Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hudba recenzie

.redakcia .časopis .hudba

AYO
GRAVITY AT LAST
UNIVERSAL

Ak ste ešte nepočuli o mladej afro-cigánskej pesničkárke Ayo, orientačne si ju môžete dosadiť medzi Tracy Chapman, Joan Armatrading, Sade a Lauren Hill. Ani druhé jej CD by sme si asi nekupovali kvôli hudobnému novátorstvu alebo melodickým nápadom. Prednosťou sympatickej Ayo je hlavne živé podanie, kde môže svoj nástojčivý výraz doplniť prirodzenou charizmou. Pri počúvaní naslepo síce registrujeme mikronuansy v jej „one-trick“ prejave, ale celok bez nosných melodických nápadov sa zlieva. Ayo ich nahrádza tým, že svoju univerzálnu emóciu prezlieka do niekoľkých hudobných žánrov (folk, blues, reggae, soul). Výrazne jej pritom pomáha kapela, ktorá oproti debutu hrá ešte lepšie, sebavedomo, ale nie sebastredne, a speváčke spoľahlivo nahráva na smeče. Vyváženie nástrojov, teplý analógový zvuk, ako aj empatia muzikantov s celkom sú príkladné.
.martin Chrobák

TAJ MAHAL
MAESTRO
HEADS UP/DIVYD

Čierneho speváka a gitaristu s indickým pseudonymom Taj Mahal označujú mnohí za jedného z najväčších bluesových frajerov a roznášačov mississippského dedičstva v súčasnosti. Neuveriteľných štyridsať rokov, ktoré uplynuli od jeho fantastického rovnomenného štúdiového debutu (už v ňom mal prsty pozoruhodný gitarista a vyhľadávač autentických hudobných smerovaní Ry Cooder), oslavuje Taj Mahal jubilejným albumom Maestro. Takmer stovka (!) gratulantov, ktorá sa na ploche dvanástich skladieb premelie, však zanecháva podľa očakávania predsa len príliš zmiešanú všehochuť: Ziggy Marley, Ben Harper, Jack Johnson, Los Lobos alebo malijský virtuóz na 21-strunovej kore („lutno-harfa“) Toumani Djabate. Z oslavy, na ktorej sa hlučne bavia predovšetkým hostia, odchádzam a siaham po hocakom z komornejších a úprimnejších Mahalových odkazov.
.peter Motyčka


JOHN PIZZARELLI
WITH A SONG IN MY HEART
TELARC/DIVYD

Spevák a gitarista John Pizzarelli zdedil talent po otcovi Buckym, ktorý v 70. rokoch zdokonalil techniku hry na sedemstrunnej gitare. Synátor sa inšpiroval triom Nata Kinga Cola a založil zoskupenie, ktoré sa po rokoch hľadačstva preklasifikovalo na výnosný rodinný podnik (na kontrabase hrá brat Martin), chrliaci každý rok nahrávky prislúchajúce do škatuľky „easy listening“. Podobne ako minulé projekty Dear Mr. Sinatra a P.S. Mr. Cole, aj aktuálny album so sacharínovým titulom sa tvári ako úprimná pocta tvorcom amerického piesňového repertoáru. Na mušku si Pizzarelli vzal osvedčené kúsky skladateľa Richarda Rodgersa. Popevky The Lady Is A Tramp alebo This Can´t Be Love odsýpajú síce bez jediného zaváhania (s príležitostným prekvapením v podobe excelentného gitarového sóla zdvojeného vokálom), no ponúkať každoročne len príjemný album dávno nestačí.
.peter Motyčka

AL STEWART
SPARKS OF ANCIENT LIGHT
EMI

Prikláňam sa k názoru, že kvalita je dôležitejšia ako modernosť. Kúpite si modernú stolovú lampu. Nebude dobre stáť. Čo s ňou? Prilepíte ju k stolu lepidlom? Album Sparks Of Ancient Light nie je moderný, no plní účel, obsahuje skladby, ktoré by sa mali páčiť poslucháčom, a to i náročnejším. Al Stewart je vysoko oceňovaný pesničkár, skromný, zastrčený vo svojej domácej knižnici, v ktorej röntgenuje stav ľudskej spoločnosti pohľadom prostredníctvom literatúry. Historické témy sú jeho špecifikom. Spieva o páde iránskeho šacha, o Stalinovi, o Eisenhowerovi. Kombinuje anglosaský folk s prvkami swingu, country, blues, world music. Jeho piesne teda pôsobia pestro a nechýbajú im výrazné melódie. Plusom je i Alov nadovšetko príjemný hlas, trošku medový, no mužný. Je to prvý Brit, ktorý sa v tomto roku objavil v rebríčku mojich obľúbených albumov.
.miro Potoček

DAVID GILMOUR
LIVE IN GDANSK
DAVID GILMOUR MUSIC/EMI (2CD)

Pink Floyd mali slabosť pre megaprojekty. Ako megaprojekt pôsobil aj úmysel Davida Gilmoura uzavrieť turné k sólovému albumu On An Island koncertom v gdanských lodeniciach na počesť štrajkov z roku 1980. Gilmoura na tomto vystúpení sprevádzal orchester pod taktovkou Zbigniewa Preisnera a ako špeciálny hosť si zahral džezový klavirista Leszek Mozdzer. Našťastie sa nekonalo žiadne veľké mecheche a gdanský koncert je príkladom toho, že aj vo veľkej zostave sa dá hrať jemne a zdržanlivo. Zaujímavejší je prvý disk, kde odznie celý Gilmourov sólový album, druhý disk s klasickými skladbami Pink Floyd už pôsobí trochu nadbytočne – aj keď je jasné, že keby ich Gilmour nezahral, v Gdansku by vypukol ďalší štrajk. Nahrávka je zároveň spomienkou na Gilmourovho kolegu z Pink Floyd, Richarda Wrighta (1943 – 2008), ktorý bol na tomto turné členom jeho koncertnej kapely.
.vladislav Gális

CARLA BRUNI
COMME SI DE RIEN N'ÉTAIT
NAIVE/DIVYD

Carla Bruni? Áno, tá Carla Bruni, presnejšie Carla Bruni-Sarkozy. Comme si de rien n'était (Ako keby sa nič nestalo) je už tretí album v hudobnej kariére súčasnej prvej dámy Francúzska a bývalej modelky. Jej hudobné zázemie však netvorí len fakt, že kedysi bola milenkou Micka Jaggera a Erica Claptona. Carla Bruni vyrastala v rodine koncertnej klaviristky a skladateľa a rozhodne jej nechýbajú umelecké ambície – napríklad jej predchádzajúci, anglicky spievaný album No Promises tvorili zhudobnené básne velikánov ako Yeats, Auden alebo Dickinsonová. Na aktuálnom albume sa Carla Bruni vracia k francúzštine, a hoci jej v žilách koluje talianska krv, jej autorské skladby znejú naozaj veľmi francúzsky, i keď zďaleka nejde o čistý šansón. Keď človek zabudne na osobu autorky, výsledkom je trochu monotónna a lenivá hudba ku káve a croissantu.
.vladislav Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.redakcia .časopis
.diskusia
.neprehliadnite