Tlač na celom svete prežíva ťažké časy. Valcuje ju internet, ktorý vyhovuje zrýchlenému životnému štýlu čitateľov. Jednému časopisu sa však nepriaznivé trendy vyhýbajú. Je to Economist.
Úspech Economistu vyzerá trochu ako pointa ošúchaného študentského vtipu. Netreba sa učiť všetky otázky na skúšku – stačí vedieť tú, ktorú si vytiahneš. Ani Economist, o ktorom sa hovorí, že sa príliš nemení, nemusí prácne skúšať všetky možnosti, ako zaujať čitateľov (a inzerentov). Pozná tú jednu stratégiu, ktorá funguje.
Economist od svojho vzniku v roku 1843 v Anglicku napísal dlhú históriu. Zo skromných začiatkov vzišiel titul, ktorý v roku 2007 dosiahol predaj 1,3 milióna výtlačkov každého čísla. V tomto roku získal od periodika Advertising Age titul Časopis roka. Dôvody sú jasné. Náklad v Severnej Amerike stúpa a momentálne dosahuje zhruba trištvrte milióna kusov.
Príjmy z inzercie stúpajú spolu s ním. Kým napríklad ctihodný Time zaznamenal pokles podielu reklamy od januára do augusta 2008 o štvrtinu, a to isté platí o Newsweeku, Economist sa mohol aj v týchto ťažkých časoch tešiť z nárastu o vyše 7 percent. V porovnaní s minulým rokom skoro o polovicu vzrástol počet návštevníkov internetovej verzie Economistu. Je jeho úspešný príbeh nádejou pre všetky printové médiá, alebo je to ťažko napodobiteľná výnimka?
Odpoveď treba hľadať v tej jednej úspešnej stratégii Economistu. Tvorí ju viac faktorov, ale jej podstatou je zaujímavý mix striedmosti s nadpriemernosťou. Striedmosť predstavuje redakčný prístup, ktorý tlmí individualizmus a vystavovanie zvučných mien a uprednostňuje „kolektívny hlas“. Čitatelia si zvykli, že Economist neuvádza pod článkami mená autorov – s určitými výnimkami. Napríklad keď novinár opúšťa tím, môže svoj rozlúčkový text pokojne podpísať. Tón časopisu je umiernený, dôraz sa kladie až na školsky správnu gramatiku a štylistiku. Economist nie je bez názoru, ale chce byť vyvážený. Nevyhýba sa kontroverzným témam, ale kto v ňom hľadá zúrivé reportérstvo a bojovnú žurnalistiku, obíde naprázdno.
Keby táto redakčná striedmosť nemala aj druhú stranu mince, Economist by pôsobil zúfalo nudne. Väčšinou však nepôsobí a treba sa pýtať prečo.
Economist ponúka silné vízie. Možno k tomu prispieva fakt, že sa pri predajnosti nemôže spoliehať na silné mená autorov. Tak či onak, má nos na vyhľadávanie trendov, ktoré ešte len klíčia. Pred piatimi rokmi písal o hroziacom výbuchu trhu s nehnuteľnosťami, v predstihu sa zaoberal spormi Ruska a Gruzínska a analyzoval aj iné ohniská konfliktov. Zároveň prináša čosi ako globálny pohľad. Hoci ho kritici obviňujú z „britského snobizmu“, Economist sa podrobnejšie ako iné angloamerické médiá venuje kauzám v neanglofónnom svete. Vyhľadáva ich, samozrejme, podľa ich dôležitosti pre globálne dianie, preto nepôsobí provinčne, ani keď vysiela svojich ľudí do „divočiny“, ktorú si taký Time všimne až o pár týždňov či mesiacov.
Economist má svoje limity. Jeho „kolektívny hlas“ môže zaváňať alibizmom, jeho úsilie o vyváženosť niekedy pôsobí násilne. Jeho pôvodne proklamovaná snaha písať v duchu klasického liberalizmu dostáva trhliny, keď podporuje progresívne zdaňovanie či štátne regulácie. A keď občas vykročí z tieňa neutrality, šliapne aj vedľa (podpora Johna Kerryho v posledných amerických prezidentských voľbách vyznela pomerne smiešne).
A predsa to funguje. V ére instantných zdrojov informácií rastie počet čitateľov, ktorí potrebujú nejakú tú „skalu stálosti“. Economist sa ňou stal – a práve preto si svoju stratégiu minimálnych zmien nielen môže dovoliť, ale priam sa jej musí držať.
Úspech Economistu vyzerá trochu ako pointa ošúchaného študentského vtipu. Netreba sa učiť všetky otázky na skúšku – stačí vedieť tú, ktorú si vytiahneš. Ani Economist, o ktorom sa hovorí, že sa príliš nemení, nemusí prácne skúšať všetky možnosti, ako zaujať čitateľov (a inzerentov). Pozná tú jednu stratégiu, ktorá funguje.
Economist od svojho vzniku v roku 1843 v Anglicku napísal dlhú históriu. Zo skromných začiatkov vzišiel titul, ktorý v roku 2007 dosiahol predaj 1,3 milióna výtlačkov každého čísla. V tomto roku získal od periodika Advertising Age titul Časopis roka. Dôvody sú jasné. Náklad v Severnej Amerike stúpa a momentálne dosahuje zhruba trištvrte milióna kusov.
Príjmy z inzercie stúpajú spolu s ním. Kým napríklad ctihodný Time zaznamenal pokles podielu reklamy od januára do augusta 2008 o štvrtinu, a to isté platí o Newsweeku, Economist sa mohol aj v týchto ťažkých časoch tešiť z nárastu o vyše 7 percent. V porovnaní s minulým rokom skoro o polovicu vzrástol počet návštevníkov internetovej verzie Economistu. Je jeho úspešný príbeh nádejou pre všetky printové médiá, alebo je to ťažko napodobiteľná výnimka?
Odpoveď treba hľadať v tej jednej úspešnej stratégii Economistu. Tvorí ju viac faktorov, ale jej podstatou je zaujímavý mix striedmosti s nadpriemernosťou. Striedmosť predstavuje redakčný prístup, ktorý tlmí individualizmus a vystavovanie zvučných mien a uprednostňuje „kolektívny hlas“. Čitatelia si zvykli, že Economist neuvádza pod článkami mená autorov – s určitými výnimkami. Napríklad keď novinár opúšťa tím, môže svoj rozlúčkový text pokojne podpísať. Tón časopisu je umiernený, dôraz sa kladie až na školsky správnu gramatiku a štylistiku. Economist nie je bez názoru, ale chce byť vyvážený. Nevyhýba sa kontroverzným témam, ale kto v ňom hľadá zúrivé reportérstvo a bojovnú žurnalistiku, obíde naprázdno.
Keby táto redakčná striedmosť nemala aj druhú stranu mince, Economist by pôsobil zúfalo nudne. Väčšinou však nepôsobí a treba sa pýtať prečo.
Economist ponúka silné vízie. Možno k tomu prispieva fakt, že sa pri predajnosti nemôže spoliehať na silné mená autorov. Tak či onak, má nos na vyhľadávanie trendov, ktoré ešte len klíčia. Pred piatimi rokmi písal o hroziacom výbuchu trhu s nehnuteľnosťami, v predstihu sa zaoberal spormi Ruska a Gruzínska a analyzoval aj iné ohniská konfliktov. Zároveň prináša čosi ako globálny pohľad. Hoci ho kritici obviňujú z „britského snobizmu“, Economist sa podrobnejšie ako iné angloamerické médiá venuje kauzám v neanglofónnom svete. Vyhľadáva ich, samozrejme, podľa ich dôležitosti pre globálne dianie, preto nepôsobí provinčne, ani keď vysiela svojich ľudí do „divočiny“, ktorú si taký Time všimne až o pár týždňov či mesiacov.
Economist má svoje limity. Jeho „kolektívny hlas“ môže zaváňať alibizmom, jeho úsilie o vyváženosť niekedy pôsobí násilne. Jeho pôvodne proklamovaná snaha písať v duchu klasického liberalizmu dostáva trhliny, keď podporuje progresívne zdaňovanie či štátne regulácie. A keď občas vykročí z tieňa neutrality, šliapne aj vedľa (podpora Johna Kerryho v posledných amerických prezidentských voľbách vyznela pomerne smiešne).
A predsa to funguje. V ére instantných zdrojov informácií rastie počet čitateľov, ktorí potrebujú nejakú tú „skalu stálosti“. Economist sa ňou stal – a práve preto si svoju stratégiu minimálnych zmien nielen môže dovoliť, ale priam sa jej musí držať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.