tomasz Wasilewski je ešte mladík, má tridsaťšesť. Narodil sa v Toruni, študoval réžiu vo Varšave a produkciu na filmovej škole v Lodži. Debutoval snímkou V spálni (2012), príbehom ženy v stredných rokoch, ktorá prežíva krízu a riešenie sa pokúša hľadať v mnohých stretnutiach s mnohými mužmi v hotelových izbách. Potom nakrútil film Lietajúce vežiaky (2013) o vzťahu dvoch mladých mužov a hľadaní si miesta v živote, ak je v hre inakosť. V Spojených štátoch lásky zúročil, čo predtým zasial, a získal za scenár Strieborného medveďa na festivale v Berlíne.
Už prvý záber diváka tak trochu priklincuje do sedadla – ale paradoxne je rád, že je priklincovaný, že je inde ako v tom zábere, na tom bezútešnom sídlisku uprostred púšte z blata, panoramatický pohľad bez horizontu, nejdeme do diaľav, kde sa zem s nebom stretávajú, ostaneme tu a tvár nám budú tlačiť do toho bahna, aby sme sa uvideli, aby sme zahliadli jednu z príšerne surových podstát ľudského pechorenia.
Od panelákov vydupané cestičky vedú popri múre či kríkovým chrastím k osihotenému kostolu pripomínajúcemu starú priemyselnú budovu, do miestnej školy, nemocnice, plavárne či kaviarne, ktorú napĺňa nefalšovaná popmusic. Deň čo deň tie cestičky prešliapavajú aj štyri hlavné hrdinky navzájom prepletené nielen teritoriálne, ale aj rodinne či profesijne. Agáta pracuje v požičovni VHS kaziet, Iza je riaditeľkou na základke, kde najstaršia zo štvorlístka Renata učí deti o Eugenovi Oneginovi a jeho zrazu nájdenej prudkej vášni.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.