vstávam krátko pred piatou.
Urobím si kávu a mám hodinu pre seba, študujem, píšem. Potom sa pobudia deti, žena, bežný servis, cez deň by som už tú hodinku nezískal. Nemám rád stereotyp, ale tento je výnimka. Termosku s kávou používam len na cesty, importoval som si svoj raňajší rituál do iného mesta, keď sa niečo skončí, sadnem si na lavičku, dám si kávu a zase mám chvíľu pre seba. Nie som kaviarenský typ, radšej sedím na lavičke a kukám, ako ľudia idú, premýšľam. Nájdem si takú lavičku, ktorá nie je úplne v strede, puntos estratégicos, strategický bod, ja vidím všetko, čo sa deje na námestí, ale nikto nevidí mňa.
byť otcom je ťažšia práca ako tá, ktorú robím v nemocnici.
A zaberie nepomerne viac času. Výchova je súbor manipulácií a sugescií vo vzťahu rodič dieťa, ale to by bolo veľmi nepekné, keby som takto pristupoval k svojim deťom, hoci sem-tam sa ku tomu uchýlim. Beriem výchovu skôr ako umenie, ktoré ovplyvňuje množstvo premenných a výsledok je nejasný. Chcem vychovať z mojich detí dobrých ľudí, neviem to, ale snažím sa. Som intuitívny typ, nemám šablóny a každú situáciu riešim osve. Kedysi som tento prístup hájil, ale teraz mám pocit, že to celkom nevychádza, lebo deti si niekedy aj tak urobia, čo chcú.
drogy ma fascinujú z odborného hľadiska.
Keby som mohol byť výskumne súčasťou nejakej vzorky, idem do toho bez váhania. Chcel by som vedieť, čo sa mi odohrá v hlave, aká búrka, rád by som bol predmetom výskumu sám pre seba. Človeka môžu psychoaktívne látky nielen zatvárať, ale aj otvárať. Keď si dám pol deci vína, vtedy som to azda skutočný ja, odídu schémičky a ocitám sa v akejsi jemnej bublinke. Či viem ostať len pri tom poldeci? Nie. (Smiech.)
bez usilovnosti by som to nikam nedotiahol.
Čo treba, to spravím, keď sa musí, tak sa musí. Ale nenávidím nakladanie a vykladanie auta, teskotašky, debničky, akékoľvek veľké formáty, pri ktorých musím premýšľať, ako ich tam narvať. Logistika žiadneho typu mi nejde.
hnev som spoznal až v manželstve.
Kým všetko išlo podľa mňa, bolo to v pohode, ale zrazu som sa musel niektorých vecí vzdať. Ja som voda, moja žena je breh. Bez nej by som bol iným človekom, čo neznamená, že má negatívnu funkciu, skôr ochrannú. Keď príde konflikt, vystúpim zo seba, pozorujem situáciu, keď sa to zlepší, zase vstúpim do seba. Technika kamery to nazývam. Niekedy to pomáha aj pacientom, ktorí sú príliš identifikovaní s tým, čo sa deje – je dobré chvíľku len pozorovať, čo sa odohráva, nemusíme sa do každej situácie ihneď emocionálne vtiahnuť.
to, čo viem, čo urobím, nie je moja zásluha.
Sám som sa nevymodeloval, svoje talenty som nevykreoval. Verím, že ich do mňa vložil Boh. Uveril som v Boha až v dospelosti, keď som pod hviezdnym nebom pocítil, že mám pred sebou iný život, než aký som dovtedy viedol. Myslím, že viera veľakrát bola v mojom živote kľúčová záležitosť. Napríklad, keď som pochopil, že život musím s niekým konkrétnym stráviť, nevyčerpávať energiu mnohými smermi. Alebo keď mi diagnostikovali glaukóm, povedal som si, že to dám na starosť svojmu nebeskému Otcovi. Viera ma upokojuje.
keď som sa stal doktorom, všetci mi hovorili, neblázni!
Psychiater nepoužíva žiadne prístroje, zlých ľudí budeš stretávať, zle platené to je, na chvoste nemocníc, na to si študoval šesť rokov, aby si sa s ľuďmi len rozprával? Vtedy som pochopil, že stigma psychiatrie sa netýka len pacienta, ale aj lekára. Vyskúšal som aj normálnu medicínu, robil som na interne, geriatrii, kardiológia ma fascinovala najviac, ale potom som si aj tak povedal, že sa chcem srdcu venovať inak.
A tu ešte niekoľko ďalších nerestí & cností, ktoré v papierovom vydaní nenájdete:
už ako dieťa som chcel byť doktor.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.