Najprv nám ukazoval holé zadky – to akože keď vstúpime do Európskej únie. Aj víťaznú volebnú kampaň postavil na bezbrehej kritike všetkého, čo predchádzajúca vláda urobila. Čo však bude robiť teraz?
Voľby vyhral množstvom nereálnych sľubov. Po nich sa vyhrážal zoštátnením, znárodnením a opozícii aj basou. Stal sa najpopulárnejším politikom. Kvázi zástanca chudobných, ktorý má vzor v lupičovi. Volá sa Robert Fico, je premiérom slovenskej vlády a diskutéri na internete mu hovoria Hranol. Je populista, ktorý však bude musieť obstáť v skúške, na ktorú nie je nijako pripravený.
.bublina Veriteľ
Populizmus má v politike veľa podôb, ktoré sú viac alebo menej kultivované či vulgárne, ale väčšinou (aspoň dočasne) účinné. Populizmus je však vždy nebezpečný – najmä taký, ktorý je založený na klamstve a nenávisti. A práve taký je, zdá sa, špecialitou našej koalície a jej premiéra.
Napríklad keď Fico v parlamente na hodine otázok odpovedal na otázky okolo Veriteľa, doslova povedal, že „vláda za posledných 15 mesiacov aktívne nevyhľadávala žiadne kauzy z obdobia rokov 1998 – 2006“. Skutočnosťou je však pravý opak. Všetko zvaľuje na svojich predchodcov, hľadá nielen kauzy, ale aj „kauzičky“. A rovnako sa správajú aj ostatní ministri za Smer. Vychádzajú pritom z predpokladu, že ak nezmysel a lož zaznie tisíckrát, stane sa hádam pravdou.
Čo sa týka Veriteľa, netreba sa mu už venovať. Bublina spľasla tak rýchlo, ako ju Fico a referent Počiatek nafúkli. Odkedy existuje stránka veriteľ.sk, útoky prestali. Každý, kto sa na tú stránku pozrie, pochopí, kto klamal a kto nie.
.fikcia o privatizácii
Obsahom idiotského (aby sme zostali v terminológii premiéra) populizmu je fikcia. Napríklad o tom, že za Zajaca išlo v zdravotníctve iba o privatizáciu. Nielen Fico, ale aj ministri Valentovič a Raši opakovane takto argumentovali a argumentujú pri zdôvodňovaní nového rastu dlhov. Podľa nich sa vraj predali tie najlukratívnejšie časti zdravotníctva, a preto nemocnice, ktorým ostali iba stratové činnosti, živoria. Chcú nahovoriť ľuďom, že jeden nedeliteľný proces – a to stanovenie diagnózy, liečba a doliečovanie – majú nejaké lukratívnejšie a menej lukratívne fázy.
Pravdou je, že už počas tretej Mečiarovej vlády sa odštátnili činnosti ambulantného sektora. V rokoch 1994 až 1998 sa skoro všetci všeobecní lekári a aj veľa špecialistov stali súkromnými lekármi. Prenajali si svoje ambulancie a pôsobia zväčša na prospech pacientov. Následne, počas prvej Dzurindovej vlády, sa začali prenajímať niektoré laboratórne zariadenia, röntgenové pracoviská, ale aj dialýzy. Týmto sa odborne hovorí spoločné vyšetrovacie a liečebné zložky, v skratke SVaLZ. Najmä tie, ktoré boli v technicky dezolátnom stave a na ktorých inováciu neboli peniaze. Nemocnica prenajala voľné priestory aj so starými prístrojmi na obdobie 5 až 12 rokov. Podobne sa prenajali skoro všetky dialýzy, okrem fakultných nemocníc. Takže žiadne privatizácie, nečisté predaje alebo niečo podobné, ale prenájom.
Nájomcovia okamžite po prevzatí priestorov a zariadení nakúpili zo svojho nové prístroje. Tak sa podarilo v podstate súkromnými miliardovými investíciami modernizovať hlavne diagnostické procesy a niektorú špecifickú chronickú liečbu. Za druhej vlády Mikuláša Dzurindu sa prenajali najmä laboratórne činnosti a diagnostika vo fakultných nemocniciach. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia sa to dialo na základe súťaže, riaditelia nemocníc museli vyberať najlepšie ponuky. Od roku 2004 sme začali deregulovať nájomné, ktoré sa postupne zvýšilo z 250 korún za meter až na niekoľkotisíc korún za štvorcový meter, čím nemocnice získavajú slušné prostriedky z prenajatých metrov. Ak si teda niekto prenajal starý röntgenový prístroj, a ten okamžite modernizoval, prospel tým najmä pacientom. Bolo však aj veľa prípadov, keď sa v nemocniciach objavili úplne nové prístroje, ktoré tam doteraz neboli.
Takto bola pokrytá potreba napríklad prístrojmi na magnetickú rezonanciu, alebo sa modernizovala počítačová tomografia. Cena takýchto prístrojov sa počíta v desiatkach miliónov. Toľko k „privatizácii“.
.kto má platiť?
A k tej „lukratívnosti“: Zdravotné poisťovne priamo hradia diagnostické výkony laboratóriám a röntgenom. Je chyba, že tento stav stále pretrváva. Diagnostický proces je nepochybne súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti, a preto nie je žiadny dôvod, aby nebol platený tými, ktorí ho objednávajú, teda poskytovateľmi, lekármi a nemocnicami. Ak totiž poisťovne tieto výkony priamo preplácajú, je veľmi ťažká ich kontrola, sledovanie oprávnenosti, zbytočného opakovania vyšetrení a podobne. Určite pri pečení rožkov nikomu ani nenapadne, aby pekárovi kupoval múku štát, alebo aby dopravcovi zaplatila pohonné hmoty poisťovňa. Ak by to tak bolo, na jeden rožok by sme potrebovali kilo múky a na jeden kilometer aj 10 litrov nafty.
Lukratívne? Možno – kto je však za nekontrolovateľné nakladanie s peniazmi zodpovedný? Existuje uznesenie jediného akcionára VšZP (ktorým je cez ministerstvo zdravotníctva štát) z júna 2006, ktorým „mimoriadne valné zhromaždenie uložilo predstavenstvu Všeobecnej zdravotnej poisťovne spracovať návrh zabezpečenia výkonov SVaLZ nie priamym zmluvným vzťahom, ale prostredníctvom poskytovateľa, ktorý by zodpovedal za kvalitu a reguloval si výdavky na túto činnosť“. Teda aby konečne vyšetrenie krvného obrazu či CT vyšetrenie mozgu hradil ten, kto ho potrebuje a nie zdravotná poisťovňa. Samozrejme, potom by nemocnica či lekár toto vyšetrenie vyúčtovali zdravotnej poisťovni v rámci celého zúčtovania prípadu. Čo na to Valentovič a Raši? Ako kontrolovali plnenie tohto uznesenia? Isté je, že zatiaľ sa nezmenilo nič.
.stratová časť?
Celý mýtus o „privatizácii“ a odčlenení „lukratívnych“ častí vychádza z tézy, že samotná činnosť lôžkovej časti nemôže byť rentabilná. Ale je to naozaj tak? Existuje dosť príkladov, že lôžka nie sú stratové. Všetky súkromné nemocnice (a aj veľa regionálnych) sú v zisku. Nakoniec, priamo v Bratislave, v priestoroch Fakultnej nemocnice, existovala malá neurologická nemocnica, ktorá mala iba lôžka – a bola v zisku. Na okraj treba dodať, že ju zničili tým, že jej Všeobecná zdravotná poisťovňa nedala zmluvu, hoci pre ňu liečila o polovicu lacnejšie ako štátne neurológie.
A k tej lukratívnosti ešte malá otázka. Ak je pravda, že najlukratívnejšie časti poskytovania zdravotnej starostlivosti sme privatizovali, čo bráni Rašimu, aby v svojich nemocniciach vybudoval nové SVaLZ, najmodernejšie CT pracoviská, dialýzy a a iné „lukratívnosti“? Nič, ale to by nebolo v súlade so štátnou doktrínou populizmu a trochu by to zapáchalo trhom.
.cisár je nahý
Čoraz zreteľnejšie sa ukazuje, že Fico a jeho suita už nebudú naďalej môcť zvaľovať vinu na predchodcov. Všetci, čo videli Ficov „idiotský“ prejav o novinároch, mali možnosť vidieť aj to, že tento sebaistý populista zrazu dostáva strach.
Chvíľu mu išla karta, keď žal úrodu, ktorú nesial. Teraz však musí začať niečo reálne robiť. Musí ukázať čosi, na čo nemá ani mentálnu výbavu, ani ľudí. Musí ukázať, že dokáže viesť krajinu v časoch zlých a horších. Cisár je nahý. Dane sa budú zvyšovať. Musíme len dúfať, že láska a pravda nakoniec znova zvíťazia nad lžou a nenávisťou. Určite zvíťazia.
Autor je bývalý minister zdravotníctva.
Voľby vyhral množstvom nereálnych sľubov. Po nich sa vyhrážal zoštátnením, znárodnením a opozícii aj basou. Stal sa najpopulárnejším politikom. Kvázi zástanca chudobných, ktorý má vzor v lupičovi. Volá sa Robert Fico, je premiérom slovenskej vlády a diskutéri na internete mu hovoria Hranol. Je populista, ktorý však bude musieť obstáť v skúške, na ktorú nie je nijako pripravený.
.bublina Veriteľ
Populizmus má v politike veľa podôb, ktoré sú viac alebo menej kultivované či vulgárne, ale väčšinou (aspoň dočasne) účinné. Populizmus je však vždy nebezpečný – najmä taký, ktorý je založený na klamstve a nenávisti. A práve taký je, zdá sa, špecialitou našej koalície a jej premiéra.
Napríklad keď Fico v parlamente na hodine otázok odpovedal na otázky okolo Veriteľa, doslova povedal, že „vláda za posledných 15 mesiacov aktívne nevyhľadávala žiadne kauzy z obdobia rokov 1998 – 2006“. Skutočnosťou je však pravý opak. Všetko zvaľuje na svojich predchodcov, hľadá nielen kauzy, ale aj „kauzičky“. A rovnako sa správajú aj ostatní ministri za Smer. Vychádzajú pritom z predpokladu, že ak nezmysel a lož zaznie tisíckrát, stane sa hádam pravdou.
Čo sa týka Veriteľa, netreba sa mu už venovať. Bublina spľasla tak rýchlo, ako ju Fico a referent Počiatek nafúkli. Odkedy existuje stránka veriteľ.sk, útoky prestali. Každý, kto sa na tú stránku pozrie, pochopí, kto klamal a kto nie.
.fikcia o privatizácii
Obsahom idiotského (aby sme zostali v terminológii premiéra) populizmu je fikcia. Napríklad o tom, že za Zajaca išlo v zdravotníctve iba o privatizáciu. Nielen Fico, ale aj ministri Valentovič a Raši opakovane takto argumentovali a argumentujú pri zdôvodňovaní nového rastu dlhov. Podľa nich sa vraj predali tie najlukratívnejšie časti zdravotníctva, a preto nemocnice, ktorým ostali iba stratové činnosti, živoria. Chcú nahovoriť ľuďom, že jeden nedeliteľný proces – a to stanovenie diagnózy, liečba a doliečovanie – majú nejaké lukratívnejšie a menej lukratívne fázy.
Pravdou je, že už počas tretej Mečiarovej vlády sa odštátnili činnosti ambulantného sektora. V rokoch 1994 až 1998 sa skoro všetci všeobecní lekári a aj veľa špecialistov stali súkromnými lekármi. Prenajali si svoje ambulancie a pôsobia zväčša na prospech pacientov. Následne, počas prvej Dzurindovej vlády, sa začali prenajímať niektoré laboratórne zariadenia, röntgenové pracoviská, ale aj dialýzy. Týmto sa odborne hovorí spoločné vyšetrovacie a liečebné zložky, v skratke SVaLZ. Najmä tie, ktoré boli v technicky dezolátnom stave a na ktorých inováciu neboli peniaze. Nemocnica prenajala voľné priestory aj so starými prístrojmi na obdobie 5 až 12 rokov. Podobne sa prenajali skoro všetky dialýzy, okrem fakultných nemocníc. Takže žiadne privatizácie, nečisté predaje alebo niečo podobné, ale prenájom.
Nájomcovia okamžite po prevzatí priestorov a zariadení nakúpili zo svojho nové prístroje. Tak sa podarilo v podstate súkromnými miliardovými investíciami modernizovať hlavne diagnostické procesy a niektorú špecifickú chronickú liečbu. Za druhej vlády Mikuláša Dzurindu sa prenajali najmä laboratórne činnosti a diagnostika vo fakultných nemocniciach. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia sa to dialo na základe súťaže, riaditelia nemocníc museli vyberať najlepšie ponuky. Od roku 2004 sme začali deregulovať nájomné, ktoré sa postupne zvýšilo z 250 korún za meter až na niekoľkotisíc korún za štvorcový meter, čím nemocnice získavajú slušné prostriedky z prenajatých metrov. Ak si teda niekto prenajal starý röntgenový prístroj, a ten okamžite modernizoval, prospel tým najmä pacientom. Bolo však aj veľa prípadov, keď sa v nemocniciach objavili úplne nové prístroje, ktoré tam doteraz neboli.
Takto bola pokrytá potreba napríklad prístrojmi na magnetickú rezonanciu, alebo sa modernizovala počítačová tomografia. Cena takýchto prístrojov sa počíta v desiatkach miliónov. Toľko k „privatizácii“.
.kto má platiť?
A k tej „lukratívnosti“: Zdravotné poisťovne priamo hradia diagnostické výkony laboratóriám a röntgenom. Je chyba, že tento stav stále pretrváva. Diagnostický proces je nepochybne súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti, a preto nie je žiadny dôvod, aby nebol platený tými, ktorí ho objednávajú, teda poskytovateľmi, lekármi a nemocnicami. Ak totiž poisťovne tieto výkony priamo preplácajú, je veľmi ťažká ich kontrola, sledovanie oprávnenosti, zbytočného opakovania vyšetrení a podobne. Určite pri pečení rožkov nikomu ani nenapadne, aby pekárovi kupoval múku štát, alebo aby dopravcovi zaplatila pohonné hmoty poisťovňa. Ak by to tak bolo, na jeden rožok by sme potrebovali kilo múky a na jeden kilometer aj 10 litrov nafty.
Lukratívne? Možno – kto je však za nekontrolovateľné nakladanie s peniazmi zodpovedný? Existuje uznesenie jediného akcionára VšZP (ktorým je cez ministerstvo zdravotníctva štát) z júna 2006, ktorým „mimoriadne valné zhromaždenie uložilo predstavenstvu Všeobecnej zdravotnej poisťovne spracovať návrh zabezpečenia výkonov SVaLZ nie priamym zmluvným vzťahom, ale prostredníctvom poskytovateľa, ktorý by zodpovedal za kvalitu a reguloval si výdavky na túto činnosť“. Teda aby konečne vyšetrenie krvného obrazu či CT vyšetrenie mozgu hradil ten, kto ho potrebuje a nie zdravotná poisťovňa. Samozrejme, potom by nemocnica či lekár toto vyšetrenie vyúčtovali zdravotnej poisťovni v rámci celého zúčtovania prípadu. Čo na to Valentovič a Raši? Ako kontrolovali plnenie tohto uznesenia? Isté je, že zatiaľ sa nezmenilo nič.
.stratová časť?
Celý mýtus o „privatizácii“ a odčlenení „lukratívnych“ častí vychádza z tézy, že samotná činnosť lôžkovej časti nemôže byť rentabilná. Ale je to naozaj tak? Existuje dosť príkladov, že lôžka nie sú stratové. Všetky súkromné nemocnice (a aj veľa regionálnych) sú v zisku. Nakoniec, priamo v Bratislave, v priestoroch Fakultnej nemocnice, existovala malá neurologická nemocnica, ktorá mala iba lôžka – a bola v zisku. Na okraj treba dodať, že ju zničili tým, že jej Všeobecná zdravotná poisťovňa nedala zmluvu, hoci pre ňu liečila o polovicu lacnejšie ako štátne neurológie.
A k tej lukratívnosti ešte malá otázka. Ak je pravda, že najlukratívnejšie časti poskytovania zdravotnej starostlivosti sme privatizovali, čo bráni Rašimu, aby v svojich nemocniciach vybudoval nové SVaLZ, najmodernejšie CT pracoviská, dialýzy a a iné „lukratívnosti“? Nič, ale to by nebolo v súlade so štátnou doktrínou populizmu a trochu by to zapáchalo trhom.
.cisár je nahý
Čoraz zreteľnejšie sa ukazuje, že Fico a jeho suita už nebudú naďalej môcť zvaľovať vinu na predchodcov. Všetci, čo videli Ficov „idiotský“ prejav o novinároch, mali možnosť vidieť aj to, že tento sebaistý populista zrazu dostáva strach.
Chvíľu mu išla karta, keď žal úrodu, ktorú nesial. Teraz však musí začať niečo reálne robiť. Musí ukázať čosi, na čo nemá ani mentálnu výbavu, ani ľudí. Musí ukázať, že dokáže viesť krajinu v časoch zlých a horších. Cisár je nahý. Dane sa budú zvyšovať. Musíme len dúfať, že láska a pravda nakoniec znova zvíťazia nad lžou a nenávisťou. Určite zvíťazia.
Autor je bývalý minister zdravotníctva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.