pivo bolo odjakživa súčasťou našej civilizácie ako skvelý ľahký a málo alkoholický nápoj, ktorý sa v Egypte a Mezopotámii podával aj tehotným ženám a deťom, pretože bol taký slabý, že opiť sa z neho dalo len pri naozaj veľkej výdrži a neuhasiteľnom smäde.
Ľudia ho dokonca považovali za liek a podávali ho chorým ako povzbudivý nápoj, niečo ako keď dnes varíme pri prechladnutí slepačí vývar. V stredoveku dokonca ľudia pivo pili častejšie ako vodu, pretože nie v každej studni bola voda bezpečná. A tak bolo lepšie byť stále jemne potrundžený, ako po vypití pohára vody týždeň sedieť na latríne, prípadne len tak si zomrieť na týfus. Varením piva boli v tej dobe poverené výhradne mníšske rády, čo nám dodnes v stredovekej a renesančnej literatúre pripomínajú komické postavičky večne pripitých a chlipných mníchov, ktorým sa pletie jazyk, o nohách ani nehovoriac.
Na rozdiel od vína pivo bol vždy nápoj plebejský, ktorým sa nadájali široké nízke vrstvy. Nikdy sa nespájal s romantikou, s dvorením či s niečím aristokratickým, o čom by sa dali písať ódy a viesť zapálená šesťhodinová debata pri večeri. Až kým sa v našich zemepisných šírkach nestal v devätnástom storočí malý zázrak.
„Na rozdiel od vína pivo bol vždy nápoj plebejský, ktorým sa nadájali široké nízke vrstvy.“
Do kráľovského mesta Plzeň, pomaly už v celej monarchii známom otrasným pivom nízkej a veľmi kolísavej kvality, na popud mešťanov, ktorí mali povolenie variť pivo, prišiel nový sládek z Bavorska Josef Groll. A priniesol so sebou dve neprehliadnuteľné veci. Prvou boli
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.