Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Veľký štvrtok

.časopis .hudba

Hudobná Bratislava zažila ďalší pozoruhodný týždeň. V utorok tu vystúpil Dave Holland Quintet (pozri rámček) a v stredu trochu prestarnutý Jethro Tull (pozri rozhovor v minulom .týždni). Vo štvrtok sa hralo na troch scénach, na každej ináč, na všetkých veľmi dobre.

Hudobná Bratislava zažila ďalší pozoruhodný týždeň. V utorok tu vystúpil Dave Holland Quintet (pozri rámček) a v stredu trochu prestarnutý Jethro Tull (pozri rozhovor v minulom .týždni). Vo štvrtok sa hralo na troch scénach, na každej ináč, na všetkých veľmi dobre.


Kultúrny priestor A4 a dve sály v ešte stále stojacom PKO. Koncert výnimočnej a zriedka vystupujúcej kapely Tu v dome a jej hostí. To bolo v Á štvorke. V „ľavej“ sále PKO vystúpila Hiromi a džezový gitarista Lee Ritenour, v „pravej“ bola párty Pohody a Rádia FM so skupinou Pendulum ako headlinerom. Začneme „tu v dome“.

.doma dobre

Musíme si pomáhať. Týmito tromi slovami by sa dal charakterizovať koncert, ktorý vo štvrtok večer počulo bratislavské kultúrne centrum A4. Bývalé „véčko“ zažilo už ozaj všeličo – od bigbítu cez diskotéky, folklórne radovánky, ťažkú i ľahkú elektronickú avantgardu, až po moderný tanec a divadlo. V tento večer bolo svedkom veľkej jam-session, na ktorej sa na javisku i v hľadisku stretli ľudia, ktorí sa majú radi a ktorí majú radi hudbu. Skupina s tajuplným názvom Tu v dome predstavovala svoje nové, v poradí druhé cédečko s názvom Neskorý zber, ktoré vyšlo na nezávislom labeli Slnko records.
A nazbieralo sa toho naozaj dosť. Autori väčšiny skladieb Ďurko (to je priezvisko, nie krstné meno!) a basgitarista Myfo (to je prezývka, nie krstné meno!) mali šťastnú ruku pri výbere textov – za propagáciu básní Ivana Krasku, Jaroslava Seiferta a Christiana Morgensterna by si zaslúžili čestný diplom od niektorého z námestníkov ministerstva kultúry. Pri textoch ľudových by zasa radosťou poskočilo nejedno srdce tlčúce v útrobách Národného osvetového centra. K ľudovej hudbe mal blízko aj spôsob spontánneho muzicírovania, ktorý predviedli hudobníci aj so svojimi hosťami. Prekáračky medzi bubeníkom a basistom boli skvelou náhradou za miestami chýbajúcu súhru, nevyhnutný následok toho, že kapela nehrá často a pravidelne, hoci je to podľa mňa škoda.

Hlavnou hviezdou Tu v dome je bendžista Martin Šútovec, známy ako karikaturista Shooty z denníka Sme. Najväčší potlesk si však od divákov vyslúžila za svoj nebojácny výkon prváčka Evka Hirländerová, ktorá suverénne zaspievala ľudovú pieseň Umrem, umrem (tú istú, ktorú kedysi tak často a rád spieval a hral český džezman Jiří Stivín). K základnej hmote, ktorú chlapci z Tu v dome uhnietli z punku, folku a country, pridali svoje ingrediencie aj hostia, ktorí sa striedali na pódiu – elektronické efekty a dychové nástroje mal na starosti Marian Jaslovský, rýmy Lyrik a Bene (všetci Modré hory), husle a akordeón Agnes Lovecká a Juraj Mironov (Živé kvety), vokály Šina (Longital) a Frank Winter a klarinet Miro Lago (Pressburger Klezmer Band). Modré hory, Longital a Frank Winter si zahrali a zaspievali aj krátke hosťovské vstupy. Toto vzájomné obohacovanie a hecovanie sa vyvrcholilo v záverečnej rozšírenej verzii piesne Hovno vieš s existenciálnym posolstvom, keď sa pred divákov postavili namiesto klaňačky domáci i hostia so svojimi nástrojmi a hlasmi.
V tomto dome síce nebolo všetko dôkladne upratané, poutieraný prach, ani zapojené všetky káble, ale panovala tam výborná nálada a nápady len tak sršali. Dobrou správou pre poslucháčov je to, že nahrávka albumu Neskorý zber kvalitatívne a zvukovo vysoko prevyšuje živú verziu. Nápady a nálada zostali v dome, práca v štúdiu však umožnila dostať na platňu viac vrstiev, farieb a zvukov. Niektoré bobule je naozaj dobré obrať o niečo neskôr.

.večer dvoch svetov
Možno, že predsa len patríme do západnej civilizácie. To človeku napadlo, keď prichádzal k budove PKO. Až k Dunaju sa totiž tiahol dlhý rad ľudí, čakajúcich na otvorenie sklenených dvier do „Spoločenskej sály“. Ten rad mal hádam 200 metrov a napriek tomu, že bolo len necelú polhodinu pred plánovaným začiatkom One Day Jazz Fastivalu, všetci boli trpezliví a pokojní. Druhá časť „Pekáča“ (vestibul bol na dve polovice rozdelený umelou stenou) bola ešte prázdna – párty sa zvyčajne začínajú neskôr.
Tieto dve polovice jednej budovy boli dvoma svetmi len s  malým prienikom. Na džez boli zvedaví starší, menej výrazne oblečení, vážne sa tváriaci ľudia, na Pendulum prichádzala veselá, do pestrých farieb odetá mládež. Aj atmosféra bola rozdielna. Jedna sála s úhľadne zoradenými stoličkami, televíznou konferencierkou, podľa ceny lístka odstupňované sedenie a dlhým radom smädných džezmenov pred jedinou pípou – jednoducho: vážny koncert pre vážnych ľudí. Druhá sála plná postávajúcich, besedujúcich a tancujúcich mládežníkov, osvetlených blikajúcimi reflektormi, množstvo občerstvujúcich stánkov a bufetov – jednoducho: hudbou podporená elektronická veselica.
Večer začíname medzi džezmenmi obdivujúc mäkký tón a frázovanie saxofonistu Radovana Tarišku, ktorý v poslednom období vyrástol z talentovaného virtuóza na hudobnícku osobnosť. Na One Day Jazz Festivale vystupuje s dobre zohratou kapelou gitaristu Michala Bugalu, pričom svojich kolegov výrazne presahuje – nadhľadom a hudobnou sofistikovanosťou. Publikum však zostáva rezervované. To sa zmení, až keď príde Hiromi. Jej extatická hudba, usmievavá tvár a lámaná slovenčina dvíha zo sedadiel. Melodický basgitarista Tony Grey, gitarista s mimoriadnym feelingom John Shannon a domáca džezová hviezda Martin Valihora vytvárali s rýchloprstou Hiromi obdivuhodne zovreté kombo. Hoci sme to už viackrát počuli, je to stále vzrušujúce.
Rýchly prechod do druhej sály, kde svoj set rozbieha Dušan Vančo a DJ Lixx, čiže duo Foolk. Rádio FM, ktorého je Dušan riaditeľom, má štvrté narodeniny, čo je vlastne zmysel tejto radostnej párty. Foolk hrajú rôznofarebne, nenudia, zabávajú a prekvapujú. Ľudia počúvajú, počas prídavku už skáču, mávajú rukami, tancujú. Presne o desiatej začína svoj koncert skupina Pendulum. Plní presne to, čo sa od nej očakávalo – napriek prehnanému hajpovaniu („Bratislaaavaaa! Make some noise!“), napriek neveľmi invenčnej hudbe (starosvetsky píliace syntetizátory, hardrockové gitarové rífy, všetko podložené elektronickými bítmi), ale vďaka robustnému zvuku a mohutnej energii všetkých prítomných výborne zabávajú. Tí, na ktorých je to priveľa, odchádzajú na kus reči do vestibulu, ostatní tancujú do úmoru.
Keď okolo jednej vychádzame do noci, džezmeni sú už v posteli. Sladká gitara Lee Ritenoura bola zrejme dobrou hudbou na cestu domov. My, ktorí sme dali prednosť narodeninovej párty nášho obľúbeného rádia, máme síce zaľahnuté v ušiach, ale ináč sme v pohode. V Pohode.
Bol to bohatý večer s jedinou chybou: Prečo to všetko muselo byť naraz a prečo vo štvrtok?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite