James Bond skončil v roku 1999, keď umrel Q, Bondov zbrojár. Desmond Llewelyn hral vo všetkých dieloch série okrem prvého, Dr. No a z epizódnej figúrky vytesal pilier série, bez ktorého to Bond jednoducho nemôže ustáť. Ustál, ale už to nie je Bond.
.základnou kvalitou Jamesa Bonda v dvadsiatom prvom storočí je vyčerpanosť. Bond viac nie je vzrušujúcom témou, už je to len unavený mainstreamový reklamný panák, ktorý predáva nie luxusné štýlové auto renomovanej značky, ale limonádu. Nová bondovka sa ešte ani len nestačila ohriať v kinách, ale už vieme, aký nápoj Bond preferuje tentoraz, akou voňavkou sa polieva jeho aktuálna pelešnica, aké hodinky nosí, akým telefónom telefonuje a akú používa kreditnú kartu. Hra na merchandising a product placement stále fungujú, možno by nebolo márne začať pátrať po tom, či by Bond nebol komerčne úspešný, (čítaj: či by sa nezaplatil) aj v tom prípade, ak by naň do kina nikto neprišiel.
.retro slza
Bondovky stratili prizmu slávnosti, stratili noblesu, stratili ducha, pričom vôbec nie je isté, či ho kedysi mali. Ak sa fanúšikovia obracajú k starým dielom série, možno ich k tomu vedie nie ich výnimočná kvalita, ale nostalgická retro slza, ktorá sa z oka derie von vždy, keď do miestnosti vojde Sean Connery a predstaví sa.
Nerešpektovať Bonda, nestrácali by sme s ním čas, sú lepšie i dôležitejšie akčné filmy, žiadny však za sebou nemá takú tradíciu. Bond sa vzpiera triezvemu hodnoteniu, ale to nakoniec ani nepotrebuje, neexistuje dôvod doňho kopať, zhadzovať ho, ani dodržiavať odstup. Lebo ak čosi Bond za polstoročie dokázal, tak etablovať sa. Ako symbol, ako značka, ako významovo polyfunkčný polotovar, do ktorého možno vniesť čokoľvek si zaumienime. Fenomén v najpoctivejšom zmysle slova.
.reštart
Hoci nikdy neodišiel, v roku 2006 sa Bond vrátil. Vrátil sa s tým, že ide o reštart série, autentickejší, dospelejší, zrelší, dramatickejší, drsnejší, ba azda aj pravdivejší. V praxi to znamenalo, že Bonda stvárnil Daniel Craig, použil sa aktuálny jazyk akčného špiónskeho trileru, definovaný Jasonom Bournom, modifikovali sa tradičné Bondove hlášky (Bond, James Bond; pretrepať, nemiešať) v súlade s predpokladom, že fanúšikom série isto parafrázovanie neujde a kaskadérske kúsky znova predvádzali kaskadéri s minimom kľúčovania pred farebným pozadím a ďalších digitálnych postupov. Bond sa teda vrátil k poctivej ručnej práci, čo bolo vždy jeho trademarkom – tento spôsob opustil len režisér poslednej „brosnanovskej“ bondovky Dnes neumieraj Lee Tamahori.
Inak žiadne zásadné zmeny, Bond vždy plával s mainstreamom, potvrdzoval ho, posväcoval a vždy z neho troška vytŕčal. Kampaň postavená na reštarte sa však podarila, a Casino Royale sa stalo dosiaľ komerčne najúspešnejšou bondovkou vôbec. Aktuálna kampaň hlási, že Quantum of Solace pokračuje v nastúpenom trende, čo okrem skutočnosti, že vo filme sa opäť neobjaví Q a dej sa má začať bezprostredne po konci udalostí v Casine Royale, neznamená nič.
Zostali producenti, zostali scenáristi, zostal Bond, zostal priestor na nadinterpretáciu a intelektualizovanie videného, niet teda dôvod znepokojovať sa.
A predsa sa čosi udialo, Bond zostal, ale zmenil sa svet vôkol, pop prestal skrývať svoj potenciál, nikdy nebol sebavedomejší a nikdy sa o komerčných filmoch nemudrovalo tak ľahko, a tak zmysluplne ako teraz. Svet rezignoval a prijal sebaironickú hru na plytkosť.
Preto Bond môže zostať Bondom a nemusí kade-tade trúsiť suché hlášky, nemusí ironizovať a parafrázovať sám seba, nepotrebuje sarkazmus, aby dokázal, že má navrch, nemusí sa snažiť ozvláštniť svoju existenciu presahom. Toto je iné, lebo práve presah bol bondovkám vždy vlastný.
.dinosaurus?
S bondovkami je spojených niekoľko nešťastných mýtov – jeden z nich napríklad tvrdí, že Bond je typickým hrdinom sveta rozdeleného železnou oponou. Slovami Bondovej nadriadenej M v Zlatom oku: „mužský šovinista a sexistický dinosaurus – prežitok studenej vojny“. Nie je to celkom tak, Bond je gentleman, britský pair, bojovať proti systému, vymedzovať sa voči nemu je pod jeho úroveň, nedôstojné muža Bondovho formátu. Bondovky nikdy neboli zaťažené politikárčením, s výnimkou Srdečných pozdravov z Ruska Bond vždy meria sily s individualitou, so súperom, ktorému je idea kolektivizmu absolútne cudzia.
Personifikované zlo síce často kooperuje s krajinami východného bloku, záporák sa pokojne môže regrutovať z KGB, ale sleduje svoje vlastné ciele, nezlučiteľné tak s ideami kapitalistickej konštitučnej monarchie, ako aj s navonok deklarovanými ideami komunistickej či socialistickej totalitnej moci. Jeho ambíciou je svetovláda, a preto je rovnako nebezpečný obom stranám. Bond prekážal cenzorom pre niečo iné, bol esenciálne príliš slobodný, aby sa k nám dostal.
.z Bratislavy
V roku 1986 sa Slovenskom niesla klebeta o filme o najslávnejšom agentovi, ktorý sa vraj mal nakrúcať v Bratislave, ale nakoniec sa nenakrúcal, pretože súdruhovia nedovolili. Bratislavu si krásne zahrala Viedeň a vznikla, možno z pohľadu našinca, najpôvabnejšia z bondoviek Dych života. Ako Bond, vzhľadom k Rogerovi Mooreovi radikálne iný Bond, v nej debutoval Timothy Dalton a zásadnú úlohu v nej zohrala členka bratislavskej filharmónie, čelistka Kara Milovy, spoľahlivo najtupšia „bond girl“ vôbec, ale hlúpa takým tým osviežujúcim oduševneným spôsobom, ktorý na žene krásnej ako Kara nemožno nemilovať. V Dychu života sa Bond stal obeťou intrigy falošne „zbehnuvšieho“ agenta KGB, ľudia z Východu sa na Západ pašovali ropovodom a cesta zo Slovenska do Rakúska viedla dole kopcom. Dala sa absolvovať na saniach, alebo v prípade, že saní nebolo, v paralelnom tandeme v puzdre od čela.
„Bratislavský“ Bond sa k nám pašeráckymi chodníčkami dostal už vtedy na pirátskych VHS a bolo krásne sledovať postavy, ktoré miznú v dverách budovy označenej nápisom Agitačné stredisko. Bond vtedy jazdil na Aston Martine V8 Vantage, proti ktorému žlto-biele lady Verejnej bezpečnosti nemali šancu ani v niekoľkonásobnej presile a pôsobil, vzhľadom na reálie, ktoré sa snažil čo najpresnejšie zachovať, veľmi absurdne.
Obrovský dôraz na detaily na jednej strane, ignorovanie faktov, nielen geografických, na strane druhej, to je nielen záver, s ktorým môžeme „bratislavského“ Bonda opustiť, ale aj poznanie, ako Bond konštruuje svoju paralelnú realitu. Lebo bondovky nie sú z nášho sveta, ale zo sveta, ktorý je tomu nášmu síce veľmi podobný, ale neslobodno ich ani na chvíľu zamieňať.
.bez veku
Bondovo univerzum je totiž, na rozdiel od univerza, v rámci ktorého vzniká, stále vymedzené nespochybniteľnými pravidlami. A nie sú to pravidlá, ktorých sa tak nápadne snažil zbaviť v Casine Royale, nie je to predtitulková sekvencia, vyzbrojovanie, happyend v náručí krásnej dámy ani flirtovanie s Miss Moneypenny, to boli pravidlá síce milé, ale povrchné, a preto vlastne nedôležité, ale pravidlá hlbšie, týkajúce sa nie obsahovej náplne bondoviek, ale ich formálnej štruktúry.
Prvým je Bondova bezvekosť, konštantná fyzická staroba či mladosť, Bond žije v bezčasovosti. Jeho príbehy sú síce kauzálne previazané, Bond reflektuje minulosť, prítomnosť i budúcnosť, ale osobne sa ho to nijako nedotýka, od dôchodku ho stále delia tie isté roky. Casino Royale síce skúsilo nabúrať aj toto pravidlo, zobrazilo Bonda vo veľmi hlbokom, vrúcnom vzťahu s Vesper, ale bez efektu, lebo Bond už absolvoval podobných existenciálne osudových vzťahov niekoľko. Nie je to teda tak, že Bond existuje bez koreňov, pamäti a osudových citov, len preňho nie sú určujúce. Platí to aj pre Vesper. Je chybou domnievať sa, že po nej sa už žiadna žena nezahniezdila v jeho zjazvenom srdci. Dokazuje to Paris Carverová, žena z minulosti, znovunájdená stratená Jamesova láska v bondovke Zajtrajšok nikdy nezomiera a predovšetkým žena, s ktorou sa Bond oženil (a v rámci tej istej bondovky V tajnej službe Jej Veličenstva stihol ovdovieť) krásna a excentrická Tracy di Vicenzo-Bondová.
Ak teda má Bond zlomené srdce, tak natrikrát a stále bez efektu. Nezraniteľný tam, kde sú rany najbolestivejšie.
Bond je totiž, a to je druhé základné, fundamentálne, univerzálne pravidlo bondoviek, autonómny, je sám sebe métou, sám svojím morálnym kódexom. Papierovo je síce agentom britskej tajnej služby MI 6 a plní misie, avšak nie preto, že koná podľa rozkazu, ale preto, že musí alebo chce. Bond vidí za veci, ďalej, ako všetci ostatní. Preto pokojne koná proti rozkazom, ignoruje M, odovzdáva služobnú zbraň, odchádza na dovolenku, uteká nie od misií, ale k misiám a nie je mu cudzia ani osobná pomsta. Bond totiž vie aj vtedy, keď ostatní tápu v neistote, nie je žiadny tupý nástroj moci, ale ktosi, kto je nad vecami, pozorovateľ zasahujúci len vtedy, keď niet iného riešenia. Muž posledného nasadenia.
Žiaľ, práve tento Bondov rozmer sa z jeho filmov vytráca a spolu s ním sa vytráca i Bondova britskosť ako určujúca a definujúca kvalita série.
.záchranca Británie
Najbližšia mi je tá nadinterpretácia bondovského fenoménu, ktorá z Jamesa robí náplasť na britské dvadsiate storočie, a stavia ho, aspoň v symbolickej rovine, do pozície záchrancu „starej“ Británie, koloniálnej veľmoci. V priebehu štyridsiatich rokov prišla Británia o väčšinu svojich kolónií, moci, a s ňou súvisiaceho veľmocenského potenciálu. Z najmocnejšej krajiny na svete sa stala štátom lokálneho významu bez možnosti určovať smerovanie sveta. Zostal by len nostalgický smútok za strateným impériom a komplexy, ak by sa v časoch najťažších, v päťdesiatych rokoch, z popola impéria nezrodil fénix Bond. Moderný mytologický hrdina a Angličan každým zlomkom svojho tela i povahy. V Bondovi akoby Británia získala späť svoju silu.
Lenže z dosiaľ poslednej bondovky, tej reštartujúcej, sa tento rozmer vytratil a nič nenaznačuje, že sa do série vracia s nový dielom. Bond stratil esprit, odstup, nadhľad, bezčasovosť i autonómnosť. S Casinom Royale získala séria nielen normálny začiatok, ale aj koniec, kruh vystriedala špirála, na konci ktorej sa Bond celkom rozpustí a stane sa len ďalším akčným hrdinom.
A kráľovnú bude znova musieť chrániť Boh.
.základnou kvalitou Jamesa Bonda v dvadsiatom prvom storočí je vyčerpanosť. Bond viac nie je vzrušujúcom témou, už je to len unavený mainstreamový reklamný panák, ktorý predáva nie luxusné štýlové auto renomovanej značky, ale limonádu. Nová bondovka sa ešte ani len nestačila ohriať v kinách, ale už vieme, aký nápoj Bond preferuje tentoraz, akou voňavkou sa polieva jeho aktuálna pelešnica, aké hodinky nosí, akým telefónom telefonuje a akú používa kreditnú kartu. Hra na merchandising a product placement stále fungujú, možno by nebolo márne začať pátrať po tom, či by Bond nebol komerčne úspešný, (čítaj: či by sa nezaplatil) aj v tom prípade, ak by naň do kina nikto neprišiel.
.retro slza
Bondovky stratili prizmu slávnosti, stratili noblesu, stratili ducha, pričom vôbec nie je isté, či ho kedysi mali. Ak sa fanúšikovia obracajú k starým dielom série, možno ich k tomu vedie nie ich výnimočná kvalita, ale nostalgická retro slza, ktorá sa z oka derie von vždy, keď do miestnosti vojde Sean Connery a predstaví sa.
Nerešpektovať Bonda, nestrácali by sme s ním čas, sú lepšie i dôležitejšie akčné filmy, žiadny však za sebou nemá takú tradíciu. Bond sa vzpiera triezvemu hodnoteniu, ale to nakoniec ani nepotrebuje, neexistuje dôvod doňho kopať, zhadzovať ho, ani dodržiavať odstup. Lebo ak čosi Bond za polstoročie dokázal, tak etablovať sa. Ako symbol, ako značka, ako významovo polyfunkčný polotovar, do ktorého možno vniesť čokoľvek si zaumienime. Fenomén v najpoctivejšom zmysle slova.
.reštart
Hoci nikdy neodišiel, v roku 2006 sa Bond vrátil. Vrátil sa s tým, že ide o reštart série, autentickejší, dospelejší, zrelší, dramatickejší, drsnejší, ba azda aj pravdivejší. V praxi to znamenalo, že Bonda stvárnil Daniel Craig, použil sa aktuálny jazyk akčného špiónskeho trileru, definovaný Jasonom Bournom, modifikovali sa tradičné Bondove hlášky (Bond, James Bond; pretrepať, nemiešať) v súlade s predpokladom, že fanúšikom série isto parafrázovanie neujde a kaskadérske kúsky znova predvádzali kaskadéri s minimom kľúčovania pred farebným pozadím a ďalších digitálnych postupov. Bond sa teda vrátil k poctivej ručnej práci, čo bolo vždy jeho trademarkom – tento spôsob opustil len režisér poslednej „brosnanovskej“ bondovky Dnes neumieraj Lee Tamahori.
Inak žiadne zásadné zmeny, Bond vždy plával s mainstreamom, potvrdzoval ho, posväcoval a vždy z neho troška vytŕčal. Kampaň postavená na reštarte sa však podarila, a Casino Royale sa stalo dosiaľ komerčne najúspešnejšou bondovkou vôbec. Aktuálna kampaň hlási, že Quantum of Solace pokračuje v nastúpenom trende, čo okrem skutočnosti, že vo filme sa opäť neobjaví Q a dej sa má začať bezprostredne po konci udalostí v Casine Royale, neznamená nič.
Zostali producenti, zostali scenáristi, zostal Bond, zostal priestor na nadinterpretáciu a intelektualizovanie videného, niet teda dôvod znepokojovať sa.
A predsa sa čosi udialo, Bond zostal, ale zmenil sa svet vôkol, pop prestal skrývať svoj potenciál, nikdy nebol sebavedomejší a nikdy sa o komerčných filmoch nemudrovalo tak ľahko, a tak zmysluplne ako teraz. Svet rezignoval a prijal sebaironickú hru na plytkosť.
Preto Bond môže zostať Bondom a nemusí kade-tade trúsiť suché hlášky, nemusí ironizovať a parafrázovať sám seba, nepotrebuje sarkazmus, aby dokázal, že má navrch, nemusí sa snažiť ozvláštniť svoju existenciu presahom. Toto je iné, lebo práve presah bol bondovkám vždy vlastný.
.dinosaurus?
S bondovkami je spojených niekoľko nešťastných mýtov – jeden z nich napríklad tvrdí, že Bond je typickým hrdinom sveta rozdeleného železnou oponou. Slovami Bondovej nadriadenej M v Zlatom oku: „mužský šovinista a sexistický dinosaurus – prežitok studenej vojny“. Nie je to celkom tak, Bond je gentleman, britský pair, bojovať proti systému, vymedzovať sa voči nemu je pod jeho úroveň, nedôstojné muža Bondovho formátu. Bondovky nikdy neboli zaťažené politikárčením, s výnimkou Srdečných pozdravov z Ruska Bond vždy meria sily s individualitou, so súperom, ktorému je idea kolektivizmu absolútne cudzia.
Personifikované zlo síce často kooperuje s krajinami východného bloku, záporák sa pokojne môže regrutovať z KGB, ale sleduje svoje vlastné ciele, nezlučiteľné tak s ideami kapitalistickej konštitučnej monarchie, ako aj s navonok deklarovanými ideami komunistickej či socialistickej totalitnej moci. Jeho ambíciou je svetovláda, a preto je rovnako nebezpečný obom stranám. Bond prekážal cenzorom pre niečo iné, bol esenciálne príliš slobodný, aby sa k nám dostal.
.z Bratislavy
V roku 1986 sa Slovenskom niesla klebeta o filme o najslávnejšom agentovi, ktorý sa vraj mal nakrúcať v Bratislave, ale nakoniec sa nenakrúcal, pretože súdruhovia nedovolili. Bratislavu si krásne zahrala Viedeň a vznikla, možno z pohľadu našinca, najpôvabnejšia z bondoviek Dych života. Ako Bond, vzhľadom k Rogerovi Mooreovi radikálne iný Bond, v nej debutoval Timothy Dalton a zásadnú úlohu v nej zohrala členka bratislavskej filharmónie, čelistka Kara Milovy, spoľahlivo najtupšia „bond girl“ vôbec, ale hlúpa takým tým osviežujúcim oduševneným spôsobom, ktorý na žene krásnej ako Kara nemožno nemilovať. V Dychu života sa Bond stal obeťou intrigy falošne „zbehnuvšieho“ agenta KGB, ľudia z Východu sa na Západ pašovali ropovodom a cesta zo Slovenska do Rakúska viedla dole kopcom. Dala sa absolvovať na saniach, alebo v prípade, že saní nebolo, v paralelnom tandeme v puzdre od čela.
„Bratislavský“ Bond sa k nám pašeráckymi chodníčkami dostal už vtedy na pirátskych VHS a bolo krásne sledovať postavy, ktoré miznú v dverách budovy označenej nápisom Agitačné stredisko. Bond vtedy jazdil na Aston Martine V8 Vantage, proti ktorému žlto-biele lady Verejnej bezpečnosti nemali šancu ani v niekoľkonásobnej presile a pôsobil, vzhľadom na reálie, ktoré sa snažil čo najpresnejšie zachovať, veľmi absurdne.
Obrovský dôraz na detaily na jednej strane, ignorovanie faktov, nielen geografických, na strane druhej, to je nielen záver, s ktorým môžeme „bratislavského“ Bonda opustiť, ale aj poznanie, ako Bond konštruuje svoju paralelnú realitu. Lebo bondovky nie sú z nášho sveta, ale zo sveta, ktorý je tomu nášmu síce veľmi podobný, ale neslobodno ich ani na chvíľu zamieňať.
.bez veku
Bondovo univerzum je totiž, na rozdiel od univerza, v rámci ktorého vzniká, stále vymedzené nespochybniteľnými pravidlami. A nie sú to pravidlá, ktorých sa tak nápadne snažil zbaviť v Casine Royale, nie je to predtitulková sekvencia, vyzbrojovanie, happyend v náručí krásnej dámy ani flirtovanie s Miss Moneypenny, to boli pravidlá síce milé, ale povrchné, a preto vlastne nedôležité, ale pravidlá hlbšie, týkajúce sa nie obsahovej náplne bondoviek, ale ich formálnej štruktúry.
Prvým je Bondova bezvekosť, konštantná fyzická staroba či mladosť, Bond žije v bezčasovosti. Jeho príbehy sú síce kauzálne previazané, Bond reflektuje minulosť, prítomnosť i budúcnosť, ale osobne sa ho to nijako nedotýka, od dôchodku ho stále delia tie isté roky. Casino Royale síce skúsilo nabúrať aj toto pravidlo, zobrazilo Bonda vo veľmi hlbokom, vrúcnom vzťahu s Vesper, ale bez efektu, lebo Bond už absolvoval podobných existenciálne osudových vzťahov niekoľko. Nie je to teda tak, že Bond existuje bez koreňov, pamäti a osudových citov, len preňho nie sú určujúce. Platí to aj pre Vesper. Je chybou domnievať sa, že po nej sa už žiadna žena nezahniezdila v jeho zjazvenom srdci. Dokazuje to Paris Carverová, žena z minulosti, znovunájdená stratená Jamesova láska v bondovke Zajtrajšok nikdy nezomiera a predovšetkým žena, s ktorou sa Bond oženil (a v rámci tej istej bondovky V tajnej službe Jej Veličenstva stihol ovdovieť) krásna a excentrická Tracy di Vicenzo-Bondová.
Ak teda má Bond zlomené srdce, tak natrikrát a stále bez efektu. Nezraniteľný tam, kde sú rany najbolestivejšie.
Bond je totiž, a to je druhé základné, fundamentálne, univerzálne pravidlo bondoviek, autonómny, je sám sebe métou, sám svojím morálnym kódexom. Papierovo je síce agentom britskej tajnej služby MI 6 a plní misie, avšak nie preto, že koná podľa rozkazu, ale preto, že musí alebo chce. Bond vidí za veci, ďalej, ako všetci ostatní. Preto pokojne koná proti rozkazom, ignoruje M, odovzdáva služobnú zbraň, odchádza na dovolenku, uteká nie od misií, ale k misiám a nie je mu cudzia ani osobná pomsta. Bond totiž vie aj vtedy, keď ostatní tápu v neistote, nie je žiadny tupý nástroj moci, ale ktosi, kto je nad vecami, pozorovateľ zasahujúci len vtedy, keď niet iného riešenia. Muž posledného nasadenia.
Žiaľ, práve tento Bondov rozmer sa z jeho filmov vytráca a spolu s ním sa vytráca i Bondova britskosť ako určujúca a definujúca kvalita série.
.záchranca Británie
Najbližšia mi je tá nadinterpretácia bondovského fenoménu, ktorá z Jamesa robí náplasť na britské dvadsiate storočie, a stavia ho, aspoň v symbolickej rovine, do pozície záchrancu „starej“ Británie, koloniálnej veľmoci. V priebehu štyridsiatich rokov prišla Británia o väčšinu svojich kolónií, moci, a s ňou súvisiaceho veľmocenského potenciálu. Z najmocnejšej krajiny na svete sa stala štátom lokálneho významu bez možnosti určovať smerovanie sveta. Zostal by len nostalgický smútok za strateným impériom a komplexy, ak by sa v časoch najťažších, v päťdesiatych rokoch, z popola impéria nezrodil fénix Bond. Moderný mytologický hrdina a Angličan každým zlomkom svojho tela i povahy. V Bondovi akoby Británia získala späť svoju silu.
Lenže z dosiaľ poslednej bondovky, tej reštartujúcej, sa tento rozmer vytratil a nič nenaznačuje, že sa do série vracia s nový dielom. Bond stratil esprit, odstup, nadhľad, bezčasovosť i autonómnosť. S Casinom Royale získala séria nielen normálny začiatok, ale aj koniec, kruh vystriedala špirála, na konci ktorej sa Bond celkom rozpustí a stane sa len ďalším akčným hrdinom.
A kráľovnú bude znova musieť chrániť Boh.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.