Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Andrejovo Kosovo

.časopis .literatúra

Na pravidelnej redakčnej porade sedia za stolom redaktori .týždňa. „Andrej nepríde, je v Kosove,“ hovorí ten, kto poradu vedie. Všetkým ostatným sa to zdá samozrejmé. Veď kde by inde bol?

Na pravidelnej redakčnej porade sedia za stolom redaktori .týždňa. „Andrej nepríde, je v Kosove,“ hovorí ten, kto poradu vedie. Všetkým ostatným sa to zdá samozrejmé. Veď kde by inde bol?


Reportér .týždňa Andrej Bán totiž v posledných rokoch do Kosova chodieval veľmi často a možno dokonca aj celkom rád. Nielen český fotograf Tomki Němec, ktorý Andrejovu knihu Kosovo na vernisáži rovnomennej výstavy krstil, si všimol, že vzťah Bán — Kosovo možno označiť slovom „láska“. Z fotografií vystavených v bratislavskom Dome umenia, aj z ich zmenšených verzií v knihe (a v priebehu posledných rokov aj v .týždni) možno usúdiť, že nejde o pubertálnu zaľúbenosť, ale o hlboký vzťah, ktorý sa dotýka pravdy. Krutej a nemilosrdnej pravdy. Kosovskí Albánci utekajúci pred Srbmi, Srbi utekajúci pred Albáncami. Obete, ktoré sa menia na vinníkov, prenasledovaní na prenasledovateľov. Obrazy zúfalstva a utrpenia. Čo tu možno milovať?
Bezmocných, popletených, do pascí dejín chytených ľudí. Tých Andrej fotografuje. Ich hrdinstvo, ich zbabelosť, ich hlúposť, ich radosť, ich zúfalstvo. Fotografie v utlmených farbách skrývajú tajomstvá ich príbehov. „Nie som vojnový fotograf,“ píše Andrej Bán na obálke knihy. Nie je vojnový fotograf, je fotograf ľudí. Neviem presne, ako to dokáže, ale fotografuje akoby „zvnútra“. Nefotografuje teleobjektívom z úkrytu, pohybuje sa v nebezpečnej blízkosti. Neohrozujú ho pritom (našťastie) granáty či strely snajperov. Možno ešte hlbšie ho však zasahuje utrpenie a beznádej ľudí, s ktorými sa stretáva. A naivita, ktorú (nielen cez objektív fotoaparátu) vidí pri budovaní nezávislého Kosova.

Kosovské fotografie Andreja Bána majú nielen dokumentárnu, ale aj umeleckú silu. Farebné detaily, zahmlená krajina, blato, zamyslené deti, oddychujúci starci, zbúrané budovy, oslavujúca mládež, ustarostené ženy, len tak postávajúci muži. Fotografie majú hĺbku a atmosféru, lebo fotograf má cit a dobré oko. Vidieť ich vo veľkých formátoch vystavené v galérii je silný vizuálny zážitok. Prezerať si ich doma v knihe je zážitok oveľa intímnejší. V galérii sa na tieto obrázky dívame, v knihe si ich čítame.
Andrejovi Bánovi niektorí ľudia vyčítajú, že v otázke Kosova „nie je nestranný“. Majú pravdu — len úplne ináč, než si myslia. Z jeho kosovských fotografií (a aj z textov v knihe a v .týždni) vyplýva, že je radikálne a bezpodmienečne na strane obetí tejto ťažko pochopiteľnej vojny. A to bez ohľadu na to, či hovoria po srbsky alebo po albánsky. Iní vravia, že jeho fotografie sú deprimujúce a beznádejné. Radostné síce veľmi nie sú, ale nádej z nich presvitá. „Verím, že nijaká smrť, obzvlášť ak ide o bezuzdné zabíjanie „tých prebytočných“, a to len preto, že majú inú národnosť či vierovyznanie, neostane zabudnutá,“ píše Andrej v predslove svojej knihy. V tieňoch smrti vzniká nový život. To je tá nádej. Fotografie Andreja Bána pomáhajú na ňu nezabudnúť.

Andrej Bán, Kosovo, Slovart, 2008
Výstava Kosovo 1999 — 2008 v Dome umenia v Bratislave je súčasťou Mesiaca fotografie a potrvá do 30. novembra 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite