Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri recenzie

.jakub Kratochvíl .časopis .literatúra

FILM Červený barón
Na pozadí prvej svetovej vojny sa odohráva príbeh vzťahu úspešného vojnového pilota Richthofena, prezývaného Červený barón, a zdravotnej sestričky Käte. Mladý šľachtic Richthofen sa vďaka množstvu zostrelov stáva žijúcou legendou slúžiacou ako nástroj vojnovej propagandy. Prostredníctvom lásky k sestričke uvidí tragickú stránku vojny, s ktorou je čoraz viac konfrontovaný. Režisér Nikolai Müllerschön sa vyžíva vo veľkolepých preestetizovaných záberoch doplnených pompéznou hudbou. Štylizácia a vyumelkovanosť pohltila i potenciálnu silu vojnovej reality, ktorá v sebe nesie kontrasty medzi postavením bohatých, mocných veliteľov a radových vojakov. Práve na tých sa snažil Müllerschön postaviť inak nevýrazný a  stereotypný príbeh. Postava sestričky mohla byť zosobnením konfliktu medzi túžbou po láske a všadeprítomnou realitou nezmyselného utrpenia, ktorého bola svedkom. Odmeraným hereckým stvárnením Leny Headey tento rozmer celkom stratila. Chlapčensky pôsobiaci Matthias Schweighöfer sa do roly charizmatického mladého pilota nehodí. Jeho gestá a reakcie vyzneli neprimerane až prehnane. Zámerom tvorcov filmu bolo ukázať „prerod“ hlavnej postavy z naivného, egocentrického a ambiciózneho mladíka na zrelého muža schopného vidieť tragiku a nezmyselnosť vojny. Kontrast úvodnej gýčovosti s realistickým zobrazovaním v závere filmu mal predstavovať paralelu k zmene pohľadu hlavného hrdinu. Avšak ani táto paralela nefungovala, keďže režisér poskytol len dva extrémy bez možnosti nadhľadu a odstupu. Skutočnosť, že film bol nakrútený podľa reálnej udalosti, vyznieva šokujúco až neuveriteľne.
.debora Pastirčáková

KNIHA Michal Milla: Hlinkova mládež 1938 – 1945 ÚPN
Ak by niekto pochyboval (ako že aj pochybuje) o zmysluplnosti Ústavu pamäti národa, treba napísať, že jedným z mnohých dôvodov, prečo by mal byť zachovaný, je jeho knižná produkcia. V posledných dvoch rokoch ÚPN vydal napríklad monografiu o dezerciách z armády vojnovej Slovenskej republiky, dokumenty k procesu s tromi katolíckymi biskupmi, dokumenty k činnosti Správy kontrarozviedky v Bratislave či zborník o činnosti NKVD a KGB vo východnej Európe, v najbližšom čase vyjdú knihy o Slovenskej republike 1939 – 1945 a Hlinkovej garde. K mladým výskumníkom publikujúcim v ÚPN pribudol aj historik slovenského skautingu Michal Milla. Milla nás vo svojej knihe uvádza do obdobia po vyhlásení slovenskej autonómie, keď zosilnel tlak na množstvo mládežníckych, najmä skautských organizácií, ktoré boli napokon prinútené zastaviť svoju činnosť a vákuum, ktoré po nich zostalo, začala zapĺňať monopolná, na Hlinkovu gardu naviazaná Hlinkova mládež. Jej cieľom bolo vychovať Bohu, národu a štátu oddaných jedincov, ktorí mali spolu s gardistami tvoriť tzv. slovenský rytiersky rád. Hoci sa po roku 1990 na Slovensku ozývali hlasy zľahčujúce činnosť HM, Milla nás presviedča o opaku. Napríklad o tom, že ku koncu vojny v Sekuliach háemisti nehrali len stolný tenis, ale cvičili sa aj na boj zblízka, zaobchádzanie s výbušninami či sabotážne akcie. Napriek istým nedostatkom, ako je napríklad štruktúra knihy, pripomínajúca skôr diplomovú prácu, je Hlinkova mládež dôležitým kúskom v stále neúplnej mozaike našej histórie.
.tomáš Gális

KNIHA Boris Filan Bratislavské krutosti Slovart, 2008
„Už sa chlapec z detstva poberá, / už prerástol všetky čiarky na dverách,“ napísal Boris Filan v jednom zo svojich najlepších pesničkových textov. Použil ho ako motto jednej kapitoly svojej najnovšej knihy, mohol by ním však uviesť celú knihu. Bratislavské krutosti sú Filanovými spomienkami na detstvo a mladosť. Tvorí ich množstvo nerovnako dlhých a žiaľ aj nerovnako zaujímavých čŕt, príbehov a spomienok. Niektoré sú až prekvapivo silné — napríklad tá o Kajtovi, kráľovi korza, alebo o pánu Orgoňovi, ufúľanom a neohrabanom automechanikovi, ktorý sa cez víkend menil na bezchybne oblečeného vášnivého tanečníka spoločenských tancov, či majstrovský opis chlapčenských hier s guľôčkami, alebo študentského blicovania v navždy stratenom kine Čas. Iné sú slabšie — hoci väčšinou na človeka dýchnu atmosféru starých čias, akoby im chýbal vtip či hĺbka. Hoci všetky kapitoly spája osoba autora a mesto, ktoré miluje, predsa len chýba niť, ktorá by jednotlivé kúsky látky držala pokope. Mohli by ňou byť ľudia, na ktorých si autor spomína, alebo miesta, na ktorých prežil dôležité veci, alebo hoci aj vtipné príbehy z detstva. Bez tejto nite sú Bratislavské krutosti pomerne nesúrodou zbierkou rôznorodých textov. Niektoré potešia, iné trochu nudia. Škoda, že autor, či redaktor nebol prísnejší. Autorovi, knihe, aj čitateľovi by to pomohlo.
.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite