na linke som mal Šimona Peresa a nebolo to príjemné. Noviny Jerusalem Post, ktorým som vtedy šéfoval, uverejnili na titulnej strane článok o vládnom návrhu zákona – a vôbec sa nevenovali vyhláseniu, ktoré mal k tomu návrhu on, vtedy líder opozície. Peres sa hneval, a tak ostro sa ohradzoval, že som sa zmohol iba na tichú námietku, že sa mýli. Citovali sme jeho slová, a dosť rozsiahlo – po pauze.
„Po pauze?“
„No, v pokračovaní vnútri čísla. Článok bol pridlhý, nezmestil sa na titulku, a pokračuje vnútri čísla.“
„Aha. Pozriem sa tam.“
O dva dni nám prišiel poštou list. Od Peresa, ktorý sa v ňom ospravedlňoval. Ten list mám dodnes, ponechal som si ho nielen ako pamiatku na historicky významnú osobnosť, ale aj ako pripomienku, že aj ten, kto má veľkú moc, by mal dodržiavať zásady základnej slušnosti. Šimon Peres – prezident, dvojnásobný premiér a trojnásobný minister zahraničných vecí Izraela, laureát Nobelovej ceny za mier a posledný z otcov-zakladateľov Izraela, ktorý zomrel minulú stredu vo veku 93 rokov – bol predovšetkým chlap na mieste.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.