váš otec, Jacob Wolfowitz, bol slávny matematik, ktorý prišiel do Spojených štátov z Poľska vo veku 10 rokov. Aké boli jeho politické názory? Boli udalosti v Európe témou vo vašej rodine?
Tie udalosti v nás zanechali hlboký dojem. V ich dôsledku môj otec stratil ilúzie o ľavicovej politike. Videl, akou katastrofou sa ukázala pre svet a pre ľudí v sovietskom impériu. Môj otec bol jeden z tých akademikov, ktorí každé ráno čítali New York Times, ako keby od toho závisel osud sveta. Od neho som teda získal záujem o politiku, zvlášť o tú medzinárodnú. Keď som premýšľal, či mám ísť študovať fyzikálnu chémiu na MIT alebo si na Chicagskej univerzite urobiť doktorát z politológie, uvedomil som si, že vo voľnom čase som nikdy neriešil príklady z chémie. Naopak, čítal som si knihy o histórii a politike. A lepšie je venovať sa tomu, čo ozaj miluješ. Bolo to jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote, ale nikdy som ho neoľutoval.
keď ste dokončili svoj doktorát, začali ste učiť na Yale a mali ste pred sebou akademickú kariéru. Čo vás priviedlo k tomu, aby ste namiesto toho išli do Washingtonu? Neoľutovali ste to niekedy?
Iba ak v tom zmysle, že môj život by bol jednoduchší. Do Washingtonu som prišiel preto, lebo som sa zaujímal o otázky nešírenia jadrových zbraní. Bolo to sotva desať rokov po tom, ako svet počas kubánskej krízy takmer vyletel do povetria. Myšlienka zníženia rizika jadrového konfliktu bola veľmi živá. V istom bode som bol oslovený Fredom Iklém, známym akademikom, ktorý sa stal vedúcim federálnej Agentúry pre kontrolu zbraní a odzbrojenie. Povedal mi, aby som išiel pracovať priamo preňho. Moja prvá reakcia bola, že ak nebudem robiť výskum a publikovať, tak sa s univerzitnou kariérou môžem rozlúčiť. Na to mi povedal, že predsa nemôžem písať o politológii bez toho, aby som zakúsil, ako vláda naozaj funguje. Mohol som mu na to odpovedať, že nikto z mojich kolegov na Yale nijakú praktickú skúsenosť s vládou či politikou nemal, ale to mi vtedy nenapadlo. Takže som sa nechal nahovoriť na jednoročné neplatené voľno z univezity. Neskôr mi však Iklé povedal: „Ak ostaneš ešte chvíľu, tak z teba urobím môjho špeciálneho poradcu pre Rozhovory o obmedzení strategických zbraní.“ Nuž, ostal som. A z tej pozície som sa dostal do Pentagónu na oddelenie regionálnej bezpečnosti v oblasti Perzského zálivu. Tam som prišiel v roku 1977 s predpokladom, že oni budú mať tieto veci dôkladne naštudované. Ale realita bola taká, že sa o Perzskom zálive nevedelo prakticky nič. Tak sme urobili prvú serióznu štúdiu. A odtiaľ som prešiel do Reaganovej administratívy. Počas Reaganových rokov som sa dostal od plánovania zahraničnej politiky na ministerstve zahraničia k pozícii pomocného námestníka ministra pre východnú Áziu. To bolo v čase ministra Georgea Schultza. Potom som bol tri roky veľvyslancom v Indonézii. To bola skúsenosť, ktorá mi zmenila život.
v akom zmysle?
Bol som americkým veľvyslancom židovského pôvodu v krajine s najväčšou moslimskou populáciou na svete. Indonézania však berú náboženskú toleranciu veľmi vážne, počas svojho pobytu som nezažil ani náznak antisemitizmu. Bolo mi dokonca povedané, že som najpopulárnejším americkým veľvyslancom, akého tam kedy mali. Pritom ak by chceli z náboženstva robiť problém, tak by som bol ľahkým terčom. To ma veľmi ovplyvnilo. Do Jakarty som prišiel po inej silnej skúsenosti – pomohol som dostať diktátora Ferdinanda Marcosa z prezidentskej funkcie na Filipínach. Môj švagor mi vtedy povedal, že to je istotne vrchol mojej kariéry. Mal som rovnaký dojem. Lenže prišiel som do Indonézie a čo nevidím: ďalší diktátor, ktorý je za zenitom. Bolo vidieť, ako sa pod ním hýbe spoločnosť, ako veľmi boli Indonézania pripravení na zmenu. O desať rokov k tej zmene prišlo. Veľmi podobným spôsobom ako nedávno počas takzvanej Arabskej jari – až na to, že výsledky boli oveľa lepšie.
porozprávajme sa teda o Arabskej jari. V strednej Európe sa hlboko zakorenila predstava, že prvotným hriechom stojacim za problémami na Blízkom východe sú americké pokusy o „vývoz demokracie“. Čo si o tom myslíte vy ako ich spoluautor?
Prečo sa onen tuniský predavač zapálil? To nebolo pre americkú inváziu v Iraku. A to, čo sa stalo v Tunisku, potom viedlo k revolúcii v Egypte. Dôvody pre tieto zmeny nemajú nič do činenia s inváziou v Iraku. Ak v nich Amerika hrala nejakú úlohu, tak len v tom zmysle, že po desaťročia nedokázala v týchto krajinách podporiť účinné politické zmeny. Dosť ma prekvapuje, že je táto predstava živá práve v strednej Európe. Myslel by som si, že ľudia, ktorí zažili totalitarizmus sovietskeho typu na vlastnej koži, pochopia, že iné národy chcú tiež žiť v slobode.
„Putin a Asad používajú utečencov ako nástroj destabilizácie Európy, a to musí prestať.“
Tunisko, ktoré dnes funguje celkom dobre, je ukážkou toho, že Arabská jar mohla dopadnúť oveľa lepšie. Príčina, pre ktorú je Blízky východ takou katastrofou, je inde. Po tom, ako Spojené štáty pomohli odstrániť Kaddáfího, sme neurobili nič preto, aby sme Líbyjčanom pomohli vytvoriť bezpečné prostredie. V oboch voľbách v Líbyi vyhrali umiernené sily. Tie však nemali zbrane. Zbrane mali extrémisti, a nikto zvonku nebol ochotný sa im postaviť. Aj sýrska revolúcia sa začala pokojne. Ak za ňu chce niekto viniť Spojené štáty, mal by sa najprv zamyslieť nad úlohou, ktorú zohral Asad pri premene pokojných protestov na občiansku vojnu. A aj keď to nebol dôvod, pre ktorý sme šli do Iraku, stojí za to si položiť nasledujúcu otázku: Čo by sa stalo v Iraku a v Sýrii, ak by bol Saddám Husajn pri moci v čase Arabskej jari? Podľa mňa by to znamenalo len viac krvi.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.