Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tak, a je tu zase november

.fedor Gál .redakcia .časopis .literatúra

Myslím, že zasiahol do životov úplne všetkých ľudí na Slovensku. Nie všetci sú však ochotní tlieskať aj po devätnástich rokoch. To preto, že nie každý je ochotný pripustiť, že demokracia neznamená slobodu a

Myslím, že zasiahol do životov úplne všetkých ľudí na Slovensku. Nie všetci sú však ochotní tlieskať aj po devätnástich rokoch. To preto, že nie každý je ochotný pripustiť, že demokracia neznamená slobodu a ani demokracia, ani sloboda neznamenajú mannu z neba.


Mikuláš Huba, alias Maňo, patrí k tým, ktorí to vedia a ktorí nevzývajú štát, keď majú problémy. Ľudia ako on boli slobodní a nezávislí aj v časoch, keď sme mali demokraciu iba ako prázdny komunistický slogan. Už vtedy sa staral o veci spoločného záujmu (obnovoval drevenice, zachraňoval tatranskú prírodu, rozdával si to s vrchnosťou pre znečisťovanie Dunaja, megalomanské stavby, podieľal sa na Bratislave/nahlas...). A všetko to dokázal robiť bez kŕčovitosti, zaťatých zubov, ostentatívneho heroizmu, s úsmevom na tvári.
Stretol som ho nedávno v Prahe na diskusii, kde sa rozoberal luxusný problém naivity ľudí novembra ’89. Maňo tam vyhlásil čosi v tom zmysle, že sme síce boli naivní, ale súčasne poctiví. Ako keby sa jedno vylučovalo s druhým.
Veď naivita bola výhodou, prednosťou, bola prejavom čistoty, pravdovravnosti, priamočiarosti ľudí novembra 1989. Papaláši bývalého režimu museli mať s touto zvláštnou povahovou črtou týchto ľudí značné starosti. Nepoznali ju, pripadala im ako špeciálna „vyčúranosť“. A práve na tejto diskusii vybral Maňo z tašky svoju novú knihu Ideál, skutočnosť, mýtus. Príbeh bratislavského ochranárstva. Hneď, ako som prišiel domov, začal som textom listovať. V hlave sa mi pritom premietal film posledných dvoch desaťročí. Vystupovali v ňom slovenskí ochranári, ktorí chodili zachraňovať také obyčajné veci, akými sú zeleň, pôda, stromy.... Organizovali diskusie, výstavy, happeningy – vo voľnom čase, pod ohľadom fízľov, bez nárokov na odmenu, bez požiadaviek, očakávaní. 
Maňova kniha mi pripomenula aj mená súčasných a bývalých ochranárov, ktorí si revolúciu v novembri 1989 nielen všimli, ale boli aj jej tvorcami. Ľudia ako Ján Budaj, Juraj Flamik, Eugen Gindl, Peter Tatár, Mária Filková, Gaba Kaliská, Peter Kresánek, Zora Pauliniová,  Kamil Procházka, Pavel Šremer, Ivan Štúr, Juraj Podoba, Hana Volková a mnohí ďalší patrili  od začiatku do prvej línie. Mikuláš Maňo Huba patril medzi nich. Pokojne a bez bočných úmyslov slúžil nám všetkým v slovenskom parlamente. Absolvoval čestne aj búrlivé ponovembrové udalosti spojené s nastupujúcim karierizmom všelijakých krýs, ktoré sa vynorili, keď bolo jasné, že pomery sa zmenili nevratne. A keď mal pocit, že jeho čas v politike sa naplnil, jednoducho sa vrátil tam, odkiaľ prišiel, a taký, aký odtiaľ prišiel. Fakt, že po devätnástich rokoch prináša vo svojej knihe nepatetické posolstvo z čias, na ktoré netreba zabudnúť, je peknou ilustráciou charakteru, občianskej aj profesionálnej zodpovednosti.
Ľudia ako Maňo Huba sú typologickí antificovia v tej najpriezračnejšej podobe. Sú nádejou aj preto, že šíria okolo seba pozitívne emócie. Napokon, keď som nedávno v .týždni čítal rozhovor istej Márie Modrovichovej s Ferkom Guldanom, povedal som si: „Veď aj ten Ferko je furt rovnaký a je jedno, či hovorí v New Yorku, alebo v svätojurskej krčme. Ale kde sa nabrala tá dievčina, ktorá mu kladie otázky?“ Až dodatočne som sa dozvedel, že je to Maňova dcéra. Milí Maňovci, slovenskí ochranári prírody, vďaka vám za naše hory, drevenice, vzduch, vody... a deti.

Mikuláš Huba: Ideál – mýtus – skutočnosť. Príbeh bratislavského ochranárstva. PRO, 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite