Niekde v podvedomí to mám už dlhé roky, ale až nedávne obvinenie zo strany niektorých kolegov ma primalo hlbšie sa zamyslieť nad mojím vzťahom k tomuto športu. Áno, nemám rád futbal a celkom rád o tom napíšem.
Myslím, že v tom nie som sám, ale stále sa ešte musíme skrývať, pretože doba a spoločnosť nám doteraz nepriala. Väčšinová populácia futbal buď pozerá, alebo jej je taký ľahostajný, že si naň nevytvorila názor. Bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu robí z chlapov, ktorých hlavnou prednosťou je, že vedia kopnúť do lopty, celebrity či politikov, sledovanie diania na trávniku povýšila na vlastenectvo a z nás, ktorí sme sa odvážili tento šport čo i len trochu spochybňovať, robí odľudov, ktorí „tomu nerozumejú“.
.obdiv k upoteným chlapom
To je pravda, nerozumieme mnohým veciam. Len tak náhodne ich zopár vymenujem.
Dvadsaťdva mužov (niekedy aj žien) v podivných kostýmoch a kopačkách naháňa loptu a často ani jeden z nich za tú hodinu a pol netrafí, kam má. (Nebol by predsa len lepší český názov kopaná?) Otázka znie, prečo sa na nich pozerá také množstvo ľudí. Nebolo by vzrušujúcejšie chodiť sa pozerať na chlapíka na kosačke? Celý trávnik zdolá sám a nikdy sa nestane, že by sa jeho zápas skončil bezgólovou remízou.
Okrem tých dvadsiatich dvoch sú tam ešte traja, ktorí, keďže vedeli, do čoho idú, sa vždy oblečú do čierneho. Ich úloha spočíva v tom, že vždy nadržiavajú druhému mužstvu, zväčša víťaznému (to tvrdia porazení), ale stávajú sa aj prípady, že tomu porazenému (to tvrdia víťazi, ktorí sú však tak dobrí, že im to nakoniec až tak neprekáža.) V tomto prípade otázka zase znie, či by nestačilo pred zápasom zverejniť, koľko si ktoré mužstvo môže dovoliť za zápas zaplatiť a dvadsaťpäť ľudí by sa nemuselo spotiť.
Nerozumiem ani tým vykrikujúcim starším pánom na lavičke. O čo im ide?
Dvadsať ľudí si príde zabehať, dvaja si postoja, traja zinkasujú a tí starší páni si zrejme vyliečia nejaké domáce problémy. Je to síce zvláštne, ale ešte ako-tak pochopiteľné. Čo si však pomyslieť o stovkách a tisíckach ľudí, ktorí sa na to dobrovoľne pozerajú a často za to aj zaplatia? Nútia so sebou chodiť svoje deti, okupujú diaľkový ovládač, niektorí hádžu dymovnice, spievajú hymny klubov (ktovie, ako je to u nich s tou národnou)... Ja viem, je to ich vec, ale keď je ich náporu človek dennodenne vystavený, musí svoje názory na to, čo nemá rád, dostať von.
.99 slov nenávisti
Tých rečí, „ako to včera zase hrali“, komu zle pískali, kto mal dostať akú kartu, kto určite zaplatil, kto ako tipoval, kto by ako vyhral, keby hral lepšie niekto iný, tých komentátorských frázičiek ako „lopta je guľatá“, rozvlnených sietí, slávnostných výkopov, postavení mimo hru, prepadov v tabuľkách, vyrovnaných súperov, športového šťastia, premárnených gólových šancí, papierovo lepších celkov, tých funkcionárskych nedostatkov peňazí, nákupov hráčov, zle zvolených taktík, zle zvolených trénerov, rozbahnených terénov, tých hráčskych namáhavých výkonov, následkov zranení, načasovaní prípravy, a viet a slovných spojení „robili sme, čo sme mohli“, „zaváhanie v úvode“, „napriek technickej prevahe“ mám už naozaj dosť.
Tak, a je to vonku.
.dane vs. podpora
Pred niekoľkými týždňami prebehla médiami správa, že poľská vláda odvolala vedenie poľského futbalu. Prvá myšlienka, čo mi napadla, bola: „Čo má čo vláda odvolávať futbalistov?“ Uvažoval som, že si ich Tusk asi platí. No ale hneď potom mi napadlo, že čo má čo Tusk platiť futbalistov? A je jedno, či je to z jeho rezervy, alebo má futbal v rozpočte nejakú kapitolu. To nemajú v Poľsku iné sociálne podniky?
Minulý týždeň zaznelo z miestneho rozhlasu približne takéto hlásenie: „Športový klub ďakuje za vašu podporu, ktorú ste prejavili mužstvu seniorov pri ďalšom zápase tretej ligy. V Stupave naše mužstvo odohralo vyrovnaný zápas. Nebolo horšie ako jeho súper a prehralo 0:1. Najbližšie bude hrať s družstvom Réce, kde hrajú aj hráči s prvoligovými skúsenosťami.“
Ak si odmyslíme, že futbalové klišé prenikli aj do okresných súťaží, ten rozdiel je zjavný. Na jednej strane futbalové celebrity, politici, hlavný vysielací čas a život zo susedových daní, na druhej strane amatéri, podpora miestneho podnikateľa, obecné správy a poďakovanie susedom za podporu.
Čo z toho vyplýva? Možno to, že by sa ten nápor dal zniesť, keby sa futbal vrátil na zem. Keby sa definitívne presťahoval na Trojku, v Česku na Štvorku, a do obecného rozhlasu. Keby nebol taký priepastný rozdiel medzi futbalovými upútavkami a priebehom zápasu. Keby sa tí, ktorí majú o futbal záujem, na miestne ihrisko poskladali sami a nenechali to platiť premiéra. Keby sme namiesto toho pána, ktorý dnes už len propaguje voňavku či čo, uznávali miestnych futbalistov. Všetkých tých s nohami do O, tých, ktorí v kopačkách aj pracujú a ešte aj v roku 2008 nosia účes à la Tomáš Skuhravý, a v sobotu sa opijú tak, že v nedeľu nemôžu nastúpiť na zápas.
Lopta je však guľatá...
Myslím, že v tom nie som sám, ale stále sa ešte musíme skrývať, pretože doba a spoločnosť nám doteraz nepriala. Väčšinová populácia futbal buď pozerá, alebo jej je taký ľahostajný, že si naň nevytvorila názor. Bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu robí z chlapov, ktorých hlavnou prednosťou je, že vedia kopnúť do lopty, celebrity či politikov, sledovanie diania na trávniku povýšila na vlastenectvo a z nás, ktorí sme sa odvážili tento šport čo i len trochu spochybňovať, robí odľudov, ktorí „tomu nerozumejú“.
.obdiv k upoteným chlapom
To je pravda, nerozumieme mnohým veciam. Len tak náhodne ich zopár vymenujem.
Dvadsaťdva mužov (niekedy aj žien) v podivných kostýmoch a kopačkách naháňa loptu a často ani jeden z nich za tú hodinu a pol netrafí, kam má. (Nebol by predsa len lepší český názov kopaná?) Otázka znie, prečo sa na nich pozerá také množstvo ľudí. Nebolo by vzrušujúcejšie chodiť sa pozerať na chlapíka na kosačke? Celý trávnik zdolá sám a nikdy sa nestane, že by sa jeho zápas skončil bezgólovou remízou.
Okrem tých dvadsiatich dvoch sú tam ešte traja, ktorí, keďže vedeli, do čoho idú, sa vždy oblečú do čierneho. Ich úloha spočíva v tom, že vždy nadržiavajú druhému mužstvu, zväčša víťaznému (to tvrdia porazení), ale stávajú sa aj prípady, že tomu porazenému (to tvrdia víťazi, ktorí sú však tak dobrí, že im to nakoniec až tak neprekáža.) V tomto prípade otázka zase znie, či by nestačilo pred zápasom zverejniť, koľko si ktoré mužstvo môže dovoliť za zápas zaplatiť a dvadsaťpäť ľudí by sa nemuselo spotiť.
Nerozumiem ani tým vykrikujúcim starším pánom na lavičke. O čo im ide?
Dvadsať ľudí si príde zabehať, dvaja si postoja, traja zinkasujú a tí starší páni si zrejme vyliečia nejaké domáce problémy. Je to síce zvláštne, ale ešte ako-tak pochopiteľné. Čo si však pomyslieť o stovkách a tisíckach ľudí, ktorí sa na to dobrovoľne pozerajú a často za to aj zaplatia? Nútia so sebou chodiť svoje deti, okupujú diaľkový ovládač, niektorí hádžu dymovnice, spievajú hymny klubov (ktovie, ako je to u nich s tou národnou)... Ja viem, je to ich vec, ale keď je ich náporu človek dennodenne vystavený, musí svoje názory na to, čo nemá rád, dostať von.
.99 slov nenávisti
Tých rečí, „ako to včera zase hrali“, komu zle pískali, kto mal dostať akú kartu, kto určite zaplatil, kto ako tipoval, kto by ako vyhral, keby hral lepšie niekto iný, tých komentátorských frázičiek ako „lopta je guľatá“, rozvlnených sietí, slávnostných výkopov, postavení mimo hru, prepadov v tabuľkách, vyrovnaných súperov, športového šťastia, premárnených gólových šancí, papierovo lepších celkov, tých funkcionárskych nedostatkov peňazí, nákupov hráčov, zle zvolených taktík, zle zvolených trénerov, rozbahnených terénov, tých hráčskych namáhavých výkonov, následkov zranení, načasovaní prípravy, a viet a slovných spojení „robili sme, čo sme mohli“, „zaváhanie v úvode“, „napriek technickej prevahe“ mám už naozaj dosť.
Tak, a je to vonku.
.dane vs. podpora
Pred niekoľkými týždňami prebehla médiami správa, že poľská vláda odvolala vedenie poľského futbalu. Prvá myšlienka, čo mi napadla, bola: „Čo má čo vláda odvolávať futbalistov?“ Uvažoval som, že si ich Tusk asi platí. No ale hneď potom mi napadlo, že čo má čo Tusk platiť futbalistov? A je jedno, či je to z jeho rezervy, alebo má futbal v rozpočte nejakú kapitolu. To nemajú v Poľsku iné sociálne podniky?
Minulý týždeň zaznelo z miestneho rozhlasu približne takéto hlásenie: „Športový klub ďakuje za vašu podporu, ktorú ste prejavili mužstvu seniorov pri ďalšom zápase tretej ligy. V Stupave naše mužstvo odohralo vyrovnaný zápas. Nebolo horšie ako jeho súper a prehralo 0:1. Najbližšie bude hrať s družstvom Réce, kde hrajú aj hráči s prvoligovými skúsenosťami.“
Ak si odmyslíme, že futbalové klišé prenikli aj do okresných súťaží, ten rozdiel je zjavný. Na jednej strane futbalové celebrity, politici, hlavný vysielací čas a život zo susedových daní, na druhej strane amatéri, podpora miestneho podnikateľa, obecné správy a poďakovanie susedom za podporu.
Čo z toho vyplýva? Možno to, že by sa ten nápor dal zniesť, keby sa futbal vrátil na zem. Keby sa definitívne presťahoval na Trojku, v Česku na Štvorku, a do obecného rozhlasu. Keby nebol taký priepastný rozdiel medzi futbalovými upútavkami a priebehom zápasu. Keby sa tí, ktorí majú o futbal záujem, na miestne ihrisko poskladali sami a nenechali to platiť premiéra. Keby sme namiesto toho pána, ktorý dnes už len propaguje voňavku či čo, uznávali miestnych futbalistov. Všetkých tých s nohami do O, tých, ktorí v kopačkách aj pracujú a ešte aj v roku 2008 nosia účes à la Tomáš Skuhravý, a v sobotu sa opijú tak, že v nedeľu nemôžu nastúpiť na zápas.
Lopta je však guľatá...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.