Keď ide o emócie, ide vždy najmä o ich biológiu. Poézia je iba ich vzdialeným dôsledkom.
Strach, hnev, radosť, údiv, smútok, hnus sú
iba pomenovania pre čosi, čo naše telá a vedomia poznali skôr, než sa objavila ľudská reč. Skôr, než sa na zemi objavil homo sapiens.
Omnoho skôr.
Emócie sú najmä to, čo sa pri nich deje s naším telom. Tak ich aj opisujeme: strach, to je zovretý žalúdok, srdce rozbúchané bláznivou rýchlosťou, sucho v ústach, spotené dlane, chvenie. Ale nie iba strach, všetky základné emócie sú najmä fyziologickými procesmi. Sú mocnými dejmi, ktoré vznikajú v „starých“ štruktúrach mozgu, v tzv. limbickom systéme, ktorý je v hĺbke mozgu skrytý pod veľkou novšou časťou mozgu – telencefalonom.
Ten zodpovedá skôr za náš kognitívny svet, za naše myslenie, za abstrakcie a zložitosti nášho vedomia, za reč a podobne. Cez limbický systém sa ozýva pravek a neprežili by sme bez neho. Emócie sú iba naše pomenovania pre stavy, ktoré slúžili a slúžia ako rozhodovacie a zároveň telo pripravujúce procesy. Strach je mentálnym ekvivalentom povelu na útek, ale aj čímsi, čo zaplaví telo látkami, ktoré napríklad pomáhajú do svalov transportovať kyslík, ktorý bude potrebný pri úteku. A zvýši aj zrážavosť krvi, lebo strach je reakciou na ohrozenie, pri ktorom hrozí zranenie. Živočích, ktorý nepociťuje strach, ktorého telo nepozná strach, je spravidla v prírode odsúdený na pomerne krátky život. Hnev je zase emócia, ktorá je povelom do boja a zároveň fyziologicky pripravuje telo a jeho svaly na boj. Stres, strach, hrôza zaplavujú vďaka autonómnemu nervovému systému telo hormónmi ako kortizol a adrenalín. Zjednodušene povedané, pre niektorých ľudí sa stane zvýšená hladina týchto stresových hormónov návykovou a snažia sa ju znovu a znovu dosiahnuť. Robia to pomocou riskovania, pomocou športov a aktivít, ktoré môžu ohroziť život či aspoň zdravie. Pre nich je strach opojný. Sú ľudia, ktorí ohrozenie vyhľadávajú, i takí, ktorí sa mu vyhýbajú, a psychológovia už dávnejšie zistili, že to súvisí aj s dopamínom. Dopamín je, okrem iných funkcií, neurotransmiterom, ktorý vyvoláva pocity pôžitku, rozkoše.
Ale aj tí, ktorí nie sú „thrill-seekermi“, ako nazýva týchto dedičných hazardérov literatúra, nachádzajú pôžitok v dodatočnej dávke stresových hormónov a dopamínu, ktoré vyprodukuje náš mozog, keď sa pozeráme na hororový film. Je to rozkoš zo strachu prežívaného v bezpečí. Zo strachu, kvôli ktorému netreba skákať padákom. Ale aj rozkoš zo strachu prežívaného v bezpečí obývačky môže byť návyková. Preto je celý žáner hororových príbehov taký úspešný. .františek Šebej
Strach, hnev, radosť, údiv, smútok, hnus sú
iba pomenovania pre čosi, čo naše telá a vedomia poznali skôr, než sa objavila ľudská reč. Skôr, než sa na zemi objavil homo sapiens.
Omnoho skôr.
Emócie sú najmä to, čo sa pri nich deje s naším telom. Tak ich aj opisujeme: strach, to je zovretý žalúdok, srdce rozbúchané bláznivou rýchlosťou, sucho v ústach, spotené dlane, chvenie. Ale nie iba strach, všetky základné emócie sú najmä fyziologickými procesmi. Sú mocnými dejmi, ktoré vznikajú v „starých“ štruktúrach mozgu, v tzv. limbickom systéme, ktorý je v hĺbke mozgu skrytý pod veľkou novšou časťou mozgu – telencefalonom.
Ten zodpovedá skôr za náš kognitívny svet, za naše myslenie, za abstrakcie a zložitosti nášho vedomia, za reč a podobne. Cez limbický systém sa ozýva pravek a neprežili by sme bez neho. Emócie sú iba naše pomenovania pre stavy, ktoré slúžili a slúžia ako rozhodovacie a zároveň telo pripravujúce procesy. Strach je mentálnym ekvivalentom povelu na útek, ale aj čímsi, čo zaplaví telo látkami, ktoré napríklad pomáhajú do svalov transportovať kyslík, ktorý bude potrebný pri úteku. A zvýši aj zrážavosť krvi, lebo strach je reakciou na ohrozenie, pri ktorom hrozí zranenie. Živočích, ktorý nepociťuje strach, ktorého telo nepozná strach, je spravidla v prírode odsúdený na pomerne krátky život. Hnev je zase emócia, ktorá je povelom do boja a zároveň fyziologicky pripravuje telo a jeho svaly na boj. Stres, strach, hrôza zaplavujú vďaka autonómnemu nervovému systému telo hormónmi ako kortizol a adrenalín. Zjednodušene povedané, pre niektorých ľudí sa stane zvýšená hladina týchto stresových hormónov návykovou a snažia sa ju znovu a znovu dosiahnuť. Robia to pomocou riskovania, pomocou športov a aktivít, ktoré môžu ohroziť život či aspoň zdravie. Pre nich je strach opojný. Sú ľudia, ktorí ohrozenie vyhľadávajú, i takí, ktorí sa mu vyhýbajú, a psychológovia už dávnejšie zistili, že to súvisí aj s dopamínom. Dopamín je, okrem iných funkcií, neurotransmiterom, ktorý vyvoláva pocity pôžitku, rozkoše.
Ale aj tí, ktorí nie sú „thrill-seekermi“, ako nazýva týchto dedičných hazardérov literatúra, nachádzajú pôžitok v dodatočnej dávke stresových hormónov a dopamínu, ktoré vyprodukuje náš mozog, keď sa pozeráme na hororový film. Je to rozkoš zo strachu prežívaného v bezpečí. Zo strachu, kvôli ktorému netreba skákať padákom. Ale aj rozkoš zo strachu prežívaného v bezpečí obývačky môže byť návyková. Preto je celý žáner hororových príbehov taký úspešný. .františek Šebej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.