Keď v roku 1989 padol vo východnej Európe komunistický režim, malo Španielsko demokraciu už 14 rokov a západné Nemecko necelých 30. Ak dnes právom cítime, že o zločinoch komunizmu sa tu hovorí hanebne málo, môžeme sa pozrieť práve do Španielska a Nemecka, aby sme videli, že niektoré príbehy a udalosti sa jednoducho vynárajú po dlhom čase.
Španielsky vyšetrujúci sudca Baltasar Garzon nariadil exhumácie 19 masových hrobov. Boli v nich tisícky mŕtvych z čias španielskej občianskej vojny a nasledujúcich rokov, keď v krajine vládol generál Franco. Obetí jeho vojenského režimu bolo vyše stotisíc. V jednom z masových hrobov by mal byť aj básnik Federico Garcia Lorca. Okrem hrobov sa teraz otvára aj celkové vyšetrovanie Francovho obdobia, aby sa pomenovali zločiny proti ľudskosti, ktoré sa v tomto období stali. Sudca Garzon narúša tichú dohodu väčšiny Španielov, že ku krvavej národnej minulosti sa nebudú vracať.
Tá dohoda bola potvrdená všeobecnou amnestiou z roku 1977, no zároveň bola opakovane odmietnutá tými, ktorí boli diktatúrou najviac potrestaní, vrátane príbuzných obetí.
Podobné tabu z konca druhej svetovej vojny práve padajú v Nemecku. Minulý týždeň sa do nemeckých kín dostal film Žena v Berlíne, približujúci osud nemeckých žien, ktoré boli po vojne znásilnené sovietskymi vojakmi. Strašné osudy žien sú príbehom každej vojny, podobné veci sa diali aj v západnej časti Nemecka, ktorú obsadili americké a britské jednotky. V sovietskej zóne však bolo znásilňovanie súčasťou odplaty, poníženia a zlomenia Nemcov. Počet znásilnených žien sa tam odhaduje na dva milióny. Historici zbierajú osobné svedectvá žien, ktoré toto ruské poníženie po vojne, často viackrát, zažili. Pri rozhovoroch zisťujú, že tieto ženy o pekle, ktorým prešli, často nepovedali nič ani svojim najbližším. Niektoré o tom po prvý raz v živote prehovorili až dnes.
Film i prelomenie tabu, o ktorom mnohí vedeli, no takmer všetci mlčali, pripomína ťažkosť každej diskusie o obetiach a vinníkoch. Podobne ako v prípade povojnového vyhnania troch miliónov Nemcov z Československa, aj v prípade týchto znásilnení základné historické fakty nepustia – boli to Nemci, kto začal celú vojnu, kto niesol zodpovednosť za smrť miliónov ľudí od Stalingradu cez Osvienčim až po Londýn. Preto to boli zasa iba Nemci, kto po vojne rozmanitým spôsobom trpel a pykal. Ako každá kolektívne vina a trest, aj táto však mala milióny nevinných obetí. Šesťdesiat rokov po vojne sa dvom miliónom z nich dostáva aspoň vyslovenia pravdy o tom, čo sa im stalo.
Španielsky vyšetrujúci sudca Baltasar Garzon nariadil exhumácie 19 masových hrobov. Boli v nich tisícky mŕtvych z čias španielskej občianskej vojny a nasledujúcich rokov, keď v krajine vládol generál Franco. Obetí jeho vojenského režimu bolo vyše stotisíc. V jednom z masových hrobov by mal byť aj básnik Federico Garcia Lorca. Okrem hrobov sa teraz otvára aj celkové vyšetrovanie Francovho obdobia, aby sa pomenovali zločiny proti ľudskosti, ktoré sa v tomto období stali. Sudca Garzon narúša tichú dohodu väčšiny Španielov, že ku krvavej národnej minulosti sa nebudú vracať.
Tá dohoda bola potvrdená všeobecnou amnestiou z roku 1977, no zároveň bola opakovane odmietnutá tými, ktorí boli diktatúrou najviac potrestaní, vrátane príbuzných obetí.
Podobné tabu z konca druhej svetovej vojny práve padajú v Nemecku. Minulý týždeň sa do nemeckých kín dostal film Žena v Berlíne, približujúci osud nemeckých žien, ktoré boli po vojne znásilnené sovietskymi vojakmi. Strašné osudy žien sú príbehom každej vojny, podobné veci sa diali aj v západnej časti Nemecka, ktorú obsadili americké a britské jednotky. V sovietskej zóne však bolo znásilňovanie súčasťou odplaty, poníženia a zlomenia Nemcov. Počet znásilnených žien sa tam odhaduje na dva milióny. Historici zbierajú osobné svedectvá žien, ktoré toto ruské poníženie po vojne, často viackrát, zažili. Pri rozhovoroch zisťujú, že tieto ženy o pekle, ktorým prešli, často nepovedali nič ani svojim najbližším. Niektoré o tom po prvý raz v živote prehovorili až dnes.
Film i prelomenie tabu, o ktorom mnohí vedeli, no takmer všetci mlčali, pripomína ťažkosť každej diskusie o obetiach a vinníkoch. Podobne ako v prípade povojnového vyhnania troch miliónov Nemcov z Československa, aj v prípade týchto znásilnení základné historické fakty nepustia – boli to Nemci, kto začal celú vojnu, kto niesol zodpovednosť za smrť miliónov ľudí od Stalingradu cez Osvienčim až po Londýn. Preto to boli zasa iba Nemci, kto po vojne rozmanitým spôsobom trpel a pykal. Ako každá kolektívne vina a trest, aj táto však mala milióny nevinných obetí. Šesťdesiat rokov po vojne sa dvom miliónom z nich dostáva aspoň vyslovenia pravdy o tom, čo sa im stalo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.