Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vincent a Gustav

.časopis .ostatné

Vincent van Gogh a

Vincent van Gogh a Gustav Klimt. Holanďan a Viedenčan. Neo-impresionizmus a secesia. Dve po sebe nasledujúce generácie, dva prístupy k umeniu. Dve výstavy v dvoch palácoch. Jedno mesto: Viedeň.


Narodili sa len deväť rokov po sebe — Vincent v roku 1853, Gustav v roku 1862 — a ani jeden z nich sa nedožil vysokého veku: Vincent zomiera 37-ročný dva dni po tom, ako si na poli pri Auvers-sur-Oise strelil do hrude, 55-ročný Gustav  podlieha zápalu pľúc v rodnej Viedni. Skoro určite sa nikdy nestretli a asi o sebe ani nevedeli. Nakoniec, ich prístup k životu a k umeniu, ich osobnostné črty nemohli byť odlišnejšie: tápajúci, s depresiou bojujúci, samotársky Vincent a pracovitý, vzdelaný, erotikou posadnutý Gustav.
Veľká van Goghova výstava vo viedenskej Albertine a rozsiahla expozícia Gustav Klimt a Kunstschau 1908 v Dolnom Belvedéri ukazujú dve podoby umenia z konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia.

.žltý svet
Veľké výstavy van Goghových obrazov sa tešia mimoriadnemu záujmu. Možno, že je to prejav snobizmu, možno, že sa nás dotýka Vincentova krátka, no intenzívna životná dráma (chudobný, nerozpoznaný génius, ktorý chcel byť farárom, odrezané ucho, depresia, samovražda a  obrovská sláva post mortem), alebo nás jednoducho dojíma ten žiariaci slnečný svet jeho obrazov. V každom prípade je van Gogh výstavným kasaštykom.
Kurátori a galeristi to však nemajú jednoduché: ako vystaviť veľký súbor všeobecne známych diel tak, aby to malo vnútornú logiku a aby to bolo aspoň v niečom nové? Najväčšia svetová vangoghovská výstava od jubilejnej kompletnej expozície umelcovho diela v roku 1990 v Amsterdame (100. výročie autorovej smrti) má jedno aj druhé. Stopäťdesiat vystavených obrazov ukazuje Vincenta ako maliara celý život fascinovaného rytmicky zoradenými čiarami a bodmi. Už na pochmúrnych kresbách sedliakov a baníkov z Nuenen ich vidíme. Keď sa neskôr v Paríži zoznámil so Seuratom, Signacom a Toulousom-Lautrecom, jeho obrazy získali farbu, no „body a čiary“ na nich zostali. Podobne aj počas posledných rokov a mesiacov svojho života, ktoré boli zároveň jeho vrcholným tvorivým obdobím: pšeničné polia, trávnaté lúky, nočná obloha, portréty, zátišia s kvetmi — všetko je namaľované intenzívnymi, rytmickými ťahmi štetca, všetko pozostáva z pravidelných štruktúr, rovnobežných čiar a farebných bodov. Ornament bol pre Vincenta súčasťou prírody. Príroda bola preňho intenzívnou, kričiacou, horiacou krásou. Ešte aj Dážď v Auvers, jeden z jeho posledných obrazov, oslňuje intenzitou farieb a akousi fanatickou čistotou.
Prechádzajúc preplnenou Albertinou (v dave počuť hádam všetky európske jazyky, v niektorých miestnostiach sa človeka zmocňuje klaustrofóbia) vidíme na stenách zavesených posledných desať rokov Vincentovho života. Krok za krokom (vlastne „skok za skokom“) sa blížil k smrti, záchvaty depresií boli čoraz častejšie, priatelia ho opúšťajú, zostáva verný brat Theo, niekoľko mesiacov trávi v psychiatrickej liečebni, v posledných dňoch života sa oňho stará doktor Gachet. „Smútok bude trvať večne,“ boli jeho posledné slová. Tých desať rokov je však zároveň obdobím, keď vytvoril svoje najsilnejšie obrazy. Práve táto dvojitá cesta — k smrti a ku kráse — dáva výstave neobyčajnú silu. Tie obrazy sú zúfalým volaním, nádhernou piesňou utrápenej, unavenej mysle.
Ak z vangoghovskej časti Albertini zídete o poschodie nižšie, môžete si pozrieť stálu expozíciu Od Moneta k Picassovi z rodinnej zbierky Batlinerovcov. Urobili sme to, neodporúčame to. Monet, Picasso, Chagal, Miró, Kupka, Kandinský a ďalší sú výborní. Po van Goghovi však vyzerajú ako spolok bohémskych manieristov, ktorým ide o lacný efekt. Áno, je to len pocit, ale po kráse Vincentových obrazov, vykúpenej trápením, sa mu nedá vyhnúť.


.zlatý bozk
V roku 1908 oslavoval cisár František Jozef I. šesťdesiatku, monarchii sa darilo, vo Viedni vyrastala veľká generácia intelektuálov a k svojmu vrcholu sa blížila secesia. Skupina umelcov na čele s Gustavom Klimtom, už vtedy slávnym, dostala povolenie postaviť na Schwartzenbergovom námestí dočasnú výstavnú budovu a v nej nainštalovať výstavu pozostávajúcu zo všetkých vtedajších „umení“: obrazy, sochy, plagáty, divadelné kostýmy a dekorácie, knihy, nábytok, dokonca detské hračky. Artefaktom bola aj sama budova a jej výstavné priestory. Celé sa to volalo Kunstschau.
O sto rokov neskôr chodia po Schwartzenbergplatzi autá a električky. Kunstschau sa preto presunul do dolného paláca Belvedér o pár krokov ďalej. Je to pozoruhodná výstava. Spomienka na zvláštnu, umelecky mimoriadne plodnú dobu a zároveň príležitosť uvidieť najvýznamnejšie diela Gustava Klimta v jednej miestnosti.
Začiatok 20. storočia bol vo Viedni veľmi optimistický. Monarchii sa darilo (v dobovej tlači, ktorá je súčasťou výstavy, sa dočítame, že Rakúsko-Uhorsko už netvorili jednotlivé národy so svojimi sebeckými cieľmi, ale že sa vytvoril „taviaci kotol“, v ktorom mizne nacionalizmus a napätia s ním spojené). S priemyslom prišli nové možnosti, budúcnosť sa javila krajšia než kedykoľvek predtým. Umenie už nebolo len aristokratickou záležitosťou. Približovalo sa k ľuďom, skrášľovalo ich prostredie, do popredia sa dostávalo „umelecké remeslo“, alebo „úžitkové umenie“. Kunstschau bol výkladnou skriňou tohto nového trendu. Mnoho z vystavených exponátov pôsobí ešte aj po sto rokoch štýlovo a moderne.
Z plagátov a obrazov na človeka dýchne snový svet. Do diaľky alebo do vlastného vnútra zahľadené ženy, scenérie, ktoré ešte v sebe majú romantiku, no akoby v nich už bolo čosi tragické. Najjasnejšie je to vidieť na obrazoch Gustava Klimta. Tento mimoriadne zručný a vzdelaný maliar s erotickou obsesiou (údajne mal štrnásť detí, no žiadne z nich so svojou celoživotnou partnerkou Emiliou Flögeovou) vystavil na Kunstschau niekoľko obrazov zo svojho „zlatého obdobia“. Zhodou okolnosti ide o jeho najznámejšie diela, medzi nimi portréty Fritzi Riedlerovej, Adele Bloch-Bauerovej, symbolická kompozícia Tri veky ženy a, samozrejme, nádherný a legendárny Bozk.
Až pred samotným obrazom si človek uvedomí, že jeho plagátové reprodukcie majú väčšinou nesprávne mierky. Bozk je totiž štvorec. Muž vášnivo (no nie násilne) bozkáva ženu, ktorá sa mu so zatvorenými očami poddáva. Obidvaja sú zahalení zlatým plášťom so štvorcovými ornamentmi. Napriek tomu, že nevidieť telá, cítiť láskavú erotiku. Len keď obraz vidíme v správnych proporciách, zbadáme, že milenci sa objímajú na kraji kvetinového útesu. Okolo nich a pod nimi je bronzová tma.
Je možné, že Klimt intuitívne vycítil temnotu začínajúceho sa storočia? Žeby uprostred nadšenej a optimistickej Viedne zahliadol koniec pestrofarebného útesu? Je láskyplný bozk v skutočnosti bozkom posledným? Gustav bol skúpy na slová, a preto sa „autorizovanej“ odpovede nedočkáme.
Umierajúci Vincent kreslí slnkom zaliate polia, Gustav, tešiaci sa dobrému zdraviu, stavia zlatú krásu na samý okraj útesu. Dvaja veľkí maliari, dve výborné výstavy v jednom príjemnom meste.
Výstava Van Gogh je v Albertine do 8. decembra 2008.
Výstava Gustav Klimt und Kunstschau 1908 je v Dolnom Belvedéri do 18. januára 2009.
Obidve výstavy sú otvorené denne od 10.00 do 18.00, v stredu do 21.00.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite