po čase, keď sa mu nijakovsky nepodarilo rodičom vysvetliť, že jednoducho mu o desiatej ani nenapadne nejaký chlieb so šunkou a cez veľkú prestávku má predsa oveľa dôležitejšie veci na práci, ako žuť makový rožok, začal nerozbalené desiate ukrývať. Dodnes si pamätá ten pocit bezmocnosti, keď doma otvoril tašku a bola tam – zabudnutá, v papierovom premoknutom vrecku, ešte zabalená v servítke. Na rýchly únik von, aby ju vyhodil do koša, už nebolo času, potreboval nájsť dobrú skrýšu priamo doma. Napríklad pracovný stôl mal zozadu fantastickú poličku, o ktorej len málokto vedel. Podarilo sa mu ich tam napchať asi zo desať. Samozrejme, pokým tam tie chleby nezačali plesnieť a rodičia ich poľahky nevypátrali. Potom si už dal pozor a desiate vyhadzoval po ceste domov rovno do kontajnera. Kým ho neuvidela všetečná suseda a nevytárala všetko rodičom. Čo sa to dieťa napreklínalo toho, kto tento nezmysel vymyslel! Nedá sa žiť aj bez desiatej? Ešte aj skloňuje sa to príšerne!
Dnes sa nad tým, ako často a pravidelne jeme, takmer vôbec nezamýšľame, berieme to ako danú rutinu: raňajky, desiata, obed, olovrant, večera. Pritom ešte pred tristo, štyristo rokmi to nebolo až také jednoznačné. Tí, čo dnes raňajkovať kvôli malátnej povahe a obligátnej cigaretke s kávou jednoducho nestíhajú, by sa zrejme potešili. V šestnástom storočí napríklad vôbec žiadne raňajky neboli!
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.