Je to neuveriteľné, ako sa môže za 4 mesiace jedna krajina zmeniť. Pri takej rýchlej zmene však väčšinou ide o zmenu negatívnu. Je to tak aj v prípade Nepálu.
Maoisti sedia vo vládnych kreslách len pár mesiacov, a už je to v uliciach badateľné. Pomaly sa to tu mení na policajný štát. To, čo predtým prebiehalo v náznakoch, sa teraz deje celkom bez zábran. Buzerácia zo strany polície je neuveriteľná. O desiatej sa oficiálne musia začať zatvárať všetky podniky okrem hotelov a od jedenástej je zákaz vychádzania. Bohužiaľ, polícia sa chopí svojich právomocí omnoho skôr, niekedy už o pol deviatej. Zastavuje autá, taxíky, ľudí a buzeruje.
Ešte nezarastení mladíci so zbraňami na pleciach v modrých maskáčoch a s dôležitým výrazom na tvári postávajú po meste. Ľudia si myslia, že sa to zlepší, že vláda im nakoniec dá trochu priestoru. Márne sa im snažím vysvetliť, že vláda a polícia sú tu pre nich, a nie naopak. Táto teória je pre nich nepochopiteľná. Naivne sa odvolávajú na „úspešný“ čínsky model a dôverujú slovám, že komunizmus sa dá udržať aj demokraticky. Vláda zatiaľ pomaly zahusťuje mreže na klietke. Hlavné je navodiť strach. Potom je to už len hra s bábkami. A keď vás v noci zastaví hliadka ozbrojených detí v uniformách, strach sa dostaví ľahko. Nezmyselných zákazov pribúda, ale pribúda našťastie aj zmysluplných demonštrácií. Na každodennom živote sa to zatiaľ odráža len málo – najviac asi na domácom žúrovaní. Keď sa o desiatej zavrú krčmy, ľudia slopú doma a hučia s tými svojimi bubienkami a píšťalkami susedovcom do záhrady. Do toho všetkého je vrcholí, aj keď tento rok mimoriadne slabá, sezóna a všade sa motkajú zmätení turisti, ktorí sa nestačia diviť, kde zmizol typický káthmandský nočný život s ohníčkami na chodníkoch, pri ktorých, páliac odpadky, sa zohrievala chudoba. Nepálčania ešte stále nepochopili, že ak sa tej bagáže nezbavia, klietka sa bude len zmenšovať. A pomedzi jej oceľové mreže budú pretŕčať len štíty hôr, ktoré, našťastie, žiadny režim nezlomí.
Maoisti sedia vo vládnych kreslách len pár mesiacov, a už je to v uliciach badateľné. Pomaly sa to tu mení na policajný štát. To, čo predtým prebiehalo v náznakoch, sa teraz deje celkom bez zábran. Buzerácia zo strany polície je neuveriteľná. O desiatej sa oficiálne musia začať zatvárať všetky podniky okrem hotelov a od jedenástej je zákaz vychádzania. Bohužiaľ, polícia sa chopí svojich právomocí omnoho skôr, niekedy už o pol deviatej. Zastavuje autá, taxíky, ľudí a buzeruje.
Ešte nezarastení mladíci so zbraňami na pleciach v modrých maskáčoch a s dôležitým výrazom na tvári postávajú po meste. Ľudia si myslia, že sa to zlepší, že vláda im nakoniec dá trochu priestoru. Márne sa im snažím vysvetliť, že vláda a polícia sú tu pre nich, a nie naopak. Táto teória je pre nich nepochopiteľná. Naivne sa odvolávajú na „úspešný“ čínsky model a dôverujú slovám, že komunizmus sa dá udržať aj demokraticky. Vláda zatiaľ pomaly zahusťuje mreže na klietke. Hlavné je navodiť strach. Potom je to už len hra s bábkami. A keď vás v noci zastaví hliadka ozbrojených detí v uniformách, strach sa dostaví ľahko. Nezmyselných zákazov pribúda, ale pribúda našťastie aj zmysluplných demonštrácií. Na každodennom živote sa to zatiaľ odráža len málo – najviac asi na domácom žúrovaní. Keď sa o desiatej zavrú krčmy, ľudia slopú doma a hučia s tými svojimi bubienkami a píšťalkami susedovcom do záhrady. Do toho všetkého je vrcholí, aj keď tento rok mimoriadne slabá, sezóna a všade sa motkajú zmätení turisti, ktorí sa nestačia diviť, kde zmizol typický káthmandský nočný život s ohníčkami na chodníkoch, pri ktorých, páliac odpadky, sa zohrievala chudoba. Nepálčania ešte stále nepochopili, že ak sa tej bagáže nezbavia, klietka sa bude len zmenšovať. A pomedzi jej oceľové mreže budú pretŕčať len štíty hôr, ktoré, našťastie, žiadny režim nezlomí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.