Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pod lupou Petra Zajaca: Havel

.peter Zajac .časopis .klub

Keď sme sa v decembri 1989 rozhodovali, koho podporí VPN za prezidenta republiky, rozhodli sme sa jednoznačne pre Václava Havla. Alexander Dubček stelesňoval rok 1968 aj s augustom – Václav Havel november 1989.

Pod lupou Petra Zajaca: Havel Matúš Zajac

havel bol pred novembrom 1989 dvadsať rokov známy len ako „nepriateľ socialistického zriadenia“. Iba český disent a hŕstka slovenského disentu poznala jeho skutočný význam. Havlov spor s Milanom Kunderom z roku 1968 o zmysle základných ľudských slobôd nepoznal takmer nikto. Havel v ňom však definoval svoje celoživotné zásady, slobodu slova a zhromažďovania, otvorenú, verejne kontrolovanú politiku, skutočne demokratický spôsob vlády, politickú pluralitu, ekonomickú prestavbu, suverénnu zahraničnú politiku, morálnu pracovnú obrodu národa.

To neboli floskuly, ale princípy života v slobode, ktorých sa Havel držal celý život. Kládol som si v tom novembri 1989 otázku, či budú pochopiteľné väčšine ľudí, pre ktorých bola celoživotnou skúsenosťou prispôsobivosť. Havlova idea slobody ich však v prvej chvíli strhla. Jedných preto, že sa im splnila celoživotná túžba, druhých uchvátilo nadšenie chvíle, ale bolo aj mnoho takých, čo sa zase raz oportunisticky prispôsobili, lebo vyňuchali dobový trend.

„Dnes, osemdesiat rokov od narodenia a päť rokov po smrti, nežije česká spoločnosť v Havlovej dobe slobody.“

To sa ukázalo veľmi rýchlo, keď sa najväčšími nepriateľmi pragmatikov stali vyznávači slobody a medzi nimi v prvom rade Václav Havel. Z tých, čo si hovorili pragmatici, sa časom vykľuli tradiční českí páni Broučkovia na epochálnom výlete do XXI. storočia, no v deväťdesiatych rokoch ešte nemohli zabrániť tomu, aby sa opakovane nestal československým a českým prezidentom. Predsa len to bola doba, ktorá niesla v najväčšej miere jeho rukopis. Koniec Havlovho života sprevádzali však už len samé výčitky, vtedy som ale vedel, že smrť bude úzkou lávkou, ktorou prejde Václav Havel do českého Panteónu. V dejinách českého národa dvadsiateho a začiatku dvadsiateho prvého storočia má miesto vedľa Tomáša Garrigua Masaryka a v slovenských také, aké v nich má demokratické Československo.

Václav Havel má dnes letisko ako John F. Kennedy a David Ben Gurion. Má piazettu pred pražským Národným divadlom a jediný šum vznikol okolo toho, či sa má volať Havlovo námestie alebo Námestie Václava Havla. Má knižnicu, a to ho môže ako človeka písma tešiť. Jeho pohreb bol vyznaním lásky, tohtoročné osemdesiatiny budú ešte vždy udalosťou. A hoci budú spomienky blednúť, má rešpekt, a ten mu už nežičlivci, nevraživci ani nenávistníci nevezmú.

Podstatné je však niečo iné. Dnes, osemdesiat rokov od narodenia a päť rokov po smrti, nežije česká spoločnosť v Havlovej dobe slobody. Elita českej spoločnosti sa vrátila k prispôsobivosti a oportunizmu ako základnej línii života. Dnes z Česka neodchádzajú ruskí vojaci, ale prichádza ruská propaganda. Pomoc a solidaritu nahrádza hystéria. Českí prezidenti sa dnes neupínajú k Bohu ako spirituálnej istote, ale ako k ručnej brzde. Slobodný, otvorený svet sa mení na domáci dvor ohradený plotom. Havlov svet slobody prestal byť žitou skutočnosťou. Stal sa pre tento čas pripomienkou a možnosťou.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite