Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vo veku 70 rokov zomrel spisovateľ a publicista Lajos Grendel, výrazný predstaviteľ maďarskej literatúry na Slovensku.

Detoxifikátor

.peter Martinovič .redakcia .časopis .týždeň vo svete

Trochu nadsadene sa dá povedať, že kým Amerika svojho Obamu, Británia má Camerona. Líder konzervatívcov by iste chcel byť nositeľom zmeny a

Trochu nadsadene sa dá povedať, že kým Amerika svojho Obamu, Británia má Camerona. Líder konzervatívcov by iste chcel byť nositeľom zmeny a záchrancom pozícií svojej strany tak, ako sa to za oceánom podarilo víťazovi prezidentských volieb.


Bez kravaty a s rozopnutým golierom – tak bolo vídať Davida Camerona krátko po zvolení za lídra britských konzervatívcov. Keď ho už ako šéfa strany oficiálne predstavovali barónke Thatcherovej, po dlhšom rozhovore sa spýtala, za ktorý obvod chce tento nádejný politik kandidovať do parlamentu.
Táto príhoda nevypovedá iba o bremene veku a choroby Železnej lady, ale aj o novotách, ktoré Cameronova voľba priniesla. Barónka si nedokázala predstaviť, že lídrom toryovcov môže byť žoviálny mladík v rozhalenke. A nebola sama. Modernizačná agenda, ktorú Cameron nastolil, búrala v strane jednu modlu za druhou. Hoci Cameron pri voľbe lídra nebol považovaný za kandidáta ľavicového krídla (tým bol nezmar Ken Clarke), presadzoval modernizáciu programu, štruktúr a imidžu strany. Po víťazstve hneď dupol na plyn, až z jeho divokej jazdy niektorým naskočili zimomriavky, mnohí reptali a zopár jednotlivcov radšej rovno vystúpilo. Prešli tri roky a Konzervatívna strana má pred labouristami priemerne 17-percentný náskok v prieskumoch, programovo sa vracia „domov“ a straníci sú opäť spokojní. Také vyhliadky tu dávno neboli.

.čo je Cameron zač?
David Cameron sa narodil v roku 1966 v rodine burzového makléra. Medzi jeho predkov patrí i kráľ William IV. a David je tak vzdialeným príbuzným kráľovnej Alžbety II. Podobný šľachtický pôvod má aj jeho manželka Samantha, s ktorou má dvoch synov a dcérku. David vyštudoval prestížny Eton a neskôr promoval na výbornú z filozofie, politických vied a ekonómie na Oxforde. Nevyhol sa však ani výstrelkom: na Etone s fajčením marihuany a na univerzite ako člen exkluzívneho Bullingdon Clubu, známeho divokými pitkami a následným demolovaním zariadenia. S politikou sa prvý raz stretol po strednej, keď vypomáhal strýkovi, konzervatívnemu poslancovi. Po štúdiách nastúpil v roku 1988 rovno do ústredia toryovcov. Čoskoro už v Čísle 10 pripravoval premiérovi Majorovi podklady na parlamentné vystúpenia. To už si aj noviny všimli, že Majorove výkony v snemovni sa odrazu zlepšili.
Pri voľbách 1992 bol Cameron jedným z „bandy faganov“, ktorí koordinovali stranícku kampaň. Po nečakanom volebnom víťazstve pôsobil krátko ako poradca na ministerstve financií, kde zažil dramatický pád britskej libry na Čiernu stredu; neskôr si ho k sebe na ministerstvo vnútra vzal nekompromisný Michael Howard. Už o rok však Cameron z politiky odišiel do biznisu a vrátil sa až v roku 2001, keď s úspechom kandidoval za poslanca v obvode Witney v Oxfordshire. Jeho predošlá kandidatúra v roku 1997 totiž nevyšla, keď obvod Stafford padol za obeť labouristickej prílivovej vlne.
V Dolnej snemovni sa Cameron rýchlo prepracoval z radového poslanca až na tieňového ministra a koordinátora na ďalšie voľby. Program, ktorý skoncipoval – dovtedy najpravicovejší –, však vôbec nezabral a v roku 2005 nasledovala tretia porážka. Líder Michael Howard ohlásil rezignáciu. Strana bola zdecimovaná: preferencie zabetónované na jednej úrovni a labouristi ani na dohľad; už 15 rokov sa utápala v nekonečných osobných i ideových sporoch, keď proti každému lídrovi hneď vznikali sprisahania. Konzervatívci si neverili a systematicky pracovali na politickej samovražde.


.štvrtý líder za päť rokov
Vtedy odstupujúci Howard stanovil polročný rozpis na voľby nového lídra. Nechcel, aby sa opakovala tzv. korunovácia, čiže ustanovenie nového lídra bez protikandidáta. A najmä nechcel pustiť ku kormidlu svojho rivala Davida Davisa, najpravdepodobnejšieho adepta na korunováciu. Zároveň bežala diskusia o tom, že radovým členom sa opäť odoberie právo zvoliť hlasovaním jedného z dvoch kandidátov, ktorých predtým vybrali poslanci parlamentu. Znovu totiž hrozilo riziko, že vybraný bude mať podporu členstva, ale nie poslancov a tí ho po čase zvrhnú. Howard ďalej obmenil tieňový kabinet a do významných pozícií dal vážnych kandidátov na nového lídra, aby sa ukázali na exponovaných postoch.
Osobné antipatie spôsobili, že pravica v strane bola pri voľbe lídra rozdelená. Hoci bol Davis dlho vnímaný ako jednoznačný víťaz, zaspal na štarte a mdlý kandidátsky prejav dokončil jeho skazu. Cameronov prejav, prednesený bez poznámok a za pohybu po pódiu, nemal výnimočný obsah, no Dave – ako sa rád dal oslovovať – si v tej chvíli získal sympatie. Najmä pre povestné konzervatívne babičky s modrými rozetami na klope bol Cameron typom mladíka, akého by dopriali svojim dcéram. Mýtus o Davisovi ako miláčikovi radového členstva sa rozpadol. Cameron dostal napokon viac než dvojnásobok hlasov oproti Davisovi. Od 6. 12. 2005 bol oficiálne lídrom Konzervatívnej strany.

.chameleón na bicykli
Od Cameronovho nástupu preferencie strany aj jej členská základňa rástli. Už prvé prieskumy dávali toryovcom 40 percent, o 9 viac ako labouristom. Nový líder ohlásil budovanie modernej súcitnej konzervatívnej strany. Navonok malo zmeny symbolizovať aj nové logo a dokonca sa šepkalo o premenovaní. Cameron sa nebránil nálepke ideového nástupcu Tonyho Blaira. V snahe „odstrihnúť“ stranu od dedičstva u mnohých neveľmi populárnej Margaret Thatcherovej vyhlásil: „Som jej fanúšik, ale neviem, či som thatcherista.“
Za neúspechmi konzervatívcov stálo najmä to, že pôsobili ako strana minulosti, necitlivá a netolerantná. Široká vrstva voličov odišla za projektom New Labour a Cameron sa preto usiloval o „detoxifikáciu“ straníckej značky. Toryovci boli podľa neho na tom najlepšie vtedy, keď sa držali v hlavnom prúde britskej politiky. Preto nenastoľoval témy daňových škrtov (vždy stroskotali na argumente, ktoré verejné služby sa nimi obmedzia), imigrácie (aby sa neblížil politike radikálnych nacionalistov) alebo EÚ (táto téma rozdeľuje konzervatívcov už 20 rokov). Zato vyslovil podporu registrovaným partnerstvám, označil sa za „liberálneho konzervatívca“ a vyzval Liberálnych demokratov, aby vstúpili do jeho strany.
Hlásal „zelenú politiku“ a podporil Kjótsky protokol. Heslom strany sa stalo: Voľte modrých, buďte zelení. Cameron pravidelne dochádzal do práce na bicykli (novinári ho však nachytali, ako mu šofér na aute za ním vezie oblek a pracovné materiály).
Nezaháľal ani vnútri strany. Aby prelomil predstavu o strane postarších bielych mužov v oblekoch, zaviedol kontroverzný A-list, z ktorého si mali stranícke organizácie vyberať kandidáta na poslanca. Na ňom malo byť 50 percent žien a 10 percent príslušníkov etnických menšín. Napätie spôsobil aj nesplnením sľubu, že vyvedie stranu z EPP. Cameron sa vyjadril, že realizácia tohto kroku nie je otázkou týždňov, ale skôr mesiacov. Euroskeptici sa preto oprávnene hnevali, keď videli, ako rýchlo vie presadzovať modernizačnú agendu.
Do tieňového kabinetu či k inej spolupráci prizval Cameron azda všetky významné postavy v strane (Hague, Davis, Fox, Osborne, Johnson, Duncan Smith, Clarke, Rifkind, Redwood, Heseltine, Lilley) a v rámci svojho zámeru otvoriť stranu navonok pritiahol známe osobnosti ako Zac Goldsmith či Bob Geldof.
Napríklad Iain Duncan Smith sa po slabom výkone na poste lídra strany rehabilitoval ako zástanca najchudobnejších a vybudoval kvalitný think-tank Centre For Social Justice. Získal si uznanie a Cameron si osvojil jeho návrhy. Vyhlásil, že chce z konzervatívcov urobiť stranu skutočnej sociálnej spravodlivosti a z Británie „krajinu druhej šance“.

.na hojdačke
Komunálne voľby 2006 konzervatívci výrazne vyhrali. Nasledovalo odstúpenie Tonyho Blaira a jeho nahradenie Gordonom Brownom. Ten mal auru seriózneho skúseného politika, ktorý nie je mediálnou hviezdou, ale tvrdo pracuje a rozumie veci. Vďaka tomu Labour Party v polovici leta 2007 už v prieskumoch viedla. To už aj mnohí Davidovi prívrženci žiadali koniec modernizácie a návrat k tzv. And Theory, z ktorej Cameron vychádzal pri kandidatúre. Podľa nej netreba zavrhnúť tradičné hodnoty a program; je predsa možné presadzovať daňové škrty a súčasne kvalitné verejné služby; je možné byť euroskeptikom a pritom riešiť hlad v Afrike; je možné budovať silnú armádu a políciu aj usilovať sa o čisté životné prostredie. Nespokojnosť bola až taká, že zopár poslancov žiadalo hlasovať o dôvere lídrovi.
Keď sa náskok labouristov v prieskumoch zvýšil na 11 percent, začalo sa špekulovať, že Brown vypíše predčasné voľby, aby si zaistil vlastný mandát od voličov. Premiér však odvahu nenabral. Dôvod bol zrejmý: toryovcovi rýchlo predstavili prvý konkrétny sľub na zníženie daní (dane z dedičstva), čím u verejnosti značne zabodovali. Konzervatívci v prieskumoch dohnali labouristov. Váhanie Gordona Browna odštartovalo pád jeho strany. Dno mizérie labouristov nastalo 18. 9. 2008, keď spoločnosť Ipsos-MORI zverejnila prieskum, podľa ktorého mali konzervatívci 52 a labouristi iba 24 percent hlasov.

.premiér v zálohe
Za tri roky previedol Cameron stranu dlhou cestou. Dá sa spýtať, či všetky zmeny boli naozaj nutné. Lenže proti mediálne šikovnému Tonymu Blairovi bolo treba nasadiť odlišné zbrane než proti starému Gordonovi. Ten fakticky prinútil Camerona zanechať programovú vágnosť a zo sladkého Dava sa zmeniť späť na seriózneho Davida.
Tento rok tak odišli módne témy do kúta a vrátili sa zásadné programové otázky. Zaujímavé bolo vystúpenie Davida Camerona na záver tohtoročnej straníckej konferencie. V tmavom obleku a modrej kravate predviedol priam štátnický prejav s kvalitnými tézami a obhajobou autentických konzervatívnych hodnôt. Vyznal, že verí v nízke dane a že silná obrana, právny štát a zdravé financie sú základom dobrej vlády. Prisľúbil referendum o Lisabonskej zmluve a vyzdvihol inštitút manželstva a rodiny, ktorý chce podporiť aj daňovými úľavami.
Konzervatívny komentátor Simon Heffer vzápätí napísal, že „Cameron sa už neobáva vyzdvihnúť veci, po ktorých srdce konzervatívca volá ako púšť po daždi“. Podobne aj iní ohlásili, že Cameron je konečne pripravený stať sa novým premiérom.
Liečba Cameronom nebola ľahká. Jej výsledkom však je, že britská Konzervatívna strana sa dnes nedesí termínu konania parlamentných volieb. Naopak, nevie sa ich dočkať. Jasné víťazstvo si môžu prehrať iba vlastnými chybami – pravdaže, to sa vždy môže stať. Ak teda toryovci zostanú jednotní (čo je jeden z výdobytkov Cameronovho vedenia), a ak im nebude chýbať politická odvaha, ktorú si vyžiadajú nepopulárne kroky na zlepšenie biedneho stavu britskej ekonomiky, dá sa veriť jeho záverečným slovám z jeho prejavu: „Čakajú nás lepšie časy.“

Autor je registrovaným priaznivcom britskej Konzervatívnej strany.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite