Niektoré príbehy nepotrebujú „doslovné“, vizuálne stvárnenie na to, aby ožili. Nadčasové dielo F. M. Dostojevského vďaka svojej schopnosti psychologicky presne zachytiť postavy v ich najhlbších vnútorných zápasoch medzi ne nepochybne patrí.
Súbor Dejvického divadla prichádza na alternatívny festival v industriálnom prostredí poľských oceliarní, kde má vystúpiť s inscenáciou Karamazovcov. Herci rozohrávajú príbeh o otcovražde, o viere a ateizme, o láske a nenávisti, o smrti a milosrdenstve, o hriechu a jeho následkoch. Divadelný prejav hercov pôsobí aj vo filme úplne prirodzene práve preto, že herci hrajú samých seba — hercov.
Filmová kamera však upriamuje pozornosť na to, čo by v divadle ostalo prehliadnuté. Tváre sa zaostrujú a rozostrujú, režisér Petr Zelenka necháva vyniknúť sugestívnu divadelnú mimiku. Špeciálna pozornosť je venovaná správcovi továrne, ktorého prítomnosť je akýmsi tragickým naplnením idey živého divadla, divadla v kontakte s realitou. Tá je vo svojej podstate tragikomická, čo Zelenka potvrdzuje scénami ľudsky láskavého humoru, keď hračka mončiči stvárňuje v bábkovom divadle Dostojevského, alebo keď polonahý režisér vybehne zo sprchy, aby zabránil hercovi v odchode na nakrúcanie do Prahy. Avšak najsilnejšie rezonujúcim motívom je téma smrti a utrpenia, podiel viny na utrpení nevinných. Práve tu nastáva až mrazivo skutočný, nepríjemne intímny dotyk s realitou, vďaka ktorému film Karamazovci nie je adaptáciou románu alebo divadelnej hry, ale je to nové, originálne dielo, ktoré sa dotýka každého.
Súbor Dejvického divadla prichádza na alternatívny festival v industriálnom prostredí poľských oceliarní, kde má vystúpiť s inscenáciou Karamazovcov. Herci rozohrávajú príbeh o otcovražde, o viere a ateizme, o láske a nenávisti, o smrti a milosrdenstve, o hriechu a jeho následkoch. Divadelný prejav hercov pôsobí aj vo filme úplne prirodzene práve preto, že herci hrajú samých seba — hercov.
Filmová kamera však upriamuje pozornosť na to, čo by v divadle ostalo prehliadnuté. Tváre sa zaostrujú a rozostrujú, režisér Petr Zelenka necháva vyniknúť sugestívnu divadelnú mimiku. Špeciálna pozornosť je venovaná správcovi továrne, ktorého prítomnosť je akýmsi tragickým naplnením idey živého divadla, divadla v kontakte s realitou. Tá je vo svojej podstate tragikomická, čo Zelenka potvrdzuje scénami ľudsky láskavého humoru, keď hračka mončiči stvárňuje v bábkovom divadle Dostojevského, alebo keď polonahý režisér vybehne zo sprchy, aby zabránil hercovi v odchode na nakrúcanie do Prahy. Avšak najsilnejšie rezonujúcim motívom je téma smrti a utrpenia, podiel viny na utrpení nevinných. Práve tu nastáva až mrazivo skutočný, nepríjemne intímny dotyk s realitou, vďaka ktorému film Karamazovci nie je adaptáciou románu alebo divadelnej hry, ale je to nové, originálne dielo, ktoré sa dotýka každého.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.