veru tak. Obyčajná sušienka je tu s nami odvtedy, čo sa človek rozhodol zo zŕn istých čudných tráv vyrábať drvením, miešaním s vodou a pečením prvý chlieb. Zrodila sa civilizácia a už vtedy sa spoza uhlíkov prvotnopospolnej pece na prvé kultúrne snaženia čudných tvorov pozeral chrumkavý koláčik.
Treba povedať, že vtedy ešte ani zďaleka nemal tie tvary a rôzne príchute, ako máva dnes, no zrejme rovnako prinášal ľuďom rýchle občerstvenie, ktoré bolo vždy po ruke. Vtedy šlo o akýsi odpad pri výrobe nekvaseného chleba, čudné zvyšky, ktoré sa jednoducho upiekli na kameni a nechali vyschnúť. No mali jednu obrovskú výhodu. Dali sa vždy zobrať so sebou ako rýchla pomoc pre škvŕkajúci žalúdok. Neskôr začali tieto sušienky rôzne ochucovať, či už na slano, alebo na sladko, pričom tá druhá verzia sa počas storočí stávala čoraz obľúbenejšou.
„Išlo o akýsi odpad pri výrobe nekvaseného chleba.“
Najväčší úžitok zo sušienok mali, samozrejme, armády. Vyriešiť logistiku dobýjania cudzích mocností nebolo také jednoduché. Na súši boli vojaci odkázaní na lov, rabovanie a hrachovú kašu, no čo robiť pri dlhých plavbách, keď vám už ryby a víno poriadne lezú krkom? Riešením sú, samozrejme, sušienky. Ľahké, prenosné, vždy naporúdzi. Mali ich Egypťania aj Rimania. Tí ich volali buccellum. Už v Apiciovi, prvej kuchárskej knihe rímskych čias, je uvádzaný ich recept. Treba vraj pripraviť pastu z vody a jemnej múky, ktorú najprv necháme prevrieť a neskôr ju natrieme na plochu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.