Prudké cenové výkyvy ropy v posledných mesiacoch mnohých zaskočili. Kým v júni sa barel šplhal k hranici 150 amerických dolárov, v októbri sa prepadol až k hranici 60 dolárov. Aké to má dôsledky?
Ešte na začiatku leta mnohí predpovedali ďalší raketový nárast. Analytici Goldman Sachs napríklad prognózovali na druhú polovicu roka cenovú úroveň nad hranicou 150 dolárov ako hotovú vec. Šéf ruského plynárenského koncernu Gazprom Alexej Miller dokonca prorokoval, že ropa sa v blízkej perspektíve vyšplhá až k 200 dolárom za barel. A Európanom odkazoval, že sa majú pripraviť aj na extrémne nárasty cien ruského plynu.
Ten, kopírujúc ceny ropy a ropných produktov so šesť až deväťmesačným oneskorením, dosahuje cenový vrchol práve v týchto týždňoch, v závere tohto a na začiatku budúceho roka. Za tisíc kubických metrov Európania dnes platia Rusom až 500 amerických dolárov, čo je historický rekord. Keďže to európske plynárenské spoločnosti vedeli dopredu, export plynu z Ruska vrátane jeho tranzitu cez Slovensko dosahoval maximá ešte v letnom období, keď plynovody, obrazne povedané, praskali vo švíkoch. Európa sa snažila čo najviac predzásobiť plynom, aby aspoň do určitej miery eliminovala koncoročný cenový šok.
.prudký nárast
To, čo sa udialo s cenami ropy a následne aj plynu, ale aj iných surovín, v uplynulých mesiacoch a rokoch, kopírovalo extrémnu situáciu na finančných a akciových trhoch. Burzy s ropou a kovmi sa stali predmetom rovnako veľkých, a od reality zdravého trhu odtrhnutých špekulácií, ako boli rôzne finančné produkty naviazané na americké hypotéky.
Vzrast cien ropy po ich hlbokom prepade v rokoch 1998 — 1999, keď sa barel obchodoval len za desať dolárov, bol nevyhnutný. Pre všetkých účastníkov trhu, či už producentov, alebo spotrebiteľov, sú akékoľvek cenové extrémy na trhu s ropou nevýhodné a destabilizujú hospodárstvo, ale aj medzinárodnú bezpečnosť.
Pod cenový nárast po roku 2000 sa tak nemalou mierou podpísali extrémne cenové poklesy v predošlom desaťročí, ktoré zbrzdili investície do prieskumu a otvárania nových ložísk – pri takých nízkych cenách sa to jednoducho neoplatilo. Spolu s prudkým nárastom Číny, Indie a niektorých ďalších krajín, a spolu s hospodárskym rastom v USA, sa svetový ropný trh dostával do zložitej situácie – nárast ťažby ledva stačil nárastu dopytu. Najzložitejšia situácia nastala v rokoch 2004 a 2005, keď Číňania nestačili nové megastavby v Šanghaji, Pekingu a ďalších veľkomestách pripájať na elektrickú sieť, čo riešili dočasným použitím dieselagregátov. Spotreba ropy v Číne preto prudko narástla nielen v dôsledku nárastu počtu áut, ale aj v dôsledku urbanizácie a výstavby pred olympiádou. V dôsledku toho prakticky zmizla ťažobná rezerva, ktorou aj tak disponuje vďaka špecifickým geologickým a logistickým podmienkam len zopár ťažiarov, a vo veľkom meradle vlastne len Saudská Arábia.
.bezmocní diváci
V tom istom čase však začali krajiny OECD, a hlavne USA, zaznamenávať pozvoľný, ale pomerne zjavný pokles spotreby ropy. Napriek tomu, že sa situácia na trhoch s ropou po konsolidácii energetiky v Číne a Indii relatívne upokojila, cena naďalej rástla nad stodolárovú hranicu. Tradičným vysvetlením bolo, že je to dôsledok slabnúceho dolára, stále rastúceho apetítu Číny a Indie a v neposlednom rade pretrvávajúceho politického a bezpečnostného napätia na Blízkom východe, v Nigérii alebo vo Venezuele. Lenže ropa rástla oveľa rýchlejšie ako oslaboval dolár, a situácia v rizikových oblastiach nebola o nič horšia než v minulosti.
Krajiny OPEC sa zdráhali zvyšovať ďalej ťažbu, odvolávajúc sa na stabilitu dodávok a vyrovnanosť medzi ponukou a dopytom. A mali pravdu.
Celý prudký nárast cien v závere minulého a v prvom polroku tohto roka bol zapríčinený burzovými špekuláciami. Samotní aktéri trhu, či už producenti z OPEC, alebo ich zákazníci – rafinérie na Ďalekom východe, v USA či v Európe – sa stali len bezmocnými divákmi a rukojemníkmi v tejto burzovej hre. Tá sa skončila súbežne s podobnou hrou na finančných trhoch.
.dôsledky poklesu
Kým terajší pokles ceny ropy teší spotrebiteľské krajiny vrátane celej EÚ a Slovenska, producentské krajiny, ktoré si zvykli v posledných rokoch na ustavičný nárast prítoku petrodolárov, sú nervózne.
Mnohé z nich si síce rozumne nakopili v rôznych fondoch rezervy na horšie časy, lenže ich rozpočty, úplne závislé od cien ropy, sa aj tak začínajú ocitať pod tlakom. Prispieva k tomu aj celosvetová finančná a hospodárska kríza. Rusko, ktoré z ropného a surovinového boomu profitovalo azda najviac, aj vďaka exportu plynu a silnej metalurgii už muselo vyčleniť na podporu svojich podnikov, bánk, akciových trhov a ekonomiky sumu rovnajúcu sa zhruba 12 percentám svojho HDP. Ak sa cena barelu ropy bude držať najbližšie mesiace medzi 60-70 USD, ruský rozpočet sa dostane už budúci rok z doterajšieho masívneho prebytku do mínusu. Ruské ropné koncerny avizovali, že budú musieť obmedziť budúci rok svoje investičné plány, čo môže ešte viac prehĺbiť pokles ťažby ropy, ktorý bol zaznamenaný už tento rok. Ruským problémom tiež je, že za uplynulé roky si síce štát vytvoril zlaté rezervy na úrovni 500 miliárd dolárov, lenže takmer rovnaký objem predstavujú úvery, ktoré si ruské koncerny zobrali v západných bankách na prefinancovanie svojich doterajších expanzívnych zámerov. Spolu s vysokou infláciou, prudkým znížením prílevu zahraničných investícií a ustavičným nárastom vplyvu štátu na chod ekonomiky to môže výrazne spomaliť ruský hospodársky rast a hlavne ohroziť jeho dlhodobejšiu udržateľnosť.
.príde „neropná“ éra?
S nedávnym cenovým nárastom ropy sa opäť vo svete vyrojili celé armády prorokov, ktorí začali kázať svoje obľúbené témy o dosiahnutí maximálnej úrovne ťažby (peak oil), o vyčerpanosti zdrojov ropy či iných surovín Zeme. K tomu sa pridala masívna kampaň o globálnom otepľovaní. To, spolu s rekordnými cenami ropy, viedlo v tomto desaťročí vo vyspelom svete k nevídaným investíciám do nízkouhlíkových technológií či do energeticky úsporných riešení vrátane rozvoja obnoviteľných zdrojov. Napriek terajšiemu cenovému pádu ropy sa dá očakávať, že miliardy dolárov a eur, ktoré rôzne spoločnosti aj s podporou štátnych grantov investovali do týchto programov, prinesú už v blízkej budúcnosti na trhu postupné zmeny v neprospech ropy. Lenže ropa, spolu s plynom a uhlím, si aj tak ešte počas najbližších desaťročí udrží vo svetovej energetike kľúčové postavenie.
Reálnym problémom nie je „peak oil“, ale udržanie takej cenovej úrovne ropy, pri ktorej sa oplatí dlhodobo investovať do prieskumu a ťažby z nových perspektívnych ložísk, ktorých je stále pomerne dostatok. A súčasne sú to ceny, ktoré neohrozujú ekonomický rozvoj spotrebiteľov a nespôsobujú ďalšiu nestabilitu v globálnej ekonomike a politike. Ak sa aktérom na trhu nepodarí dlhodobejšie udržať rozumný cenový koridor, ktorý môže zhruba zodpovedať dnešnej úrovni 60-80 amerických dolárov za barel, destabilizácia ropných trhov už asi naberie nezvratný charakter. Negatívne dôsledky pocítime všetci, od producentov až po spotrebiteľov.
Jedine postupný a čo najviac cenovo stabilný prechod na „neropnú“ éru svetovej ekonomiky môžeme všetci prežiť bez vážnych otrasov. Toto je skutočná výzva pre globálnu ekonomiku a politickú bezpečnosť pre najbližších 20 až 30 rokov.
Autor je sekčný riaditeľ v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
Ešte na začiatku leta mnohí predpovedali ďalší raketový nárast. Analytici Goldman Sachs napríklad prognózovali na druhú polovicu roka cenovú úroveň nad hranicou 150 dolárov ako hotovú vec. Šéf ruského plynárenského koncernu Gazprom Alexej Miller dokonca prorokoval, že ropa sa v blízkej perspektíve vyšplhá až k 200 dolárom za barel. A Európanom odkazoval, že sa majú pripraviť aj na extrémne nárasty cien ruského plynu.
Ten, kopírujúc ceny ropy a ropných produktov so šesť až deväťmesačným oneskorením, dosahuje cenový vrchol práve v týchto týždňoch, v závere tohto a na začiatku budúceho roka. Za tisíc kubických metrov Európania dnes platia Rusom až 500 amerických dolárov, čo je historický rekord. Keďže to európske plynárenské spoločnosti vedeli dopredu, export plynu z Ruska vrátane jeho tranzitu cez Slovensko dosahoval maximá ešte v letnom období, keď plynovody, obrazne povedané, praskali vo švíkoch. Európa sa snažila čo najviac predzásobiť plynom, aby aspoň do určitej miery eliminovala koncoročný cenový šok.
.prudký nárast
To, čo sa udialo s cenami ropy a následne aj plynu, ale aj iných surovín, v uplynulých mesiacoch a rokoch, kopírovalo extrémnu situáciu na finančných a akciových trhoch. Burzy s ropou a kovmi sa stali predmetom rovnako veľkých, a od reality zdravého trhu odtrhnutých špekulácií, ako boli rôzne finančné produkty naviazané na americké hypotéky.
Vzrast cien ropy po ich hlbokom prepade v rokoch 1998 — 1999, keď sa barel obchodoval len za desať dolárov, bol nevyhnutný. Pre všetkých účastníkov trhu, či už producentov, alebo spotrebiteľov, sú akékoľvek cenové extrémy na trhu s ropou nevýhodné a destabilizujú hospodárstvo, ale aj medzinárodnú bezpečnosť.
Pod cenový nárast po roku 2000 sa tak nemalou mierou podpísali extrémne cenové poklesy v predošlom desaťročí, ktoré zbrzdili investície do prieskumu a otvárania nových ložísk – pri takých nízkych cenách sa to jednoducho neoplatilo. Spolu s prudkým nárastom Číny, Indie a niektorých ďalších krajín, a spolu s hospodárskym rastom v USA, sa svetový ropný trh dostával do zložitej situácie – nárast ťažby ledva stačil nárastu dopytu. Najzložitejšia situácia nastala v rokoch 2004 a 2005, keď Číňania nestačili nové megastavby v Šanghaji, Pekingu a ďalších veľkomestách pripájať na elektrickú sieť, čo riešili dočasným použitím dieselagregátov. Spotreba ropy v Číne preto prudko narástla nielen v dôsledku nárastu počtu áut, ale aj v dôsledku urbanizácie a výstavby pred olympiádou. V dôsledku toho prakticky zmizla ťažobná rezerva, ktorou aj tak disponuje vďaka špecifickým geologickým a logistickým podmienkam len zopár ťažiarov, a vo veľkom meradle vlastne len Saudská Arábia.
.bezmocní diváci
V tom istom čase však začali krajiny OECD, a hlavne USA, zaznamenávať pozvoľný, ale pomerne zjavný pokles spotreby ropy. Napriek tomu, že sa situácia na trhoch s ropou po konsolidácii energetiky v Číne a Indii relatívne upokojila, cena naďalej rástla nad stodolárovú hranicu. Tradičným vysvetlením bolo, že je to dôsledok slabnúceho dolára, stále rastúceho apetítu Číny a Indie a v neposlednom rade pretrvávajúceho politického a bezpečnostného napätia na Blízkom východe, v Nigérii alebo vo Venezuele. Lenže ropa rástla oveľa rýchlejšie ako oslaboval dolár, a situácia v rizikových oblastiach nebola o nič horšia než v minulosti.
Krajiny OPEC sa zdráhali zvyšovať ďalej ťažbu, odvolávajúc sa na stabilitu dodávok a vyrovnanosť medzi ponukou a dopytom. A mali pravdu.
Celý prudký nárast cien v závere minulého a v prvom polroku tohto roka bol zapríčinený burzovými špekuláciami. Samotní aktéri trhu, či už producenti z OPEC, alebo ich zákazníci – rafinérie na Ďalekom východe, v USA či v Európe – sa stali len bezmocnými divákmi a rukojemníkmi v tejto burzovej hre. Tá sa skončila súbežne s podobnou hrou na finančných trhoch.
.dôsledky poklesu
Kým terajší pokles ceny ropy teší spotrebiteľské krajiny vrátane celej EÚ a Slovenska, producentské krajiny, ktoré si zvykli v posledných rokoch na ustavičný nárast prítoku petrodolárov, sú nervózne.
Mnohé z nich si síce rozumne nakopili v rôznych fondoch rezervy na horšie časy, lenže ich rozpočty, úplne závislé od cien ropy, sa aj tak začínajú ocitať pod tlakom. Prispieva k tomu aj celosvetová finančná a hospodárska kríza. Rusko, ktoré z ropného a surovinového boomu profitovalo azda najviac, aj vďaka exportu plynu a silnej metalurgii už muselo vyčleniť na podporu svojich podnikov, bánk, akciových trhov a ekonomiky sumu rovnajúcu sa zhruba 12 percentám svojho HDP. Ak sa cena barelu ropy bude držať najbližšie mesiace medzi 60-70 USD, ruský rozpočet sa dostane už budúci rok z doterajšieho masívneho prebytku do mínusu. Ruské ropné koncerny avizovali, že budú musieť obmedziť budúci rok svoje investičné plány, čo môže ešte viac prehĺbiť pokles ťažby ropy, ktorý bol zaznamenaný už tento rok. Ruským problémom tiež je, že za uplynulé roky si síce štát vytvoril zlaté rezervy na úrovni 500 miliárd dolárov, lenže takmer rovnaký objem predstavujú úvery, ktoré si ruské koncerny zobrali v západných bankách na prefinancovanie svojich doterajších expanzívnych zámerov. Spolu s vysokou infláciou, prudkým znížením prílevu zahraničných investícií a ustavičným nárastom vplyvu štátu na chod ekonomiky to môže výrazne spomaliť ruský hospodársky rast a hlavne ohroziť jeho dlhodobejšiu udržateľnosť.
.príde „neropná“ éra?
S nedávnym cenovým nárastom ropy sa opäť vo svete vyrojili celé armády prorokov, ktorí začali kázať svoje obľúbené témy o dosiahnutí maximálnej úrovne ťažby (peak oil), o vyčerpanosti zdrojov ropy či iných surovín Zeme. K tomu sa pridala masívna kampaň o globálnom otepľovaní. To, spolu s rekordnými cenami ropy, viedlo v tomto desaťročí vo vyspelom svete k nevídaným investíciám do nízkouhlíkových technológií či do energeticky úsporných riešení vrátane rozvoja obnoviteľných zdrojov. Napriek terajšiemu cenovému pádu ropy sa dá očakávať, že miliardy dolárov a eur, ktoré rôzne spoločnosti aj s podporou štátnych grantov investovali do týchto programov, prinesú už v blízkej budúcnosti na trhu postupné zmeny v neprospech ropy. Lenže ropa, spolu s plynom a uhlím, si aj tak ešte počas najbližších desaťročí udrží vo svetovej energetike kľúčové postavenie.
Reálnym problémom nie je „peak oil“, ale udržanie takej cenovej úrovne ropy, pri ktorej sa oplatí dlhodobo investovať do prieskumu a ťažby z nových perspektívnych ložísk, ktorých je stále pomerne dostatok. A súčasne sú to ceny, ktoré neohrozujú ekonomický rozvoj spotrebiteľov a nespôsobujú ďalšiu nestabilitu v globálnej ekonomike a politike. Ak sa aktérom na trhu nepodarí dlhodobejšie udržať rozumný cenový koridor, ktorý môže zhruba zodpovedať dnešnej úrovni 60-80 amerických dolárov za barel, destabilizácia ropných trhov už asi naberie nezvratný charakter. Negatívne dôsledky pocítime všetci, od producentov až po spotrebiteľov.
Jedine postupný a čo najviac cenovo stabilný prechod na „neropnú“ éru svetovej ekonomiky môžeme všetci prežiť bez vážnych otrasov. Toto je skutočná výzva pre globálnu ekonomiku a politickú bezpečnosť pre najbližších 20 až 30 rokov.
Autor je sekčný riaditeľ v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.