši filmári (smiech).

.voľby sú však šanca pre filmárov, nie?
Sú, ale v štvorročnom cykle.

.nerobili by ste a priori pre žiadnu politickú stranu?
Momentálne nie.


.prečo?
Nemám teraz k nijakému politikovi dôveru, že to s nami naozaj myslí dobre.

.v posledných voľbách ste volili koho?
Volil som meno, Ivetu Radičovú. Nie politickú stranu.

.prečo práve ju?
Lebo mám pocit, že to je posledný politik, ktorý to s nami myslí úprimne.

.generácia dokumentaristov je úspešná, na rozdiel od režisérov hraných filmov. V čom je problém?
To celkom neviem. Viem však, že veľký vplyv na nás mala „predĺžená ruka“ Dušana Hanáka, ktorý nás naučil vo filme rozprávať o silných témach bez toho, aby sme potrebovali veľa peňazí. To sa týka aj hraného filmu. S Marekom Leščákom teraz pripravujeme nízkorozpočtový hraný film za pár miliónov korún. Mám pocit, že je to o témach a samotných tvorcoch, či vedia osloviť.

.znamená to, že tu nie sú dobrí režiséri alebo scenáristi hraných filmov?
Ale hej, sú tu šikovní ľudia. Neviem presne pomenovať, v čom to je. Ak hovorím za seba, tak som nemal odvahu siahnuť na hraný film, kým si neprejdem dokumentárnym filmom. Mal som pocit, že dokument je poctivý dotyk s filmom.

.máte pocit, že hraný film je niečo viac?
Tak to nevnímam. Vidím dobrý alebo zlý film. Ak ma osloví dobrý hraný film, čo bol v poslednom čase Útek do divočiny či Čierna krv, mám silný zážitok. Podobne to mám s dokumentmi.

.ktoré zo slovenských filmov vás v poslednom čase oslovili?
Šulíkov Slnečný štát.

.prečo?
Pozerá sa na priestor, v ktorom sa nachádzajú obyčajní ľudia v bežných situáciách, rozpráva o silnej téme, ako je priateľstvo.

.nebol tento film o „ranom kapitalizme“ už v dobe svojho vzniku trochu klišé?
To som neriešil. Napríklad Hanákov film 322 ma oslovuje dodnes, aj keď je to starý film. Stále sa málo tvorcov silne obzrelo dozadu, ako to tu bolo za komunistov. Okrem Papierových hláv nebol silný pokus zmapovať, ako sme žili a ako žijeme teraz. A to Slnečný štát v sebe má; že po revolúcii sme sa snažili postaviť na nohy, trápili sme sa, snažili sme naivne podnikať.

.je problémom slovenského hraného filmu aj nedostatok kvalitnej literatúry, scenárov?
Primárny problém je nedostatok peňazí, sú tu šikovní tvorcovia – iba nemajú byť kde a ako „vytočení“, v zmysle intenzity výkonu. Taký Bergman nakrútil pätnásť insenácií a desať hraných filmov, kým urobil svoje skvelé kusy. Režiséri potrebujú veľa točiť, vtedy sa veľmi naučia.

.súvisí to so zánikom Koliby?
Presne tak. Tam za Mečiara nastal absolútny problém.

.sledujete kinematografiu v stredoeurópskych krajinách? Kde je dnes najinšpiratívnejšia?
V Česku sa nakrúti veľa hraných filmov a z toho sa potom dá vybrať jeden vynikajúci. To by bolo aj u nás. Stále si myslím, že hlavný problém je vo financiách.

.ktorý z vašich filmov je vám najbližší? Máte už svoj „jeden film“?
Je to jeden a pol filmu, obrazne povedané. My zdes napĺňal moje tvorivé predstavy. Sledujete ten film a neriešite, či to je hraný film, alebo dokument. A spomeniem ešte svoj študentský film Nepozná ona mňa ani ja ju. Desaťminútový filmík, ku ktorému mám osobitný vzťah. Rozpráva o zadubenosti slovenskej povahy. Točil som o dedovi, ktorý má iba jednu nohu a tridsať rokov žije sám na lazoch. Prišiel som na to, že mal kedysi ženu, ktorú zbil, keď bola tehotná a ona potom od neho ušla. Po tridsiatich rokoch som ju vyhľadal, našiel som aj fotky detí. A ten muž videl vďaka tomu po tridsiatich rokoch prvýkrát svojho syna – na fotke. Stále však nadával na tú ženu. Bol to film o slovenskej tvrdohlavosti.

.čo poviete na hlasy kritikov, že „hanákovskej školy“, teda toho zobrazovania ľudí na okraji spoločnosti, je už priveľa?
Podľa mňa to tak nie je. Hanák nás učil filmárskemu remeslu, ako uchopiť tému, ale nikdy nám nehovoril, aby sme nakrúcali ako on kedysi. Učil nás o etických pohľadoch na svet. Sú tu rôznorodí tvorcovia.. Marek Šulík a iní. Môj My zdes je formálne úplne opačne postavený ako Obrazy starého sveta; je to kamera do ruky, až ako keby reportáž.

.čo hovoríte na najoceňovanejšie dokumenty vašich kolegov, Slepé lásky Juraja Lehotského či Iné svety Marka Škopa? Je medzi vami rivalita?
Máme to šťastie, že medzi sebou fungujeme ako kamaráti. Keď získam nejakú cenu, Marek Kuboš mi volá a gratuluje, Marko Škop mi pošle ememesku.

.ktoré filmy svojich kolegov máte najradšej?
(hlboké zamyslenie) Pre mňa mal zvláštny význam film Mareka Kuboša Taká malá propaganda. Bude silný aj o dvadsať rokov. Je to príbeh človeka, ktorý bol za Mečiara v 90. rokoch hlavný propagandista, tvorca „pozitívneho obrazu Slovenska“. A Marek o ňom urobil dokument. Ten chlap vedel, čo robí, že manipuluje s ľuďmi a vytvára demagógiu, no napriek tomu hovoril, že ho to baví a je šťastný.

.máte niekedy strach, akú silu majú dokumenty, ako môžu ľuďmi manipulovať? Týka sa to aj vašich filmov?
Samozrejme. Dúfam, že nie som demagóg (smiech). Pozrime sa na príbeh Leni Riefenstahl, ktorá svojimi dokumentmi pomohla nacistom k moci, ovplyvnila mienku Nemcov.

.spravili ste film My zdes, príbeh o prisťahovalcoch, Slovákoch z Kazachstanu. Čo ste očakávali, že to na Slovensku vyvolá?
Očakával som vlny nevôle, lebo prostredníctvom toho filmu sa pozeráme aj na seba – že nie sme pripravení na cudzincov. Že Dimitrij, hlavná postava filmu, nás v niektorých okamihoch videl spôsobom, ktorý nám asi nebol veľmi príjemný. Ten film však nevôľu nevyvolal. Aspoň ja som také reakcie nezaznamenal.

.prečo ho ešte stále nevysielala STV?
Viem, že kedysi, ešte na premiére, nám už zástupca STV vravel, že ten film kúpia – a dva mesiace nič nekúpili. Producent sa v jednej chvíli preto nahneval, povedal svoju cenu a dodal, že za každú cenu z festivalov, ktorú ten film získa, pridá tisícku.

.koľko získal ten film cien?
Osem či deväť. Teraz sa doťahujú o nejakých 1500 korún. Najprv nás obvinili, že chceme viac peňazí ako ČT, čo nie je pravda.

.zmenil vás tento film?
Uvedomil som si, že by sme mali byť ako Slováci viac otvorení voči cudzincom. Lebo ako my prijmeme iných, tak aj my budeme prijatí. Iné kultúry nás môžu obohatiť.

.o čom je váš dokončovaný film Hranica?
Odedine Slemence na slovensko-ukrajinskej hranici, kde 99 percent obyvateľov tvoria Maďari. Zmenami hraníc za Stalina sa museli rozdeliť aj rodiny medzi ČSSR a ZSSR. Film je hotový. Zháňame peniaze na distribučnú filmovú kópiu.

.čo spôsobilo otvorenie nového priechodu v tejto dedine, kde bola kedysi železná opona?
Film rozpráva o tom, že k tomu rozdeleniu ľudí hranicou vôbec nemalo dôjsť. A ak sa aj dnes urobí nejaká „bránka“, je to už neskoro. Dve generácie nemali medzi sebou kontakt. Pôvodne si sľubovali od tej „bráničky“, že sa znovu uvidia rodiny. Ale zvrhlo sa to na biznis s alkoholom a cigaretami, ktoré naši dovážajú z Ukrajiny. Na konci filmu je obraz, ako človek na balkóne pozerá, fajčí a dole behajú ľudia s igelitovými taškami a on vraví: tu bol kedysi taký pokoj...

.premietnete film aj v Slemencoch?
Určite, chcem mať premiéru v tamojšom kultúrnom centre. A rád by som ho dal na český festival Kino na hranici v Českom Těšíne, kde majú plátno priamo na česko-poľskej hranici.

.podľa čoho si vyberáte námety? Chcete opísať nejaký príbeh? Alebo burcovať?
Najmä chcem rozprávať o niečom, čo ma trápi. Chcel som pochopiť, aké to je, všetko doma predať a prísť do cudzej krajiny so štyrmi deťmi a začať odznova s tritisíc dolármi vo vrecku (My zdes). Aké to je, keď moja rodina ostane za železnou oponou (Hranica). Moderný dokumentárny film potrebuje príbeh, ktorý má akoby štruktúru hraného filmu.

.a aké to je, keď tréner pozbiera rómskych chlapcov z polepšovne, vezme ich na turnaj do Srbska a tam na ich zápasy nepríde ani jeden divák? Presne to sa odohráva vo vašom filme Malá domov.
Je to frustrujúce. Prežíval som to s nimi. Mysleli sme si,že si ich niekto všimne a dostanú sa z polepšovne. Ale prišli sme tam a nevedeli sme odrazu, či to už bol zápas, alebo iba tréning – tribúny boli celkom prázdne.

.s odstupom času ľutujete, že ste do toho išli? Ublížilo sa tým chlapcom?
Nie, nemyslím si. Tá akcia v Srbsku nemala kontinuitu, čo je zlé. Pomoc rómskym spoluobčanom by mala byť dlhodobá.

.inak, kto je Vlado Sendrej, ten ich tréner?
Rómsky aktivista, šéf kapely, futbalový tréner. Poznáme sa už dlho. Robil som o jeho kapele program pre Markízu. Nie je to aktivista od stola. VKokave som videl, ako za ním prišiel z basy jeden Róm, ktorý nemal kde bývať. Vlado mu dal najesť, býval u neho, zohnal mu maringotku.

.rómovia často tvrdia, že bieli na nich zarábajú. Stretli ste sa s touto výčitkou aj vy?
Je to o dôvere. Ja im dám moju dôveru a oni mi ju vrátia. Majú nejaký šiesty zmysel, že to vycítia. Teším sa už na premiéru filmu Malá domov v Kokave teraz 28. novembra, Vlado Sendrej už robí pozvánky. Oni sú akoby spolutvorcovia tohto filmu.

.váš film Vtedy na východe, bol o dedinke Litmanová na severovýchode, kde boli zjavenia Panny Márie a zároveň tam má každý príbuzného v Amerike. Máte tam ešte kontakty?
S jedným kamarátom, učiteľom pôvodom z Bratislavy, Jánom Dubníčkom, ktorý tam žije. O jednej z dvoch vizionárok Ivetke teraz vznikol v Česku film. Ja som ju nakrúcal v období, keď bola v seminári a musel som mať na to povolenia z Vatikánu. Chcel som sa k téme neskôr vrátiť, ale ďalšie projekty ma „zahltili“.

.ako vidíte tie zjavenia?
Ja si myslím, že v tom niečo je. Opäť poviem, že filmy nakrúcam preto, lebo chcem niečo dokázať, overiť si, pochopiť. Tu som nemal pocit, že ma tie dievčatá ťahajú za nos. Neriešil som, či sú zjavenia pravé, alebo nie, ale čo to s tými ľuďmi urobí. Či vidia nejaký duchovný priestor, alebo to chcú speňažiť.

.a vidia ho?
Niektorí ho vidia, iní ho chcú speňažiť.

.nestretávate sa s nevôľou ľudí, ktorí aj pod vplyvom televízií a reality šou získali averziu voči ľuďom s kamerou, ako ste aj vy?
Cítim to veľmi výrazne, stalo sa to aj v Litmanovej. Najprv sa mi otáčali chrbtom. Iní filmári z nich robili amerických Slovákov, ktorí tam v adidaskách chodia na horu Zvir. A to ich hnevalo. Prvý rok som si iba získaval dôveru, kameru som vytiahol až potom. Najprv som si musel upratať cestu po všetkých bulvárnych médiách.

.čo povedali miestni ľudia, Rusnáci, na ten film?
Zdal sa im príliš pravdivý. Akoby im prekážalo, že to nebolo iba o hore Zvir, iba pompézna mystifikácia, ale aj to, čo mám pri iných filmoch – pre mňa je krásou všedná realita.

.necháte si od niekoho zasahovať do filmov? Dávate ľuďom, o ktorých nakrúcate, schvaľovať, čo použijete?
To nie. Buď s nimi zápasím, že to takto musí byť. A keď to je inak a oni sa nahnevajú, je mi to ľúto, ale nemôžem inak. Najkrajší okamih je, keď mi povedia – no dobre, ideme spolu na pivo.

.nikdy nepochybujete o svojom úsudku?
Samozrejme, že pochybujem. Trpím nespavosťou, depresiami a napätím v živote. Ale tvorca musí mať svoj názor a pohľad na realitu. Ja vlastne chcem iba klásť otázky. Je dobre, že žijeme takto? Nedávam východisko, na to nemám patent. Iba otváram brány, aby sme sa zamysleli.

.juraj Jakubisko hovorí o vás dokumentaristoch s dešpektom, že vyťahujete samé smutné veci, choroby...
Je hlúpe hovoriť, že je ľahké nakrútiť dokument. Je ťažké nakrútiť dobrý hraný film aj dobrý dokument. A Jakubisko je už asi mimo reality, lebo éra dokumentov, aké ma na mysli, je už za nami. Moderný dokument má prvky psychologizácie postavy, silného príbehu, časozberného spôsobu, napätia, a režisérove silné vstupy do filmu. Takže sa už niekedy stiera hranica medzi hraným a dokumentárnym filmom. Ide o to, že musí byť dobrý film. Pre mňa je jedno, či je to dokument, alebo hraný film. Dôležité je, aby tomu divák uveril.

.ako sa pozeráte na aktuálny boom tém z národnej mytológie? Báthory, Jánošík, Svätopluk...
Dobre sa na to zháňajú peniaze. Ale nie je to okruh môjho záujmu. Ako dokumentarista žijem v prítomnosti. Zaujímavé historické filmy sú pre mňa Trančíkove Tisove tiene alebo Optimista. Tie by mali byť podľa mňa distribuované v školách.

.páčil sa vám Jakubiskov film Báthory?
Prijal som ho ako bežný film, ktorý sme si s manželkou večer pozreli. Na druhý deň som to už neriešil. Ten film mi neotvoril iné pohľady. Ako prišiel, tak odišiel.

.zažili ste pokus o cenzúru, zmeny vo filmoch?
Nie. V roku 1996 mi nechceli odvysielať jeden dokument. Išlo o portrét jedného silného komunistu, ktorý opravoval zrúcaninu hradu a velebil Mečiara. Hovoril: 50. roky boli výborné, komunizmus ako taký tiež, Gorbačov to trošku pokašlal, ale už sa to za Mečiara trochu konsoliduje. Chceli túto vetu vystrihnúť, čo som odmietal. Mesiac ten film nechcela televízia odvysielať, potom dostal niekde cenu a urobili so mnou rozhovor pre Slobodnú Európu. Keď sa to v televízii dozvedeli, tak film pustili.

.mimochodom, prečo vás prezývajú Cigán?
Asi je to tým výzorom... Raz sme spolu s Marekom Šulíkom nakrúcali pre združenie Návrat cyklus o nechcených deťoch a on ma uviedol ako rómskeho režiséra. Potom sa všetci na mňa pozerali s takým rešpektom, že to bude nakrúcať jeden z nich.

.keď ste teraz nakrúcali medzi Rómami, brali vás za svojho?
Keď ma videli prvýkrát, tak hneď vyhlásili: Ide to točiť jeden z nás, to je dobre.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite