Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ivan Medek: „Děkuji, mám se výborně!“

.časopis .rozhovor

Je to jeden z mála ľudí, ktorý si aj dnes stojí za svojím písaným a tiež hovoreným slovom. Celý život sú mu vlastné „neodškriepiteľné morálne postoje, noblesné európske myslenie, pokorné vlastenectvo a kresťanstvo“, ako o ňom povedal jeho priateľ Pavel Tigrid.

Je to jeden z mála ľudí, ktorý si aj dnes stojí za svojím písaným a tiež hovoreným slovom. Celý život sú mu vlastné „neodškriepiteľné morálne postoje, noblesné európske myslenie, pokorné vlastenectvo a kresťanstvo“, ako o ňom povedal jeho priateľ Pavel Tigrid.
Chcel byť hudobníkom, stal sa novinárom, neskôr bol kancelárom prezidenta Havla. Väčšine pamätníkov sa však v súvislosti s ním vybaví päť slov: „Ivan Medek, Hlas Ameriky, Vídeň.“

.v týchto dňoch si pripomíname 90. výročie založenia Československa. Ako si spomínate na „prvú republiku“?
Bol to štát plný nádejí, plný možností, dovtedy nevídaných, ale taktiež plný chýb. Tie chyby si uvedomujeme čím ďalej, tým viac, no pravdupovediac uvedomovali sme si ich už aj vtedy. My Česi sme mali nevyriešený národnostný vzťah k Slovákom, Nemcom a Maďarom. Ľudia však boli ochotní za prvú republiku bojovať – aj napriek jej chybám. V tom čase malo Československo trvalý stav vojska 100 000 vojakov a v priebehu mobilizácie sme mali za necelé tri dni 1 milión vojakov v zbrani. Milión mladých chlapcov a mužov odhodlaných položiť za svoj štát život! Ostali sklamaní, že ich odhodlanie bolo zbytočné. Táto udalosť poznamenala náš charakter v priebehu vojny, pretože sme si zvykli, že sa môžeme zo všetkého „vykecať“. Malo to vplyv na formovanie nášho charakteru aj po vojne, pretože sme namiesto klasickej demokracie urobili demokraciu len „akoby“ – podľa ruského vzoru, s inými novovytvorenými politickými stranami. Politické strany, ktoré existovali pred vojnou a boli proti prezidentovi Benešovi, už povolené neboli. Bol to krátkodobý pokus o akúsi demokraciu. Po roku 1948 to už žiadna demokracia nebola a nebol to ani žiadny normálny štát. My sme skutočný nezávislý štát mali len prvých 20 rokov. To je strašne krátky čas. Napriek tomu všetkému musím konštatovať, že prvá republika predstavuje najlepšie obdobie života našej spoločnosti v minulom storočí. Keby trvala aspoň 50 rokov, tak by sme dnes boli úplne inde. 

.pre Slovákov mala veľký význam Pittsburská dohoda, ktorá nebola dodržaná...
Slovákom aj Čechom išlo o slobodu a vytvorenie spoločného štátu. Prečo sa všetko zvrtlo inak, je už druhá otázka, s ktorou sa budeme dlho vyrovnávať. Málokto z mojej generácie bude mať odvahu povedať, že nedodržanie Pittsburskej dohody bola veľká chyba Masaryka a Beneša. Alebo, že aspoň o tejto zmluve nehovorili ako o relevantnej listine, ktorá má svoj politický význam. To bude ešte dlho trvať! My Česi sme sa dopustili voči Slovákom množstva chýb, z ktorých mnohé boli odpustiteľné, iné vysvetliteľné, keby sa vysvetľovali, ale ony sa vôbec nevysvetľovali. Napríklad sme nikdy verejne nepovedali, ako málo stredných škôl bolo po roku 1918 na Slovensku. Bolo ich len zopár. Na Slovensku nebola žiadna univerzita, vytvorila sa až neskôr. Neboli slovenskí univerzitní profesori, tí všetci museli prísť z Prahy. Chýbali slovenskí učitelia. Mali sme možnosť pochopiť odlišnosť slovenského ducha, keby sme lepšie poznali slovenské dejiny. Česi prišli do slovenských škôl so svätováclavskou legendou, ktorá však na Slovensku neexistovala, na niektorých miestach ľudia ani netušili, že bol nejaký svätý Václav. Na Slovensku bola veľmi dôležitá a smerodajná svätoštefanská legenda.

.čo si predstavujete pod pojmom vlastenectvo?
Skutočné vlastenectvo nie je len o tom, kde sa kto narodil. Keď som sa ja narodil, tak tu táto krajina nebola, bola tu iná krajina, iný štát. Keď som emigroval, zas to bol iný štát, musím povedať, že neznesiteľný. Opäť som sa sem vrátil po mnohých rokoch, štát ma sklamal znovu. Takže nie je také dôležité, že som z Čiech. Pre mňa je dôležité, že som z Prahy, že tu mám veľa známych. Mám priateľov aj inde. Keď prídem do Rakúska, tak nemám pocit, že som v cudzine. Dúfam, že onedlho to bude úplne jedno. Všetci získajú európsky nadhľad.

.nestratíme pritom svoju identitu?
Keď sa hovorí o našej českej identite, ja úprimne neviem, čo to vlastne je. Či mám mať pocit identity napríklad s Milošom Zemanom alebo s Janom Kavanom? Alebo so svojimi chudobnými, no bystrými kamarátmi? Pocit identity s chudobnými a bystrými kamarátmi ma nikdy neopustil. Kdežto s tými prvými som sa neidentifikoval nikdy. A s týmto štátom? Ja neviem presne, čo to je! Sú to ľudia, ktorí sa chvália tým, že nie sú kresťania? Nie! Ja neviem, s kým tu mám mať pocit identity. Identifikujem sa so svojou rodinou, so svojimi priateľmi, s našimi dejinami – aj keď nie s celými – a s naším umením. Skutočným umením, nie tým, ktoré bolo poplatné režimu.

.váš brat Mikuláš Medek bol jeden z najvýznamnejších českých maliarov, predstaviteľ českého surrealizmu. Nelákalo aj vás zaoberať sa radšej snami, než realitou a venovať sa výtvarnému umeniu?
Ja som bol na rozdiel od môjho brata odjakživa veľmi racionálny človek. Môj brat Mikuláš začal maľovať surrealistické obrazy, ale surrealizmus bol len prechodným obdobím v jeho mladosti. Veľmi skoro sa preorientoval na abstraktné myslenie, čo sa odrazilo aj v jeho obrazoch. Cítil potrebu niečo namaľovať, zväčša mal plátno položené na zemi, a tak začal pracovať. Nemal jasnú predstavu, čo z toho bude. V priebehu práce sa mu idea dotvárala do určitej podoby. Nikdy na začiatku práce nebola predstava jasná v tom zmysle, že ide namaľovať kostol, alebo niečo iné. Až na dve výnimky, keď v 60. rokoch maľoval dva veľkorozmerné abstraktné oltárne obrazy pre kostoly na Morave. Mňa kreslenie nikdy nelákalo. Raz ma oslovil režisér Karel Pech, ktorý bol zberateľom autogramov, aby som mu k podpisu nakreslil vrabca, lebo už ich má od rôznych ľudí celú zbierku. Odhováral som ho s tým, že to dopadne zle. Nedal si povedať. Keď som mu môjho vrabca odovzdal, pozrel sa naňho a povedal: „Pán Medek, tak toto si schovám, to je prvý vrabec, ktorý má štyri nohy!“

.ku ktorému druhu umenia najviac inklinujete?
Od mladosti k hudbe. Bol som k hudbe vychovaný a doslova som sa do nej zamiloval. V určitej dobe som sa domnieval, že by som sa mohol hudbou aj živiť. V čase, keď sa rozhodovalo o mojej budúcnosti, naša rodina nemala peniaze, preto mi nemohli kúpiť klavír, po ktorom som veľmi túžil. Moja maminka mi však zadovážila husle za 150 protektorátnych korún. Viete si predstaviť kvalitu toho nástroja! Mal som už 15 rokov a začal som sa učiť hrať na husle. Úplný nezmysel. Keď to počula moja teta Herberta Masaryková, vynikajúca hudobníčka, usúdila, že moje hranie by mal počuť niekto, kto tomu rozumie. Pozvala k nám koncertného majstra Českej filharmónie. Prišiel a vypočul si ma. Dával mi len dva pokyny: vyššie, nižšie, vyššie, nižšie, vyššie, nižšie... bezmocne som sa snažil, ale vždy to bolo zle. Neskôr zazrel papiere, na ktorých boli zaznamenané moje skladateľské pokusy. Opýtal sa ma, či komponujem, na čo som ja povedal, že s istotou neviem, či sa tomu tak dá povedať. Odporučil mi, aby som nepokračoval v hre na husle, ale skúsil to na konzervatóriu s komponovaním. Na moje počudovanie ma tam vzali. Profesor Řídký, ktorý ma pripravoval na konzervatórium, mi dával rady. „Keby ti nešlo komponovanie, tak skús dirigovať!“ Veľmi som sa zhrozil! Upokojoval ma: „Keď ti nepôjde ani dirigovanie, tak môžeš písať do novín, to môže robiť každý...“


.tak ste začali písať...
Pustil som do písania, ale nie do novín, pretože vtedy ešte boli v rukách nacistov. Len som si začal sám pre seba písať také referáty o koncertoch, rôzne úvahy a kritiky. Strávil som nad tým celé noci. Až po vojne som sa prihlásil do novín. Môj prvý článok bola reakcia na jedného českého kritika, ktorý navrhol, že by mala byť zakázaná nemecká hudba, aspoň na nejaký čas, kým odoznie nacizmus. Ja som na to odpovedal, že to by museli zakázať dosť veľa hudby, čo nie je celkom možné. Veď napríklad aj americký prezident Truman, po jednej schôdzke v Postupimi, si sadol za klavír a zahral Beethovenov menuet. Keď prišli komunisti, už som, pochopiteľne, zas do novín písať nemohol. Až teraz, pred niekoľkými rokmi, som sa pozeral na moje články a zistil som, že som vlastne písať nevedel… Vyjadrovali sme sa síce s kolegami, všetko samí mladíci, ako v tom čase aj ja, veľmi odborne, znalecky, ani sme sa veľmi nemýlili, ale nemali sme to, čo dobrému kritikovi nesmie chýbať – skúsenosť.

.ako ste sa dostali od hudby k politike?
Ja by som povedal, že to bolo skôr naopak, od politiky k hudbe. Vyrastal som v rodine, kde sa o politike hovorilo ustavične. Môj otec bol legionár v Rusku, mimochodom, boli to československí, nielen českí legionári. Už ako 10-ročný som čítal noviny a zaujímal sa o politiku. K hudbe som sa dostal až omnoho neskôr.

.ľudia si pamätajú váš hlas z rozhlasových vystúpení. Vyšla vám knižka rozhlasových komentárov z rokov 2000 – 2002 Jak to vidím, ale nie všetky vaše myšlienky boli zachytené aj písanou formou. Nie je to škoda?
Myslíte si, že tých myšlienok bolo viac? To neviem, musel by som si tu knižku   znovu prečítať a robiť si poznámky, čo som zabudol povedať. Sú to skôr postrehy, než myšlienky, lebo za myšlienky považujem niečo oveľa vážnejšie. Na vydanie výberu fejtónov ma nahovorila redaktorka z vydavateľstva Vyšehrad, ja som to dlho odmietal. A v nakladateľstve Torst vyšli neskôr moje pôvodne rozhlasové spomienky pod názvom Děkuji, mám se výborně.

.vystriedali ste viacero povolaní. V ktorom ste sa cítili najslobodnejšie?
Určite v Hlase Ameriky. Až dodnes považujem moje pôsobenie v Hlase Ameriky za najužitočnejšie a nazmysluplnejšie z mojich zamestnaní. Nedá sa to porovnávať ani s prácou kancelára na Hrade, alebo inými povolaniami, kde som bol prevažne úradníkom. Bola to významná a dôležitá práca, ale v Hlase Ameriky som sa cítil skutočne najslobodnejšie.

.aké to bolo v Hlase Ameriky?
Keď ma prijali, musel som niekoľko týždňov „hlásiť do steny“, kým som sa dostal do éteru. Hlas Ameriky vysielal do 50-tich krajín sveta a Američania, pochopiteľne, kontrolovali len intonačné výkyvy. Každé emotívne zvýšenie hlasu sa muselo odôvodňovať. Intonácia bola dôležitá, hlavne aby boli správy nestranné a objektívne. Veľmi im záležalo na tom, aby všetky fakty boli pravdivé. Žiadna správa nemohla byť vymyslená a ani štvavá, na tom si dali záležať. Išlo im len o pravdivé informovanie.

.stále sledujete politické dianie?
Stále ma to baví, aj keď už zďaleka nie s takou intenzitou ako v minulosti. Chýbajú mi partneri, s ktorými som sa mohol o tom rozprávať. Zo všetkých najviac mi chýba Pavel Tigrid. S ním som mohol hovoriť o všetkom a mohli sme sa aj hádať. Bol to správny chlap.

.už niekoľko rokov je možné nazrieť do archívov Štb. Nezvažovali ste využiť túto možnosť?
Vtedy, keď bolo potrebné žiadať o povolenie na nahliadnutie do spisov, tak som to odmietal. Nie preto, že by ma to nezaujímalo. Povedal som si, že sa tým nebudem nikdy zaoberať. Pred nedávnom som však dostal ako darček fascikel udaní na mňa. Niektoré veci ma dosť prekvapili...

.napríklad ktoré?
Prekvapili ma moji dvaja priatelia, ktorých zrejme eštebáci na niečom nachytali a potom prinútili na spoluprácu. Samozrejme, v spisoch boli aj smiešne veci od spolupracovníkov ŠtB, ktorí pôsobili v cudzine, museli vykazovať nejakú činnosť a posielať správy. Často si jednoducho vymýšľali. Hovorím o našom pobyte vo Viedni. Napríklad, že som sa rozišiel so svojou ženou a chystáme sa rozviesť, čo nebola vôbec pravda. My sme sa totiž nikdy ani nehádali. Takže si to úplne vymysleli. Hrozné je, že tieto veci sú v dokumentoch, ktoré potom študujú mladí historici a považujú ich za fakty.

.ktorý človek vás v živote najviac inšpiroval?
Nebol to človek, bola to udalosť a tou je zmena režimu. Stále som myslel na to, či sa to raz podarí. Celé roky som sa tou myšlienkou zaoberal. Po 17. novembri 1989, ešte vo Viedni, sme boli s manželkou na prechádzke a ja som si položil otázku: „Na čo ja budem odteraz myslieť?“ Pretože éra komunistickej vlády sa mi zdala ako najhoršie obdobie našich dejín.

.v živote ste prečítali množstvo kníh. Je medzi nimi nejaká taká výnimočná, že sa nedá porovnať s ostatnými?
Raz som sa rozprával s biskupom Václavom Malým, mojím starým kamarátom, a on sa ma opýtal: „Čítaš Bibliu?“ Ja som odpovedal: „Málo“. „Tak začni“, bolo jeho odporúčanie. Začal som čítať Bibliu, Nový zákon a postupne aj Starý zákon, ktorý čítam aj teraz. Medzitým čítam, samozrejme, všetko možné. Dôležitá kniha, ktorou sa dlhší čas zaoberám, je teda Starý zákon. Teraz si spomínam na zosnulého profesora teológie Hellera, starého pána, mimochodom, rovnako starého, ako som ja teraz. On hovoril: „Ja čítam iba Starý zákon“. Rozprával, že mu jeho deti raz priniesli pre zmenu veľmi dobrú detektívku. Začal ju čítať, ale postupne sa strašne nudil. „Také nudné, lacné trepanie, proti tomu je Starý zákon dráma!“ V Starom zákone môžete prečítať dve kapitoly a máte pocit, že svet sa otáča. Pán profesor to mal jednoduchšie, ako teológ mal v mnohých veciach viac jasno. Ja teda čítam Starý zákon ako drámu. Prečítam denne dve-tri kapitoly a to úplne stačí, aby sa človeku poplietla hlava. Je ťažké sa v tom vyznať, je tam mnoho vecí, podobenstiev a Hospodinových príkazov. Je to zložité a samozrejme, že sa všetko nedá brať doslova. No ja stále túto knihu čítam a ešte stále s ňou nie som hotový.

.čo si myslíte o štátnych vyznamenaniach?
Je to jeden zo štandardných zvykov veľkých štátov. Niekedy je medzi oceňovanými naozaj nepomer, ale s tým sa asi nedá nič robiť. Myslím si, že jediný rok, keď malo udeľovanie vyznamenaní k 28. októbru logiku, bol ten, keď sme po rozdelení Československa nemali prezidenta. Václav Havel odstúpil a prezidenta zastupoval minister Stránsky. V čase, keď sa diskutovalo o tom, kto by mal byť ocenený, bol som zhodou okolností členom komisie. Spomenul som, že máme jedinečnú možnosť dať vyznamenanie len in memoriam, teda ľuďom, ktorí už zomreli a vieme o nich, čo urobili, ich život je ukončený a pod to sa môžeme podpísať.

.na Slovensku je priama voľba prezidenta, v Čechách stále volí prezidenta parlament. Nie je politická vôľa zmeniť to?
Ja by som sa toho bál. V parlamente sa dá diskutovať o probléme, koho zvoliť. Keby bola priama voľba prezidenta, mohlo by sa stať, že by bol zvolený niekto všeobecne populárny, napríklad Karel Gott. Taký človek, ktorý nemá s touto funkciou nič spoločné.

.žili ste mnoho rokov v exile, viete porovnať Európanov, ktorí sú slobodní oveľa dlhší čas než my. Sú medzi nimi a nami rozdiely?
My sme sa oslobodili od komunizmu. Prezident Klaus hovorí, že vždy sme boli v Európe. Nie je to pravda, my sme žili 40 rokov v komunizme, a to nie je Európa. Je to niečo úplne iné, diktované z cudzieho štátu, čo s našimi dejinami a s našou kultúrou nemá nič spoločné. Ten diktát bol ideový. U nás sa s ním žiadny rozumný človek nezmieril. My sa do Európy vraciame, spoznávame ju, pretože z komunistických správ poznáme úplne inú Európu ako nám ju ukazovali v minulom režime. Až teraz sa zoznamujeme s európskou kultúrou, dejinami, a umením.

.považujete islam za nebezpečný pre dnešný svet?
Je to veľmi ťažké odhadnúť, pretože spôsob myslenia, odhadovanie situácie a posudzovanie dobra a zla je také odlišné od toho nášho. Islamizácia sveta nehrozí, je to nereálne. To by znamenalo vyvraždiť polovicu ľudstva, a to nejde.

.ale čo islamský terorizmus?
Terorizmus je hrozná vec. Nevymysleli ho však vyznávači islamu. Prví teroristi boli ešte vo francúzskom Alžíri. Tzv. alžírski vlastenci prišli na to, že nemá zmysel hroziť konkrétnemu človeku smrťou, keď nesplní ich podmienky. To nie je teror. Teror je iracionálne zabíjanie anonymných ľudí, v tom je tá hrôza. Cieľom terorizmu nie je len zabíjať, ale spôsobiť aj strach, masovú paniku. Pritom teroristi žijú v hriechu. Ani v Koráne sa nepíše, že kto zabije viac civilistov, bude sa mať v raji lepšie. Postaviť v Európe mešitu je teoreticky a často aj prakticky možné. Ale keby ste chceli postaviť katolícky kostol niekde v Saudskej Arábii, tak za to je trest smrti.

.zvyčajne ste na otázku, ako sa máte, odpovedali: „Děkuji, výborně!“ Ešte stále to platí?
Áno, stále to platí. Mám skvelú rodinu a výbornú ženu. Som na vozíku a bez pomoci mojej ženy by som sa nedostal ani do kuchyne. Je to všetko v najlepšom poriadku.

Autorka je spolupracovníčka .týždňa.


Ivan Medek / je synom legionára a spisovateľa Rudolfa Medka. Starý otec bol slávny maliar Antonín Slavíček. Bol nevlastným pravnukom T. G. Masaryka. Narodil sa v roku 1925, po štúdiu na Akademickom gymnáziu a konzervatóriu sa venoval hudobnej publicistike, neskôr sa jeho záujem rozšíril aj na politiku. V roku 1969 mu zakázali verejnú činnosť, po podpise Charty 77 dostal okamžitú výpoveď zo Supraphonu, kde v tom čase pracoval. V roku 1978 emigroval do Rakúska, kde až do roku 1989 pracoval v rádiu Hlas Ameriky. Po návrate do Československa v roku 1989 bol poradcom Českej filharmónie a ministra kultúry a predsedom Federálnej rady pre rozhlasové a televízne vysielanie. V rokoch 1993 – 1998 bol riaditeľom Odboru vnútornej politiky a neskôr vedúcim kancelárie prezidenta Václava Havla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite