Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rekviem za Haidera

.martin Hanus .časopis .týždeň vo svete

Rakúske trúchlenie za J

Rakúske trúchlenie za Jörgom Haiderom, ktorý predminulú sobotu zahynul v alkoholickom opojení pri autohavárii, prekvapilo Európu a pobúrilo najmä Izrael. Je normálne spustiť taký nárek za extrémistom, ktorý svojimi pochvalami nacizmu a antisemitskými poznámkami spravil z Rakúska hnedú dieru Európy? Všetko je však trochu komplikovanejšie.


Akoby krajina naraz prepadla kolektívnej schizofrénii: keď Jörg Haider so svojou FPÖ vstúpil v roku 2000 do vlády, protestovalo vo Viedni desaťtisíce Rakúšanov, vydesených z konca druhej republiky. Keď len pred tromi týždňami Haider a jeho nová strana BZÖ dosiahli nečakaný volebný úspech, časopis Profil vyšiel s hnedou titulnou stranou, na ktorej sa nad hlavami Haidera a lídra FPÖ H. Ch. Stracheho týčil hrubo tlačený titulok “Sieg …!” (gramotný Rakúšan si chýbajúce „Heil“ ľahko dosadil.) Čitateľovi mali nabehnúť zimomriavky z nástupu austronacistov. 
Strih, dva týždne neskôr. Aj ctení komentátori píšu, ako „nám bude chýbať“. A v obehu  kolujú prirovnania Haidera k veľkému povojnovému kancelárovi Brunovi Kreiskemu. V Korutánsku, kde bol Haider samovládcom, sa celkom zastavil život – krátko po tragickej nehode sa s ním na uliciach lúčili tisíce ľudí a v korutánskych školách si žiaci na základe úradného nariadenia uctili pamiatku ich „Jörgla“ hodinou smútku. Zosnulému bol vystrojený štátny pohreb, ktorý sa konal po uzávierke .týždňa – odhady predpokladali, že v smútočnom  sprievode sa bude tiesniť 30- až 50-tisíc ľudí. Na čele s prezidentom Heinzom Fischerom.
Nik pritom nepolarizoval Rakúsko viac ako Haider – za jeho života bol buď milovaný, alebo nenávidený, ostať vlažný bolo takmer nemožné. Rakúšanov spojil až teraz v emócii smútku či aspoň elementárneho súcitu. Skúsme dať emócie nabok – kým bol vlastne tento provokatér par excellance?

.v rodine nacistov
Jeho otec Robert Haider nebol typický obuvník. Kým väčšina Rakúšanov v medzivojnovom období snívala o pripojení k Nemecku, ale samotný Hitlerov národný socializmus Viedni ani katolíckemu vidieku neimponoval, obuvník Haider sa stal členom rakúskej ilegálnej NSDAP. Haider sa aktívne zapojil do júlového puču v roku 1934, keď 154 nacistov vtrhlo do úradu kancelára Dolffussa a zastrelili ho. Po nádeji však prišla trpká porážka. Po vojne bol deklasovaný ako obyvateľ druhej kategórie a za trest musel vykopávať masové hroby Židov v koncentračnom tábore Ebensee. Neprecitol však ani z tejto hrôzy. Za ženu si vzal tiež presvedčenú národnú socialistku a spolu s ďalšími bývalými nacistami nižšieho rangu sa neskôr angažoval v Strane slobodných (FPÖ). To bol myšlienkový svet, v ktorom vyrastal malý Jörg. Jeho ambicióznosť, ako aj charizma a dar reči, boli zreteľné už vtedy. Ako šestnásťročný vyhral v súťaži jedného pronemecky orientovaného spolku s príspevkom Sme my Rakúšania Nemci? Mladý Haider presvedčil publikum, že áno.Vyštudoval za právnika na Viedenskej univerzite a stúpal nahor po funkcionárskych priečkach FPÖ. Mimochodom, aj za svoje bohatstvo, nápadne vystavované (helikoptéra a autá, podobnosť s naším Jánom Slotom čisto náhodná), vďačil Haider tieňom rodinnej minulosti. Od strýka, ktorý si prilepšil aj vďaka vyháňaniu Židov, zdedil jedny z najväčších rakúskych pozemkov.


.začína sa éra Haider
Odbaviť FPÖ ako neonacistickú stranu už od jej koreňov by však bolo silným zjednodušením. Táto strana, v ktorej sa Haider socializoval už od mladosti, bola zberňou ľudí, ktorí sa nevedeli identifikovať s katolíckymi ľudovcami ani so socialistami navoňanými Marxom. Vytvorili preto takzvaný „tretí tábor“, v ktorom sa vedľa seba tlačili zatrpknutí exnacisti, o zjednotenom Nemecku snívajúci pangermáni, ale aj liberáli. Keď načas prevládlo liberálne krídlo, bola strana dokonca v koalícii so socialistami z SPÖ. Tí vypovedali koaličný zväzok, keď v FPÖ vyhralo „nemecké“ krídlo, ktoré poslalo do čela Haidera. Predtým päťpercentná strana začala prudko rásť. Čoskoro sa prehupla cez desať percent a v 90. rokoch už získavala pravidelne vo voľbách vyše 20 percent. Povojnová absolútna dominancia SPÖ a ÖVP sa tým skončila a ku koncu sa blížila aj ich veľká koalícia. Politológovia hovorili o haiderizácii Rakúska a jeho britké výroky, občas vtipné, no často za hranicami vkusu, dostali pomenovanie haiderizmy. Haider bol síce vopozícii, Rakúsko však dokonale ovládol. Hromžením proti diktatúre dvoch strán, proti nesvätej aliancii odborárov a zamestnávateľov, proti privilégiám a korupcii, proti „parazitom“ žijúcich zo sociálneho štátu, a proti novým vlnám imigrantov.

.jeho Korutánsko
Haiderov úspech sa nedá celkom pochopiť bez Korutánska. Z tejto spolkovej krajiny si postupne vybudoval baštu, o ktorú sa mohol oprieť aj v tých najhorších časoch, keď sa mu zvyšok Rakúska vysmieval napríklad pre jeho návštevy Saddáma Hussajna či neustále ohlasované odchody z politiky. Korutánsko je tak trochu svetom o sebe. Sú tu silné protestantské enklávy, ktoré boli pre ideu nemectva náchylnejšie než silno katolícke Tirolsko. Aj preto mnohí prepadli nacizmu. Keď Adolf Hitler zavítal do Klagenfurtu a Villachu, vítala ho až štvrtina Korutáncov. Korutánci majú ďalšie špecifikum: silný odpor voči Viedni, ktorý sa tiahne od reformácie. V kolektívnej pamäti sú dodnes silné spomienky na to, ako krátko po vzniku Rakúska v roku 1918 obsadili územia provincie vojská Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov a Korutánci museli bez akejkoľvek pomoci Viedne hájiť svoje domovy. Haider sa do tejto národno-regionálnej struny strafil znamenite. Korutánci vedeli, že ich hajtman Jörgl nikdy nepristúpi na požiadavky „iredentistických“ Slovincov, ktorí chcú v čo najviac obciach so slovinskou menšinou umiestniť tabule s dvojjazyčnými názvami. Nepodvolil sa dokonca ani vtedy, keď jeho konanie vyhlásil ústavnú súd za protiústavné. Na adresu bývalého predsedu súdu Ludwiga Adamowicha v tejto súvislosti tak príznačne haiderovsky utrúsil: „Ak sa niekto volá Adamowich, treba sa ho najskôr opýtať, či má riadne povolenie na pobyt“.

.nacík?
Z Haidera urobili doma aj v zahraničí krajne pravicové monštrum jeho dva-tri výroky. V roku 1991 v korutánskom parlamente po slovnej prestrelke so socialistami, ktorí mu vyčítali krátenie podpory v nezamestnanosti šokoval nasledovnou replikou: „V tretej ríši robili riadnu zamestnaneckú politiku, akú vaša vláda vo Viedni nedá dokopy“. Ukázal Haider týmto podrieknutím svoju pravú tvár? Alebo sa mu len prostoreko vyšmyklo z úst niečo, čo počúval doma? Alebo sa len chcel prihovoriť istému publiku v rámci FPÖ? Za tú vetu však zaplatil: ľudovci z ÖVP, ktorí mu dva roky predtým pomohli k zvoleniu za hajtmana, ho následne spolu so socialistami odvolali. Vtedy ešte netušili, že o pár rokov Haiderova strana získa v Korutánsku absolútnu väčšinu a on sa stane neohrozeným vládcom.
Haider, ktorý sa priam vyžíval v prelamovaní rôznych tabu, čoskoro opäť prekročil elementárne hranice. Vystúpil pred veteránmi Waffen-SS s oslovením „moji milí priatelia“ a poklonil sa týmto „čestným ľuďom“, ktorí aj „pri najväčšom protivetre stoja za svojím presvedčením a ostali mu dodnes verní“. Uistil ich, že „hoci momentálne nemáme na väčšinu, sme ostatným duševne nadradení“. Haider sa neskôr za tieto vyjadrenia ospravedlnil, lebo vraj boli „necitlivé“ alebo „nezrozumiteľné“ a mohli uraziť obete nacistov. Vyhlásil, že nebude akceptovať „nijaké hnedé tiene“ a kriticky zmienil aj vlastné pozadie: „Moja rodina si musí niesť svoje bremená a svoju históriu, s ktorou sa musí vyrovnať“. Prirodzene, málokto Haiderovi veril, že to ospravedlnenie sa mu formulovalo spontánnejšie než vyznanie pred veteránmi. Je fakt, že odvtedy si Haider dával viac pozor na jazyk. Hnedej škvrny sa však už nezbavil.

.zmena k lepšiemu
Keď Haiderova strana v roku 1999 predbehla ľudovcov, demokratická Európa vydesene hľadela do rakúskej duše. A po tom, čo ľudovci utvorili s Haiderom koalíciu, uvalili štáty EÚ na Rakúsko diplomatické sankcie. Lenže FPÖ nevolila nijaká banda neonacistov, ale predovšetkým voliči, ktorí podľa vtedajších prieskumov volili protest proti pomerom. Dovtedy vládnuce vlády ľudovcov a socialistov sa síce vedeli dohodnúť na deľbe funkcií prakticky všade, kam dosiahla ruka štátu, ale nevedeli vyriešiť takmer žiadny problém. Od 50. rokov prišlo do Rakúska vyše milión prisťahovalcov, ktorí menili tvár krajiny. V 90. rokoch prisťahovalecké vlny dokonca ešte silneli a práve to bol jeden z hlavných dôvodov nárastu hlasov pre FPÖ, ktorá v predvolebnej kampani roku 1999 oblepila Rakúsko nápismi „Stop precudzincovaniu“ a „Stop zneužívaniu azylu“. Po nedávnom úspechu FPÖ a BZÖ rakúsky politológ Anton Pelinka upozornil, že tretiemu táboru nahráva práve neriešenie reálnych problémov, akým je migrácia, zo strany veľkých strán: „Mala by sa uskutočňovať rozumná, riadená prisťahovalecká politika namiesto toho, aby sa pripúšťala faktická migrácia, ktorá je anarchistická a chaotická.“ Haider vedel mnohé z nešvárov spoločnosti – hoci prehnane, agresívne až primitívne – pomenovať a získavať body. V politike naplno využil aj svoje niekdajšie herecké ambície. Raz sa prihováral konzervatívnemu publiku v kroji, pre mladých bol cool, keď skákal bungee jumping a ukazoval sa na diskotékach. A pre robotníkov a zamestnancov bol Robinom Hoodom, ktorý hájil ich pracovné miesta pred cudzincami alebo pred globalizáciou. Sám Haider pritom nemal nijaký konzistentný ekonomický program, jeho FPÖ bola chaotickou zmesou hospodárskeho liberalizmu a sociálnej demagógie. Wolfgang Schüssel sa však rozhodol správne, keď FPÖ vtiahol do vlády: spoločne zaviedli poplatky za univerzitné štúdium, sanovali rozpočet, znížili dane, privatizovali a urobili pár užitočných hospodárskych reforiem. Rakúsko teda nezhnedlo, ale skôr zliberálnelo...

.sebadeštruktor
Tak ako bol však Haider výnimočný v opozícii, tak bol nemožný v zdieľaní vládnej zodpovednosti. Každú chvíľu zo svojej korutánskej rezidencie útočil na vládu ako advokát „obyčajného človeka“. Keď po storočnej povodni vláda odsunula znižovanie daní, Haider zorganizoval revoltu proti svojim vlastným ministrom. Nedokázal uniesť, že zrazu v strane popri ňom vyrastajú aspoň trochu nezávislé osobnosti. Sebadeštruktívne sklony prejavoval v nepochopiteľných návštevách Saddáma Hussajna v Bagdade či v rozhovore pre al-Džazíru, v ktorej ohlásil vlastné kancelárske ambície. Aj po tom najmenšom náznaku nesúhlasu v strane hrozil odchodom z politiky – koľkokrát z nej odišiel a po chvíli sa opäť vrátil (podobnosť s Vladimírom Mečiarom čisto náhodná), už nevedel spočítať hádam ani on sám. Keď sa napokon urazene s klikou najvernejších odštiepil od FPÖ a založil BZÖ, pozorovatelia šípili  jeho politický koniec. 
Krátko pred poslednými voľbami sa však opäť postavil do čela strany, navštívil zopár televíznych debát, objavil sa na bilbordoch a zrazu z toho bolo takmer 11 percent hlasov. V získavaní hlasov bol jednoducho fenomenálny. Akoby však každý jeho úspech hral neskôr proti nemu. Lebo nepoznal hranice. Ako v tú smutnú sobotu 11. októbra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.martin Hanus .časopis
.diskusia
.neprehliadnite