Veterné elektrárne – môžeme im familiárne hovoriť „vrtule“ – sú okrem estetických dôvodov predmetom vášnivých sporov najmä z ekonomických príčin.
Hlavná pochybnosť, ak sa na vec dívame ekonomicky, spočíva v tom, či sú vrtule, respektíve elektrina, ktorú vyrobia, konkurencieschopné aj bez dotácií.
Mnohých možno prekvapí, že dnes sa veterné elektrárne stavajú takmer výhradne bez podpory eurofondov a podľa predsedu Združenia pre veternú energiu Daniela Szabóa už „žiadny zvažovaný projekt na Slovensku neráta s fondmi“. To je oproti situácii spred niekoľkých rokov – keď európske peniaze výstavbu týchto elektrární podporovali – citeľná zmena. Pre ľudí „z fachu“ sú však eurofondy či ich absencia oveľa menej významné ako ďalšie dve veci: pripojiteľnosť „vrtúľ“ do energetickej siete a regulovaná cena, za ktorú môžu výrobcovia vetrom vyrobenú energiu predávať.
Slovenská energetická prenosová sústava (SEPS), ktorá o pripojení rozhoduje, nie je veternými elektrárňami príliš nadšená (viac v článku Komu treba vrtule?).
A Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO), ktorý o minimálnych výkupných cenách energie z vrtúľ rozhoduje, stanovil na budúci rok túto cenu na 2,55 koruny za 1 kilowatthodinu, čo je citeľne menej ako v tomto roku (2,94 Sk/1kWh). To, že minimálna cena klesla, je pre investorov problém nielen preto, že ich náklady sa, naopak, zvyšujú (najmä pre veľmi vysoké vstupné náklady, spôsobené aj veľkým nedostatkom, a preto vysokými cenami nových vrtúľ), ale aj preto, že už doteraz bola veterná energia lacnejšia než ostatné „obnoviteľné“ zdroje energie a na budúci rok sa tento rozdiel ešte zväčší. Tých 2,55 koruny za 1 kilowatthodinu z vetra totiž treba porovnať s 3,06 až 3,40 koruny za kilowatthodinu energie z nových malých vodných elektrární, s 13,50 koruny za kWh zo solárnej energie, 5,90 Sk/kWh z geotermálnej energie a 3,90 Sk/kWh zo spaľovania biomasy.
Úplne najväčší problém energetického biznisu však spočíva v nevypočítateľnosti počínania regulátora, ktorý určuje minimálne ceny. Pri obrovských a dlhodobých investíciách si každý investor veľmi premyslí, či sa do toho pustí v situácii, keď sa stratila istota, že regulátor bude mať dostatočnú nezávislosť a bude ceny regulovať korektne. To je – z ekonomického pohľadu – najväčší problém veternej energie a spolu s inými faktormi (nedostatok vhodných lokalít, odpor dotknutého obyvateľstva, neochota pripájať vrtule do siete) bude mať zrejme za následok, že Slovensko krajinou vrtúľ nebude.
Hlavná pochybnosť, ak sa na vec dívame ekonomicky, spočíva v tom, či sú vrtule, respektíve elektrina, ktorú vyrobia, konkurencieschopné aj bez dotácií.
Mnohých možno prekvapí, že dnes sa veterné elektrárne stavajú takmer výhradne bez podpory eurofondov a podľa predsedu Združenia pre veternú energiu Daniela Szabóa už „žiadny zvažovaný projekt na Slovensku neráta s fondmi“. To je oproti situácii spred niekoľkých rokov – keď európske peniaze výstavbu týchto elektrární podporovali – citeľná zmena. Pre ľudí „z fachu“ sú však eurofondy či ich absencia oveľa menej významné ako ďalšie dve veci: pripojiteľnosť „vrtúľ“ do energetickej siete a regulovaná cena, za ktorú môžu výrobcovia vetrom vyrobenú energiu predávať.
Slovenská energetická prenosová sústava (SEPS), ktorá o pripojení rozhoduje, nie je veternými elektrárňami príliš nadšená (viac v článku Komu treba vrtule?).
A Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO), ktorý o minimálnych výkupných cenách energie z vrtúľ rozhoduje, stanovil na budúci rok túto cenu na 2,55 koruny za 1 kilowatthodinu, čo je citeľne menej ako v tomto roku (2,94 Sk/1kWh). To, že minimálna cena klesla, je pre investorov problém nielen preto, že ich náklady sa, naopak, zvyšujú (najmä pre veľmi vysoké vstupné náklady, spôsobené aj veľkým nedostatkom, a preto vysokými cenami nových vrtúľ), ale aj preto, že už doteraz bola veterná energia lacnejšia než ostatné „obnoviteľné“ zdroje energie a na budúci rok sa tento rozdiel ešte zväčší. Tých 2,55 koruny za 1 kilowatthodinu z vetra totiž treba porovnať s 3,06 až 3,40 koruny za kilowatthodinu energie z nových malých vodných elektrární, s 13,50 koruny za kWh zo solárnej energie, 5,90 Sk/kWh z geotermálnej energie a 3,90 Sk/kWh zo spaľovania biomasy.
Úplne najväčší problém energetického biznisu však spočíva v nevypočítateľnosti počínania regulátora, ktorý určuje minimálne ceny. Pri obrovských a dlhodobých investíciách si každý investor veľmi premyslí, či sa do toho pustí v situácii, keď sa stratila istota, že regulátor bude mať dostatočnú nezávislosť a bude ceny regulovať korektne. To je – z ekonomického pohľadu – najväčší problém veternej energie a spolu s inými faktormi (nedostatok vhodných lokalít, odpor dotknutého obyvateľstva, neochota pripájať vrtule do siete) bude mať zrejme za následok, že Slovensko krajinou vrtúľ nebude.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.