Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nie elektronika, ale urban music

.časopis .fenomén

Hlavným organizátorom a dušou festivalu Wilsonic je od samého začiatku Tibor Holoda. Týždeň pred festivalom sme sa rozprávali o jeho histórii, návštevníkoch a o hudbe, ktorá sa na ňom hráva.

Hlavným organizátorom a dušou festivalu Wilsonic je od samého začiatku Tibor Holoda. Týždeň pred festivalom sme sa rozprávali o jeho histórii, návštevníkoch a o hudbe, ktorá sa na ňom hráva.



.prvý ročník Wilsonicu sa konal v priestoroch Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží v Bratislave. Hoci návštevnosť nebola veľká, mnohí na tú udalosť radi spomínajú. Ako to vnímaš ty?
Toľko ľudí hovorí o tom, že tam boli a že tam bolo super, že keby tam naozaj boli, tak to múzeum praská vo švíkoch. Mne to pripomína film 24 Hour Party People o histórii labelu Factory Records, kde nahrávali Joy Division, New Order a ďalšie kapely. Film sa začína zábermi z koncertu Sex Pistols, na ktorom je dákych štrnásť ľudí a každý z nich sa neskôr stane dôležitou figúrou v hudobnom šoubiznise. Neskôr Tony Wilson otvára Haciendu, slávny klub v Manchestri, a takisto mu tam nikto nepríde. On je z toho nadšený a kamaráti mu hovoria: počúvaj, Tony, ale veď tu nikto nie je, to nedopadne dobre... A on im na to, že – bol si na prvom koncerte Sex Pistols? No bol, bol... A koľko tam bolo ľudí? No málo – dvadsať? No vidíš, ale bol si pritom, keď sa tvorila história! A vtedy povedal super vetu, ktorú by som rád niekedy použil aj v súvislosti s Wilsonicom, zvlášť keď je tam tá zhoda mien (Wilson-Wilsonic – pozn. red.): „The smaller the attendance, the bigger in history.“ Rád by som v tom videl podobnosť s Wilsonicom, ktorý tiež začínal ako malá akcia s pár návštevníkmi.

.teraz už chodí na Wilsonic oveľa viac ľudí. Máš prehľad o návštevnosti?
Návštevnosť určite stúpa – aj keď nie geometrickým radom, ale chodí nám z roka na rok viacej ľudí. Mám pocit, že by sme tento rok mali prekonať rekord v návštevnosti, pretože máme najatraktívnejší line-up v histórii a nemáme takú veľkú konkurenciu ako minulý rok. Wilsonic bol vlani v ten istý víkend ako koncert Depeche Mode na Interi – tridsaťtisícový koncert je na Bratislavu dosť veľká konkurencia a cieľová skupina je veľmi podobná. O tri dni neskôr bol sedemtisícový Massive Attack v Inchebe – ľudia majú iba jednu peňaženku. A navyše, na Depeche Mode vyšlo počasie, zatiaľ čo v piatok nám pršalo a bola zima. Myslím si, že teraz by to mohlo vypáliť oveľa lepšie.
.ktorý ročník Wilsonicu sa vlastne bude konať tento rok?
To je taká ošemetná záležitosť... My sme vznikli v roku 2000 a radšej ako o ročníkoch hovorím o Wilsonicu ako o značke. S tým počítaním ročníkov je to zložité, napríklad aj preto, že v roku 2002 sme mali prestávku, vtedy Wilsonic nebol, ani v roku 2004 nebol veľký Wilsonic alebo bol dvakrát takzvaný micro. Wilsonic, takže tento by sme mohli považovať za šiesty ročník.
.koho považuješ za headlinerov tohto ročníka?
Headliner je ten, kto priláka ľudí na festival, je to atraktívne meno, ktoré poznajú mnohí – takže z tohto pohľadu sú headlineri určite Nouvelle Vague, Koop či Jazzanova so speváčkou Clarou Hill. Potom sú tam takzvané čierne kone festivalu, teda mená, ktoré síce zatiaľ ľudia až tak nepoznajú, no podľa mňa na nich budú ex post spomínať rovnako dobre ako na klasických headlinerov. Sem patria Birdy Nam Nam, The Heritage Orchestra alebo Psapp. Speváčka Psappu Galia Durant bola už na Wilsonicu pred dvoma rokmi v PKO, no nie ako umelec, vtedy ešte ako PR manažérka vydavateľstva Leaf. Potom mi napísala mail, že u nich končí a ide robiť vlastnú hudbu. A po ďalšom roku, keď mi poslala nahrávku, tak som si povedal, že je to fakt dobré a napísal som jej, aby s tým prišla na festival.
.problémom vystúpení interpretov z elektronických žánrov občas býva, že nie vždy príde kompletná zostava alebo že namiesto kapely ľudia uvidia iba dídžejský set – nehrozí také niečo aj na Wilsonicu?
Musím zodpovedne vyhlásiť, že na Wilsonicu sa nám zatiaľ nič také nestalo. My veľmi dobre vieme, koho bookujeme a s akým programom. Spomínam si napríklad, ako sme na druhom Wilsonicu veľkými písmenami dali na plagát Gus Gus DJs, aby si ľudia nemysleli, že títo Islanďania prídu so svojím živým programom, ale ako dídžeji, ale aj tak sa našli takí, čo si to nevšimli a šomrali... Iný príklad je Dani Siciliano, ktorá je síce speváčka a robí albumy s Matthewom Herbertom, ale je to aj dídžejka a bola dídžejkou skôr ako sa stala speváčkou, takisto Daddy G, ktorý bol dídžejom skôr ako založil Massive Attack – zavolal som ich preto, lebo som ich buď sám počul, alebo som na nich mal dobré referencie. Ja ako dídžej si dávam špeciálne pozor na to, aby dídžeji, ktorých pozývam, buď vyberali dobré platne, alebo boli technicky zdatní a vedeli tú muziku ľuďom atraktívne podať, čo bol prípad francúzskej dídžejky Missil, ktorá hrala pred Dani Siciliano na poslednom micro.Wilsonicu. Myslím si teda, že tieto finty nerobíme a ani ich nikdy nechceme robiť.
.a čo v takom prípade, keď niekto nahrá v štúdiu skvelý album s množstvom hosťujúcich hudobníkov a spevákov, a potom vyrazí na turné s nejakou inou zostavou – nečaká divákov sklamanie?
Napríklad pri Koope, ktorý je tiež postavený na hosťovaní muzikantov a spevákov v štúdiu, sú live verzie naozaj veľmi dobré. Ale viem asi, kam smeruješ... niekto, kto si dá dokopy štúdiových muzikantov alebo si to iba kompletne vysampluje v počítači a potom s tým ide von. To bol prípad Groove Armady, ktorá hrala aj tu, aj v Čechách a strašne sa to pretriasalo, že niekto si vymyslí a urobí štúdiový projekt, potom ho pošle v obohatenej live zostave zo živých hudobníkov na turné a sám tam nejde, pretože akože tí hlavní predstavitelia alebo tvorcovia Groove Armady tam nie sú, a ľudia sa potom cítia oklamaní. Ale prečo, preboha? Ak ten projekt niekto urobí celý v počítači, tak má prísť na koncert sám a odohrať to z toho počítača? To je atraktívnejšie? Alebo niekto chce vidieť live Mozarta, lebo ten to napísal a ak tam autor nie je osobne prítomný, tak to nie je autentický zážitok? Nie je potom lepšie, keď tí chalani, ktorí tú hudbu vymysleli, si da-jú dokopy živých hudobníkov a spravia z toho ozajstný live koncert? Prečo vyčítať, že tam nie je práve ten tvorca a ja nevidím jeho škaredý ksicht? Nechápem, o čo tým ľuďom ide!
.vráťme sa k Wilsonicu. Tohto roku ste začali predávať zlacnené vstupenky pre študentov pod 20 rokov. Čo tým sledujete?
Nemyslím si, že týmito vstupenkami oslovíme zrazu nejaké strašné množstvo mladších ročníkov. No tento festival si musí nejakým spôsobom hľadať návštevníkov aj medzi mladšími ľuďmi, pretože na Slovensku veľmi rýchlo odrastajú generácie, ktoré sú ochotné chodiť za hudbou či už do klubov, alebo na koncerty. Je to tu iné ako v západnej Európe, kde do klubu často chodia aj starší ľudia. U nás len čo si niekto založí rodinu a vpadne do víru života, málokedy ho uvidíš na hudobných podujatiach. Aj preto chceme osloviť mladšie ročníky.
.pre koho je teda festival určený?
Ja sa snažím, aby bol určený pre širokú verejnosť. Celé je to o tom, že ľudia dnes majú málo času na to, aby sa venovali všetkému. My tento festival robíme preto, aby sme upozornili, že existuje aj iná hudba, oveľa lepšia, ako sa hrá v bežných médiách, len ľudia nemajú akosi čas si ju hľadať, sledovať, čo nové vzniká, lebo ich deň má len 24 hodín a nestíhajú to. Takže by som bol rád, keby ten festival bol vnímaný ako nejaká prehliadka toho, čo sa v tejto muzike deje, alebo čo sa udialo za posledný rok, jednak na globálnej scéne, ale aj na tejto našej menšej – regionálnej, stredo a východoeurópskej.
.vlani sa Wilsonic prvýkrát konal na Tyršovom nábreží. Nastali nejaké zmeny?
Namiesto scény v parku máme loď. Tam je väčšia kapacita a navyše sú tam dva floory a Wilsonic Club, ktorý bol vlani na parkovisku pri divadle Aréna, je tentoraz posunutý medzi budovu divadla a loď – bude tam postavený cirkusový stan, takže kapacita oproti vlaňajšku je dvojnásobná. Dávame si pozor aj na také veci ako sú presluchy – vlani sme miešanie zvukov zo susedných pódií minimalizovali tým, že keď sa na jednej scéne niečo skončilo, tak až potom sa začalo niečo iné na tej druhej. V tom chceme pokračovať aj tohto roku.
.nemyslíš si, že nadmerný hluk z aparatúr môže škodiť životnému prostrediu v Sade Janka Kráľa?
Čo sa týka ekológie a festivalu – snažíme sa byť čo najpriateľskejší k životnému prostrediu. Vlani sme síce mali sťažnosť istého pána, ktorý písal do novín, že sa mu vinou nášho festivalu triasli okná na byte, ale myslím si, že to bolo prehnané. My sme mali otočené soundsystémy tak, aby sa zvuk rozptýlil v priestore. Tak to bude aj tohto roku – open air scéna sa síce končí až o polnoci, ale tie ostatné sú v uzavretých priestoroch divadla, na lodi, prípadne v spomínanom cirkusovom stane na brehu, takže by tam nemali byť nejaké veľké úniky hluku do priestorov obývaných ľuďmi. Jediný problém, ktorý sme mali minulý rok, bol ten, že zvuk z parkoviska sa odrážal od steny Arény a v niektorých častiach petržalského sídliska bolo počuť neidentifikovateľný hluk. Úplne absurdná mi pripadá sťažnosť, že chudáci turisti pre tento hluk nemohli spať. Bratislava nemá nič, čo by tu cudzincov udržalo – a práve takýto festival by mohol byť jedným z dôvodov, prečo by sem mali cestovať a stráviť tu aspoň pár dní. Pretože o Bratislave ešte stále vie len málo ľudí a spájajú si ju možno ešte tak s ekonomickým boomom alebo so stag-parties.
.dá sa Wilsonic považovať za reprezentatívny elektronický festival?
My nie sme čisto elektronický festival, nikdy sme neboli, a ani sme sa nikdy neštylizovali do tejto úlohy. Je ťažké odpovedať jedným slovom na otázku, akú hudbu prezentuje Wilsonic. Na tento druh hudby sa používa aj anglické slovo urban, hoci v Amerike sa tak označuje výlučne černošská muzika. Ja takzvanú urbánnu hudbu vnímam skôr v širšom zábere, ako niečo, čo je mestské, aj tá hudba a kultúra, ktorá je s ňou spojená, je typicky mestským prejavom. My elektroniku prezentujeme ako niečo, čo fúzuje so všetkými možnými žánrami, je to aj čistá elektronika, ale nechceme ten festival stavať do polohy, že sme nejakí futurológovia a budeme bazírovať na technológii. Pretože, čo je to technológia? Myslím si, že už je, chvalabohu, všeobecne akceptovaná, ľudia už v tom nevidia strašiaka, v čom pomáhajú aj mobily, mikrovlnky a neviem čo všetko, a aj hudobníci to konečne akceptovali, lebo pred takými desiatimi rokmi sa na technológiu dívali zvrchu a hovorili, že je to niečo, čo nikdy nedokáže nahradiť človeka... Ale po pár rokoch pochopili, že technológia nenahradzuje kreativitu – ani ju nikdy nenahradí – je to iba ďalší nástroj. A stále si myslím, že tá technológia ešte nie je vyvinutá do toho štádia, aby vedela byť používaná ako hudobný nástroj tak intuitívne ako ostatné nástroje. Stále je tu ešte obrovský neprebádaný priestor a to znamená, že aj my chceme umožňovať prezentáciu inovatívnych myšlienok, novátorskej, nápaditej hudby. Nebude to už tá čistá elektronika, ani by som to nechcel takto žánrovo ohraničovať. Náš festival, v ktorom sa odráža klubový život, tvoria vlastne akoby štyri samostatné kluby, z ktorých každý má vlastnú premyslenú dramaturgiu, v ktorej by mal byť vyvážený východ so západom a „komercia“ s hudobným hľadačstvom. 
Vladimír Potančok

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite