Slovensko dnes je obrazom Slovenska z 80. rokov. Krajine vládnu mladokomunisti a nejde pritom len o vládu, súdy či prokuratúru. Zoberme si takých veľvyslancov. Slovenská diplomatická služba je takmer nepredstaviteľná bez bývalých komunistov či absolventov štátnych univerzít z Moskvy či Leningradu.
Stačí si ich vymenovať. Lajčiak v Bosne, Šefčovič v Bruseli, Migaš v Budapešti, Mojžita v Sarajeve, Ružička vo Varšave či Burian v New Yorku. Bývalí členovia strany teda nie sú dnes len vo vládnucich stranách, ale sú nimi aj ochrancovia ľudských práv, nezávislí komentátori či akceptovaní zástancovia Ameriky, NATO a Bruselu. Vlastne to nie je prekvapenie. Väčšina spoločnosti spolu s Fedorom Gálom akceptovala bývalých komunistov už na kandidátke „revolučnej“ VPN. Antikomunizmus nebol na Slovensku silný ani v novembri ?89 a nie je ani dnes.
Otázku si však možno položiť aj inak. Kto by mal byť opozíciou voči mladokunistom 80. rokov? Kto odmietol vstúpiť do strany pred dvadsiatimi rokmi a bol spoločensky aktívny? Mohli by to byť príslušníci vtedajšej podzemnej Cirkvi, mladí ľudia, ktorí študovali na univerzitách, čítali samizdat, chodili na púte. Nejde o lídrov vtedajšieho disentu, ale o ich nasledovníkov. Ako však ukazuje posledných dvadsať rokov, táto kedysi organizovaná masa tisícov ľudí sa verejne nepresadila. V čase, keď sú garantované základné práva a slobody, nemajú dôvod sa ďalej angažovať. Žijú svoje súkromné životy.
Antikomunizmus to u nás nemá ľahké. Tradícia nekomunistickej ľavice neexistuje a súčasná ľavica sa so zločinmi komunizmu dodnes nevyrovnala. Bývalých straníkov omilostili na pravici tak Mikuláš Dzurinda, ako aj Ján Čarnogurský. Vlastne, keby sme mali hovoriť o antikomunizme v politike, mohli by sme to zredukovať na dvoch mužov, nebohého Jána Langoša a Vladimíra Palka. Pre oboch týchto pánov som v minulosti pracoval a viem, že ich antikomunizmus bol autentický.
Pre Langoša bolo vyrovnanie sa s komunizmom prvou zo všetkých tém. Od federálnych lustrácii na pražskom ministerstve vnútra po vytvorenie Ústavu pamäti národa na Slovensku. Spomínam si, ako pred voľbami v roku 2002 odpovedal na otázku, či by nemal z politiky odísť a dať priestor novým tváram. Na vtedajšiu agitku televízie Markíza odpovedal, že nová tvár je on a nie bývalí členovia komunistickej strany. Rovnako Palko. Od pôsobenia v tajnej službe po rezort vnútra, členstvo v komunistickej strane bolo pre neho vždy argumentom. Preto nechcel za prezidenta Schustera, preto bol opatrný pri Trnkovi, a preto nechcel ísť do vlády s Ficom. V súčasnosti sa nesmieme čudovať spoločenskému triumfu mladokomunistov. Na to, aby to tak nebolo, bolo na Slovensku vždy primálo antikomunistov.
Stačí si ich vymenovať. Lajčiak v Bosne, Šefčovič v Bruseli, Migaš v Budapešti, Mojžita v Sarajeve, Ružička vo Varšave či Burian v New Yorku. Bývalí členovia strany teda nie sú dnes len vo vládnucich stranách, ale sú nimi aj ochrancovia ľudských práv, nezávislí komentátori či akceptovaní zástancovia Ameriky, NATO a Bruselu. Vlastne to nie je prekvapenie. Väčšina spoločnosti spolu s Fedorom Gálom akceptovala bývalých komunistov už na kandidátke „revolučnej“ VPN. Antikomunizmus nebol na Slovensku silný ani v novembri ?89 a nie je ani dnes.
Otázku si však možno položiť aj inak. Kto by mal byť opozíciou voči mladokunistom 80. rokov? Kto odmietol vstúpiť do strany pred dvadsiatimi rokmi a bol spoločensky aktívny? Mohli by to byť príslušníci vtedajšej podzemnej Cirkvi, mladí ľudia, ktorí študovali na univerzitách, čítali samizdat, chodili na púte. Nejde o lídrov vtedajšieho disentu, ale o ich nasledovníkov. Ako však ukazuje posledných dvadsať rokov, táto kedysi organizovaná masa tisícov ľudí sa verejne nepresadila. V čase, keď sú garantované základné práva a slobody, nemajú dôvod sa ďalej angažovať. Žijú svoje súkromné životy.
Antikomunizmus to u nás nemá ľahké. Tradícia nekomunistickej ľavice neexistuje a súčasná ľavica sa so zločinmi komunizmu dodnes nevyrovnala. Bývalých straníkov omilostili na pravici tak Mikuláš Dzurinda, ako aj Ján Čarnogurský. Vlastne, keby sme mali hovoriť o antikomunizme v politike, mohli by sme to zredukovať na dvoch mužov, nebohého Jána Langoša a Vladimíra Palka. Pre oboch týchto pánov som v minulosti pracoval a viem, že ich antikomunizmus bol autentický.
Pre Langoša bolo vyrovnanie sa s komunizmom prvou zo všetkých tém. Od federálnych lustrácii na pražskom ministerstve vnútra po vytvorenie Ústavu pamäti národa na Slovensku. Spomínam si, ako pred voľbami v roku 2002 odpovedal na otázku, či by nemal z politiky odísť a dať priestor novým tváram. Na vtedajšiu agitku televízie Markíza odpovedal, že nová tvár je on a nie bývalí členovia komunistickej strany. Rovnako Palko. Od pôsobenia v tajnej službe po rezort vnútra, členstvo v komunistickej strane bolo pre neho vždy argumentom. Preto nechcel za prezidenta Schustera, preto bol opatrný pri Trnkovi, a preto nechcel ísť do vlády s Ficom. V súčasnosti sa nesmieme čudovať spoločenskému triumfu mladokomunistov. Na to, aby to tak nebolo, bolo na Slovensku vždy primálo antikomunistov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.