aj o umieraní a smrti toho už vieme neúrekom, ale záhad s nimi spätých akoby neubúdalo. Ani dnes nepoznáme dňa ani hodiny. Len keby v ten deň a v tú hodinu bol pri nás niekto, komu na nás a našom dôstojnom odchode záleží.
Chronos, čas, maliari a sochári ho zobrazujú ako starého muža s dlhou bielou bradou a presýpacími hodinami – tik-tak, tik-tak, padajú zrniečka piesku zo sklíčka do sklíčka. Chronos, z toho slova vyvierajú aj iné – kronika, chronológia, chronometer, anachronizmus... a tiež chronický, čiže dlhotrvajúci, často sa opakujúci, zdĺhavý, vlečúci sa, zlý, protivný, trvalý... v slovenčine najmä nejaký neduh, niečo negatívne zväčša rázu telesného, zdravotného. A tiež názov mexicko-francúzskeho filmu mexického režiséra Michela Franca.
Chronic sa volá a scenár k nemu bol na minuloročnom festivale v Cannes vyhlásený za najlepší. (O Zlatú palmu vtedy súťažil okrem iných aj s ďalším skvelým filmom, tiež s eschatologickým príbehom o veciach posledných, so Saulovým synom Lászlóa Nemesa.) Hlavná úloha v ňom prischla Britovi Timovi Rothovi, ona k nemu prirástla, stal sa ňou, hodinu a pol sa nepozeráte na excelentného herca, pozeráte sa na nejakého ošetrovateľa. Pôvodne bola ústrednou nositeľkou príbehu ženská postava, sám Roth vraj režisérovi navrhol, aby jej zmenil pohlavie a rolu mu dal. Šťastný návrh a šťastné rozhodnutie vyjsť mu v ústrety.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.