Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vo veku 70 rokov zomrel spisovateľ a publicista Lajos Grendel, výrazný predstaviteľ maďarskej literatúry na Slovensku.

Obyčajná rodina

.redakcia .časopis .týždeň doma

Manželia Jaroslava a Severín Bendákovci sa na dôchodok presťahovali z Košíc do Pohronskej Polhory. Všetko predali a kúpili si väčší dom, aby k nim mohli chodiť na návštevy aj mladšie pestúnske rodiny. Bendákovci vychovali štyri deti, dvoch svojich biologických synov a dvoch chlapcov z detského domova. Výnimočné je aj to, ako dnes pomáhajú a radia iným.

Manželia Jaroslava a Severín Bendákovci sa na dôchodok presťahovali z Košíc do Pohronskej Polhory. Všetko predali a kúpili si väčší dom, aby k nim mohli chodiť na návštevy aj mladšie pestúnske rodiny. Bendákovci vychovali štyri deti, dvoch svojich biologických synov a dvoch chlapcov z detského domova. Výnimočné je aj to, ako dnes pomáhajú a radia iným.


Slovo pestúni je zvláštne, znie tak archaicky. Minulý rok sme v .týždni priniesli väčší materiál o tejto forme náhradnej rodičovskej starostlivosti. Napísali sme, že pestúni znamenajú novú, nie príliš využívanú nádej pre opustené deti.

.kto sú pestúni
Združenie Návrat sa dlhé roky systematicky venuje návratu opustených detí do rodín. Táto téma je opradená mnohými mýtmi, nedostatočnými či skreslenými informáciami. Podľa zistení Návratu sa ľudia u nás iba s ťažkosťami orientujú v pojmoch ako adopcia, pestúnska či profesionálna rodina. Veľkú úlohu hrá strach z neznámeho. Je preto pochopiteľné, že vyhľadávajú stretnutia so skúsenými pestúnmi, živý kontakt. A práve manželia Bendákovci, ktorí o sebe skromne hovoria ako o obyčajnej rodine, ich ako jedni z mála dokážu poskytnúť. Keď ich štyria chlapci odrástli a „hniezdo osirelo“, začali k sebe pozývať iné pestúnske rodiny. „Na pobytoch, ktoré organizuje Asociácia náhradných rodín, sme si uvedomili, že viaceré rodiny nemajú starých rodičov a veľmi by ich pritom potrebovali. My sme si už v tomto veku na výchovu ďalšieho dieťaťa netrúfali, radi sme však iným ponúkli, že budeme pre nich pestúnskymi starými rodičmi. Ponúkli sme pritom nielen náš domov, ale najmä vzťah a skúsenosti,“ hovorí mama Jaroslava a pokračuje: „Spočiatku to nevzali vážne, potom sme však nadviazali blízky vzťah s paňou, ktorá si vzala z detského domova štyri deti. Pomáhame jej ako vieme.“ Šéf Návratu Marek Roháček opisuje rozdiely medzi osvojením (adopciou) a pestúnstvom. Prvú formu využívajú prevažne bezdetné páry a jednotlivci, pričom sa však týka menšej skupiny opustených detí, ktoré sú z právneho hľadiska osvojiteľné. Väčšinou ide o deti v útlom veku. Naopak, pestúnska starostlivosť je vhodná pre väčšinu detí žijúcich mimo rodiny. „Radi by sme dostali túto formu viac do povedomia,“ vraví Roháček a pokračuje: „Do pestúnstva vstupujú skôr ľudia so skúsenosťou rodičovstva a prijímajú deti vo vyššom, teda predškolskom a mladšom školskom veku. A nielen jedno, ale aj súrodenecké skupiny, čo presne zodpovedá potrebám praxe, pretože väčšina detí v domovoch je takýchto.“
Veľmi citlivým miestom je však zatiaľ nízke spoločenské a ekonomické ocenenie pestúnov, ktorí sú často v trojuholníku „biologický rodič – dieťa – pestún“ vystavení náročným psychickým, sociálnym a výchovným situáciám.

.príbeh syna Petra
Ak sa ocitnete v rodinnom dome Bendákovcov v Pohronskej Polhore s množstvom izieb, zimnou záhradou a kozubom, tak prvé, čo vás v dobrom „zarazí“, je očividne nededinská atmosféra, ktorá tam vládne. Niektoré detaily svedčia o luxuse. Dom pôvodne rozostaval podnikateľ, od ktorého ho v roku 2005, po tom, ako predali v Košiciach byt a v Smolníku chalupu, kúpili. Stojí uprostred dediny pod hrebeňmi Slovenského rudohoria, takže pohľad cez veľké kuchynské okno, na ktorom nie je záves, čo u susedov vyvoláva nechápavé reakcie (vám to neprekáža, že vám okoloidúci vidia do kuchyne?) smeruje na nepríliš vzhľadnú budovu krčmy na opačnej strane cesty. Kedysi patrila židovskej rodine, ktorú však deportovali do koncentračného tábora a už sa nevrátila. Nič neobvyklé na rázovitom Slovensku.

Bendákovci si tu ešte celkom nezvykli. „Zatiaľ sa zžívame s novým prostredím a značný čas venujeme dokončovacím prácam na dome a zakladaniu záhrady,“ hovorí otec Severín, vášnivý turista a hubár, ktorý kedysi ako stavebný inžinier jazdil na „týždňovky“ mimo Košíc, takže starosť o výchovu detí spočívala najmä na jeho manželke, zdravotnej sestre. Výpovedná je aj komunikácia s nimi. Pán Severín hovorí iba občas a ticho, avšak čo povie, to je výstižná glosa, ktorú možno „tesať do kameňa“. Pani Jaroslava naopak artikuluje svoje názory a pocity s prirodzenou suverenitou, takže napriek tomu, že nikdy nemala funkciu, stala sa prirodzenou autoritou, ktorú rešpektovali členovia Klubu náhradných rodín v Košiciach. S myšlienkou prijať do rodiny dieťa z detského domova prišla ona. „Severín si na to asi príliš nepamätá, ale o tejto možnosti som hovorila, už keď sme vstúpili do manželstva. Vtedy sa tomu nebránil, ale rozhodol, že sa tak stane až keď budeme mať vlastné deti,“ spomína na začiatok ich pestúnskeho príbehu mama Jaroslava. Keď už mali svojho syna Martina, rozhodli sa raz, že zájdu do detského domova. Pôvodne chceli asi trojročné dieťatko. Riaditeľka ich však zoznámila s desaťročným Petrom. Vtedy ešte nevedeli, že má osem súrodencov, o ktorých sa rodičia nestarajú a sú v adopcii (dvaja) či v domove. Petra a jeho dvoch bratov začali brávať Bendákovci k sebe: na víkendy, neskôr na prázdniny na chalupu. „Zobrali sme si raz všetkých, aj dievčatá. Tie však boli neurotické, ťažšie zvládnuteľné. S manželom sme si delili dovolenky, aby sme to nejako „ukočírovali“. Pomáhali nám aj susedove deti z chalupy. Nič iné som nerobila, iba varila, prala, nakupovala, chodila na výlety. Za týždeň som schudla šesť kíl, bola to dobrá kúra...“ smeje sa mama Jaroslava. Biologická matka sa o svoje deti príliš nezaujímala, Bendákovci s ňou však boli v kontakte. Bola rada, že o deti je postarané a hnevala sa, že štát im na Petra finančne pomáha iba minimálne. „Nemali sme nárok na nič. Kým ešte bol u svojej mamy, žili dosť asociálne. Bežne sa k nám chodil najesť. Mal problémy s políciou. Aby sme ho vytrhli z jeho štýlu života, stanovili sme mu pravidlá. Určili sme mu, že bude chodiť po svojich mladších súrodencov a bude im robiť program. Súhlasil s tým. Bol vždy bystrý, neučil sa však dobre a nezmaturoval. Išiel za kuchára, čo ho nebavilo. Dohodli sme sa preto, že dvakrát týždenne bude doma variť. A išlo mu to. Bol zlatý,“ spomína s dojatím mama Jaroslava.
Peter u Bendákovcov nebol v pestúnstve, ale na hostiteľský pobyt. Po návrate z vojenčiny sa oženil a dnes žije v Česku, kam odišiel aj s rodinou za prácou. Má malú firmu, ktorá zabezpečuje odvoz smetí v obchodnom dome. Je sám sebe pánom a je spokojný. S rodičmi Bendákovcami komunikuje cez skype a e-maily. Navštevuje ich iba zriedka. Jeho biologická matka medzičasom podľahla ťažkej chorobe.

.príbeh syna Ondreja
Keď Peter z domu odišiel, túžili Bendákovci naplniť vzťah k niektorému z jeho súrodencov. Spočiatku uvažovali o Paľkovi, o tri roky mladšom 13-ročnom Petrovom bratovi, ktorý k nim citovo priľnul. Poznali ho od jeho šiestich rokov. Paľko sa však dostal na víkendy aj do iných rodín. „V jednej rodine lekárov sedel celé dni pred televízorom a hral sa s videokramerou. My sme vtedy nemali auto ani televízor. Na rozdiel od iných rodín sme deti nezahrnuli luxusom a darčekmi. Namiesto toho sme ich brávali na výlety, na lyžovačku, hrávali sme sa s nimi. Deti však túžili po materiálnych statkoch, začali si ich aj sami pýtať. Možno si to iné rodiny neuvedomovali, ale ublížili im tým, pokazili ich,“ spomína otec Severín. Napokon Paľko povedal, že k nim nepôjde. Vzápätí sa sám prihlásil jeho o tri roky mladší brat Ondrej. Chcel ísť k nim. Vzali ho s plnou zodpovednosťou do pestúnstva. „Vedeli sme, že nás to zaťaží, mali sme dvoch vlastných synov vysokoškolákov, naše príjmy boli nízke. A vtedy nám aj ukradli auto...“ spomína mama Jaroslava na ťažké obdobie a pokračuje: „Na Ondríka sme spočiatku dostávali 650 korún mesačne ako sirotské, neskôr to už bolo lepšie. Najťažšie to bolo po finančnej stránke jeden rok, keď sme nemohli žiadnemu z detí kúpiť zimné topánky. Našťastie, bola vtedy mierna zima a chodili v teniskách. Na deti z domova sme museli dávať viac peňazí ako na vlastné, tie však boli radi, chceli im pomôcť, čo nás veľmi tešilo.“
Keď Bendákovci zvažovali adopciu alebo pestúnstvo, dôležitá bola aj finančná stránka. Pestúnsky rodič dostáva od štátu príspevky na dieťa a takzvanú odmenu. „Nikdy som však netrvala na tom, že musí byť medzi nimi vzťah rodič — dieťa. Možno je to tým, že som si zažila, čo to znamená byť biologickou matkou, a tak som nemala pocit, že dieťa musí byť moje. Nemala som ani pocit, že sa musí volať Bendák. A dovtedy mi nedošlo ani to, že by ma mali volať inak ako teta. Keď ich mama zomrela na ťažké ochorenie, psychologička mi radila, aby som oslovenie nechala na vôľu detí. Vtedy nás oslovovali ujo a teta,“ dodáva mama Jaroslava. Tento moment je však kľúčový. Ondrík, tak ako každé dieťa, túžil niekomu vravieť mama, podobne ako jeho noví dvaja bratia v rodine, v ktorej sa ocitol.. Keď mal potom neskôr osemnásť rokov, išiel na úrady a sám od seba si vybavil priezvisko Bendák. To hovorí za všetko. „Občas sa nás pýtajú, čo je rozdiel medzi pestúnstvom a adopciou. Hovorím, že dôležitý je vzťah, nie forma. Teraz máme príklad „našich“ vnukov, ktorí k nám chodia. Jedna je adoptívna, traja sú pestúni. A nevidno rozdiel,“ hovorí otec Severín.
Ondrík si do novej rodiny priniesol zvyky z domova, pevnejšie ako povestná železná košeľa. Ráno si úhľadne ako vojak zoradil všetky veci na stoličku. Kúpal sa v sobotu, v piatok však zásadne nie. Delegoval autoritu a zodpovednosť na ľudí okolo seba. Kľúčové bolo, keď ho prijali na osemročné gymnázium. Dnes študuje na vysokej škole v Bratislave. Popri tom si zvykne vo voľnom čase zarábať ako predavač, robil v McDonalde, ale aj v obchode s luxusným oblečením. „Ondro je skvelý predavač, má úžasný zmysel a cit pre vkus každého zákazníka. No najmä, je tam vo svojom živle. Raz mi volal celý šťastný, že „obliekol“ aj futbalového trénera pána Weissa. Aj mne poradil veci, ktoré mi sadli ako uliate,“ vraví s uznaním brat Martin. Ondrej veľmi túžil udržiavať vzťahy so svojim súrodencami. Z ilúzií však vytriezvel, keď ho jeho sestra presvedčila, aby jej jeho mama a oco Bendákovci požičali peniaze na splatenie dlhu za byt. Horko-ťažko jej na jeho veľké naliehanie požičali päťtisíc, peniaze však vzápätí utratili na oslavu, jedlo, pitie a rozšafné darčeky. Ondrej sa sklamal. Pochopil, že ho chceli iba využiť. Zaujímalo ho aj to, kto je jeho biologický otec. Nikdy to však nezistil. Určite ho mnohé zistenia boleli, obrovskou posilou však musí byť pre neho pocit, že má rodičov – maminu a otca Bendákovcov. „Keď chcem dieťa, musím byť pripravený robiť mamu alebo otca, nie vychovávateľa. Komu už odrástli vlastné deti a cíti, že má ešte v sebe rezervu, nech si vezme decko z domova. Avšak taký, ktorý chce len vychovávať, lebo „v decáku je im zle“, ten nech si to radšej dobre rozmyslí,“ najstručnejšie, ako sa dá, vystihuje na záver podstatu veci otec Bendák.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.redakcia .časopis
.diskusia
.neprehliadnite