Od lisabonského zemetrasenia v roku 1755 žije svet v permanentných krízach. Majú povahu prírodných katastrof. Osvietenský človek si nimi vyvažoval vieru v racionalitu a pokrok a dnešný človek paberkuje v jej recidívach.
Vtáčia chrípka. Cunami. Klimatická kríza. Všetko sa to valí ako prírodné katastrofy. Ich príchod a rozsah škôd, ktoré spôsobia, je nepredvídateľný. Vzbudzujú úžas, zdesenie, bázeň.
Po prírodných katastrofách nasledujú historické a sociálne. Revolúcie. Vojny. Vyhladzovanie. Komunistická utópia ako prísľub zvládnutia prírodných a spoločenských katastrof prikazovala vetrom, dažďom. Spoliehala sa na moc elektrifikácie, sovietov a vedúcej úlohy strany. Skončila sa totálnou katastrofou.
Takmer dvadsať rokov sme si mysleli, že recidíva nie je možná. V roku 2001 však prišiel terorizmus. Nedávno Gruzínsko. Teraz finančná kríza. Svet sa zmenil. Hovorí sa o konci kapitalizmu, zoštátňovaní a vedúcej úlohe štátu.
V mediálnej záplave katastrofických hlásení zanikajú racionálne hlasy, že dnešnú finančnú krízu spôsobil v prvom rade štát. Zákon z roka 1933, známy ako Glass-Steagal Act, vytvoril nepriedyšnú stenu medzi investičnými a komerčnými bankami, ktoré sa púšťali do čoraz riskantnejších špekulácií, pričom niektoré z nich boli kryté len vierou v budúce zisky. Jeho zrušenie sa stalo jedným z dôvodov súčasnej finančnej krízy. To hovorí Igor Lukeš z Bostonskej univerzity.
Ten zákon nezrušil v roku 1999 finančný trh, ale štát. Clintonova vláda vychádzala z ilúzie, že umožní aj nemajetným ľuďom bývať vo svojom dome a túto ilúziu podporila lacnými peniazmi, natlačenými FED-om do americkej ekonomiky a implicitnou garanciou vkladu dvoma kvázi štátnymi agentúrami. To zase hovorí ekonomický analytik Juraj Karpiš.
Nemecký prezident Horst Köhler, ktorý bol štyri roky šéfom Medzinárodného menového fondu, hovorí natvrdo, že kapitalizmus ako právo na súkromný majetok a výrobné prostriedky nie je v koncoch. Ani trhové hospodárstvo. Hovorí však aj o obnove étosu, transparentných trhových pravidiel, systéme včasného varovania a zodpovednosti. To je zrozumiteľné.
Pod celosvetovou žiarou mediálnych reflektorov je slovenská tma, čičíkaná vládnymi hlasmi, že nás, hurá, súčasná kríza obíde. A pritom je v plnom behu. Finančnú krízu sprevádza celosvetová recesia a robiť si ilúzie, že obíde Slovensko ako Ostrov blažených, je minimálne naivné.
Keď k tomu prirátame prijatie eura, s tým spojenú infláciu a následné zníženie spotreby, PPP diaľnice, širokorozchodné, atómové elektrárne a ďalšie megalomanské projekty v duchu veľkých stavieb socializmu, nesmieme sa čudovať, že Fico síce ešte stále hovorí o vyrovnanom rozpočte, ale Počiatek už potichu pripravuje zvýšenie deficitu. A ako vieme, na počiatku bola tma. Až potom prišlo tlačenie peňazí.
K tomu pribúda otvorené vyhrážanie sa správcovským spoločnostiam a ich sporiteľom v druhom pilieri, brutálne vydieranie zahraničných investorov zoštátnením, ktoré robí zo Slovenska nespoľahlivú krajinu a rozsiahla korupcia, posvätená straníckou príslušnosťou. To je ekonomická kríza, tu a teraz, hoci ešte neprepukla naplno.
Je tu však aj niečo iné. Reforma vzdelávania sa zredukovala na lámanie jazyka cez koleno nezmyselných koncoviek, s ktorými by sme došli od Pressburg cez Bartfeld až do Lemberg (takto nejako si ako maďarský guláš predstavuje Ján Apponyi-Mikolaj reformu vzdelávania). Spravodlivosť má podobu Trnkovho detektora lži, ktorým by mali prejsť najskôr Fico, Kaliňák a Packa. Nemožnosť dosiahnuť preukazovanie pôvodu majetku v minulosti nás robí slepými pred očividne podvodným pôvodom majetku pána Rozina a skládkovými podvodmi pána Mana na chrbte pána Chrbeta v prítomnosti.
Dnešný svet je v kríze. Kríza však v sebe obsahuje aj možný začiatok ozdravného procesu. Aj o tom je kapitalizmus. Pokiaľ je demokratický. Lenže Fico nám sľubuje recidívu ako Slovenský raj. V tom je ten rozdiel.
Vtáčia chrípka. Cunami. Klimatická kríza. Všetko sa to valí ako prírodné katastrofy. Ich príchod a rozsah škôd, ktoré spôsobia, je nepredvídateľný. Vzbudzujú úžas, zdesenie, bázeň.
Po prírodných katastrofách nasledujú historické a sociálne. Revolúcie. Vojny. Vyhladzovanie. Komunistická utópia ako prísľub zvládnutia prírodných a spoločenských katastrof prikazovala vetrom, dažďom. Spoliehala sa na moc elektrifikácie, sovietov a vedúcej úlohy strany. Skončila sa totálnou katastrofou.
Takmer dvadsať rokov sme si mysleli, že recidíva nie je možná. V roku 2001 však prišiel terorizmus. Nedávno Gruzínsko. Teraz finančná kríza. Svet sa zmenil. Hovorí sa o konci kapitalizmu, zoštátňovaní a vedúcej úlohe štátu.
V mediálnej záplave katastrofických hlásení zanikajú racionálne hlasy, že dnešnú finančnú krízu spôsobil v prvom rade štát. Zákon z roka 1933, známy ako Glass-Steagal Act, vytvoril nepriedyšnú stenu medzi investičnými a komerčnými bankami, ktoré sa púšťali do čoraz riskantnejších špekulácií, pričom niektoré z nich boli kryté len vierou v budúce zisky. Jeho zrušenie sa stalo jedným z dôvodov súčasnej finančnej krízy. To hovorí Igor Lukeš z Bostonskej univerzity.
Ten zákon nezrušil v roku 1999 finančný trh, ale štát. Clintonova vláda vychádzala z ilúzie, že umožní aj nemajetným ľuďom bývať vo svojom dome a túto ilúziu podporila lacnými peniazmi, natlačenými FED-om do americkej ekonomiky a implicitnou garanciou vkladu dvoma kvázi štátnymi agentúrami. To zase hovorí ekonomický analytik Juraj Karpiš.
Nemecký prezident Horst Köhler, ktorý bol štyri roky šéfom Medzinárodného menového fondu, hovorí natvrdo, že kapitalizmus ako právo na súkromný majetok a výrobné prostriedky nie je v koncoch. Ani trhové hospodárstvo. Hovorí však aj o obnove étosu, transparentných trhových pravidiel, systéme včasného varovania a zodpovednosti. To je zrozumiteľné.
Pod celosvetovou žiarou mediálnych reflektorov je slovenská tma, čičíkaná vládnymi hlasmi, že nás, hurá, súčasná kríza obíde. A pritom je v plnom behu. Finančnú krízu sprevádza celosvetová recesia a robiť si ilúzie, že obíde Slovensko ako Ostrov blažených, je minimálne naivné.
Keď k tomu prirátame prijatie eura, s tým spojenú infláciu a následné zníženie spotreby, PPP diaľnice, širokorozchodné, atómové elektrárne a ďalšie megalomanské projekty v duchu veľkých stavieb socializmu, nesmieme sa čudovať, že Fico síce ešte stále hovorí o vyrovnanom rozpočte, ale Počiatek už potichu pripravuje zvýšenie deficitu. A ako vieme, na počiatku bola tma. Až potom prišlo tlačenie peňazí.
K tomu pribúda otvorené vyhrážanie sa správcovským spoločnostiam a ich sporiteľom v druhom pilieri, brutálne vydieranie zahraničných investorov zoštátnením, ktoré robí zo Slovenska nespoľahlivú krajinu a rozsiahla korupcia, posvätená straníckou príslušnosťou. To je ekonomická kríza, tu a teraz, hoci ešte neprepukla naplno.
Je tu však aj niečo iné. Reforma vzdelávania sa zredukovala na lámanie jazyka cez koleno nezmyselných koncoviek, s ktorými by sme došli od Pressburg cez Bartfeld až do Lemberg (takto nejako si ako maďarský guláš predstavuje Ján Apponyi-Mikolaj reformu vzdelávania). Spravodlivosť má podobu Trnkovho detektora lži, ktorým by mali prejsť najskôr Fico, Kaliňák a Packa. Nemožnosť dosiahnuť preukazovanie pôvodu majetku v minulosti nás robí slepými pred očividne podvodným pôvodom majetku pána Rozina a skládkovými podvodmi pána Mana na chrbte pána Chrbeta v prítomnosti.
Dnešný svet je v kríze. Kríza však v sebe obsahuje aj možný začiatok ozdravného procesu. Aj o tom je kapitalizmus. Pokiaľ je demokratický. Lenže Fico nám sľubuje recidívu ako Slovenský raj. V tom je ten rozdiel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.