Spojené štáty by mali v polovici novembra zrušiť Slovákom, Čechom a ďalším Stredoeurópanom víza. Možno sa to stane na výročie Nežnej revolúcie, devätnásť rokov od zmeny režimu v Československu. Výborná správa.
Samo prekonávanie minulosti však zahŕňa viac ako splnenie formálnych kritérií na bezvízové cestovanie. Pomôžme si dvoma prípadmi z komunistického obdobia. Česká vláda nedávno rozhodla, že odškodní ľudí, ktorí boli vyhodení zo škôl krátko po nástupe komunistov v roku 1948. Ide viac o symboliku a morálnu satisfakciu ako o skutočnú nápravu – odškodnených budú možno iba stovky. Rozhodnutie však pripomína strašné obdobie po komunistickom prevrate, keď muselo z vysokých škôl odísť viac ako 10-tisíc študentov a učiteľov, ktorí neprešli politickými previerkami.
Finančná kompenzácia nevráti zastavené osobné kariéry a stratené profesionálne životy, vracia však pravdu o minulosti. A vracia ju aj pre neskoršie generácie, u ktorých sa pri štúdiu a pracovnom postupe okrem kvality výkonu hodnotila aj politická snaživosť, a odborný rast bol brzdený mizernými podmienkami škôl i pracovísk. Pôjde o dvojitú symboliku: nielen o morálnu satisfakciu postihnutých vysokoškolákov z čias nástupu komunistického režimu, ale aj o pardon pre neskoršie „stratené generácie“, ktoré to mohli dotiahnuť omnoho ďalej, keby sa rozvíjali v slobodnom prostredí.
Druhý prípad sa tiež týka našej československej minulosti, no na rozdiel od zastavenej kariéry v ňom išlo o zmarené životy. Český prezident Václav Klaus nedávno odmietol udeliť milosť 86-ročnej komunistickej prokurátorke Ludmile Polednovej-Brožovej, ktorá v roku 1950 pomáhala pri justičnej vražde demokratickej poličky Milady Horákovej. Polednová, ktorá spolu s prokurátorom Josefom Urválkom viedla proces pod inštrukciami agentov Štátnej bezpečnosti, žiadala pre obžalovaných trest smrti – podobne ako vyše šesťtisíc rezolúcií „pracujúcich“, ktorí obžalovaným nadávali do krvavých psov. Tresty smrti boli udelené, proces s Horákovou sa stal demonštráciou komunistickej sily a na dlhé roky zastavil väčšinu prejavov akéhokoľvek odporu voči režimu. Aj v tomto prípade ide viac o symboliku ako o reálne potrestanie. Polednová je stará žena a je možné, že jej už lekár nedovolí nastúpiť výkon trestu. Vynesením rozsudku a prezidentovým odmietnutím milosti však česká demokracia robí dôležitý krok dopredu: vražda bola pomenovaná vraždou, vrah bol pomenovaný vrahom, a ak jej to zdravie len trochu dovolí, mala by Polednová svoj šesťročný bezpodmienečný trest nastúpiť tak, ako ho v Nemecku nastupovali dozorcovia z koncentračných táborov vo vysokom veku, ak ich nedokázali odsúdiť skôr.
V prípade Polednovej to trvalo 19 rokov. Za tých devätnásť rokov tu v nových pomeroch vyrástla celá jedna generácia, ktorá už občas nechce počúvať o zločinoch komunizmu a nacizmu. „Nové pomery“ sú však vždy iba zmesou nového a starého, toho, čo tu je a toho, čo tu už dávno bolo. Čím menej si veci vyrozprávame, tým viac je v novom starého, teda v slobode neslobody. A tým dlhšie sú nad nami naše vlastné tiene – či sa to týka neprávom vyhodených vysokoškolákov, na smrť odsúdených nevinných politikov, alebo krutých zločinov počas vojnového slovenského štátu.
Ak o tom nebudeme hovoriť, tie tiene nás vždy znova dobehnú. Ako teraz Milana Kunderu.
Samo prekonávanie minulosti však zahŕňa viac ako splnenie formálnych kritérií na bezvízové cestovanie. Pomôžme si dvoma prípadmi z komunistického obdobia. Česká vláda nedávno rozhodla, že odškodní ľudí, ktorí boli vyhodení zo škôl krátko po nástupe komunistov v roku 1948. Ide viac o symboliku a morálnu satisfakciu ako o skutočnú nápravu – odškodnených budú možno iba stovky. Rozhodnutie však pripomína strašné obdobie po komunistickom prevrate, keď muselo z vysokých škôl odísť viac ako 10-tisíc študentov a učiteľov, ktorí neprešli politickými previerkami.
Finančná kompenzácia nevráti zastavené osobné kariéry a stratené profesionálne životy, vracia však pravdu o minulosti. A vracia ju aj pre neskoršie generácie, u ktorých sa pri štúdiu a pracovnom postupe okrem kvality výkonu hodnotila aj politická snaživosť, a odborný rast bol brzdený mizernými podmienkami škôl i pracovísk. Pôjde o dvojitú symboliku: nielen o morálnu satisfakciu postihnutých vysokoškolákov z čias nástupu komunistického režimu, ale aj o pardon pre neskoršie „stratené generácie“, ktoré to mohli dotiahnuť omnoho ďalej, keby sa rozvíjali v slobodnom prostredí.
Druhý prípad sa tiež týka našej československej minulosti, no na rozdiel od zastavenej kariéry v ňom išlo o zmarené životy. Český prezident Václav Klaus nedávno odmietol udeliť milosť 86-ročnej komunistickej prokurátorke Ludmile Polednovej-Brožovej, ktorá v roku 1950 pomáhala pri justičnej vražde demokratickej poličky Milady Horákovej. Polednová, ktorá spolu s prokurátorom Josefom Urválkom viedla proces pod inštrukciami agentov Štátnej bezpečnosti, žiadala pre obžalovaných trest smrti – podobne ako vyše šesťtisíc rezolúcií „pracujúcich“, ktorí obžalovaným nadávali do krvavých psov. Tresty smrti boli udelené, proces s Horákovou sa stal demonštráciou komunistickej sily a na dlhé roky zastavil väčšinu prejavov akéhokoľvek odporu voči režimu. Aj v tomto prípade ide viac o symboliku ako o reálne potrestanie. Polednová je stará žena a je možné, že jej už lekár nedovolí nastúpiť výkon trestu. Vynesením rozsudku a prezidentovým odmietnutím milosti však česká demokracia robí dôležitý krok dopredu: vražda bola pomenovaná vraždou, vrah bol pomenovaný vrahom, a ak jej to zdravie len trochu dovolí, mala by Polednová svoj šesťročný bezpodmienečný trest nastúpiť tak, ako ho v Nemecku nastupovali dozorcovia z koncentračných táborov vo vysokom veku, ak ich nedokázali odsúdiť skôr.
V prípade Polednovej to trvalo 19 rokov. Za tých devätnásť rokov tu v nových pomeroch vyrástla celá jedna generácia, ktorá už občas nechce počúvať o zločinoch komunizmu a nacizmu. „Nové pomery“ sú však vždy iba zmesou nového a starého, toho, čo tu je a toho, čo tu už dávno bolo. Čím menej si veci vyrozprávame, tým viac je v novom starého, teda v slobode neslobody. A tým dlhšie sú nad nami naše vlastné tiene – či sa to týka neprávom vyhodených vysokoškolákov, na smrť odsúdených nevinných politikov, alebo krutých zločinov počas vojnového slovenského štátu.
Ak o tom nebudeme hovoriť, tie tiene nás vždy znova dobehnú. Ako teraz Milana Kunderu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.