Ku kradnutiu máme my našinci zvláštny vzťah. Teoreticky považujeme krádež za nemorálnu, prakticky ju považujeme za dobrú príležitosť. Prečo nevyužiť príležitosť? Zahadzovanie šancí nikto neobdivuje. Vieme to zo športu. Šance treba premieňať.
Takže nasleduje krátka inštruktáž:
Nezačínajte malými krádežami. Ukradnúť niekomu peňaženku v obchodnom dome je ponižujúce. Nielen pre okradnutého, aj pre zlodeja. Vynaložená námaha a s ňou spojené riziko je privysoké a neúmerné výške lupu. Celý deň postávate v Tescu, tlačíte sa na pohyblivých schodoch, vyberáte obeť, odhadujete solventnosť zákazníka (ak sa okradnutý dá nazvať zákazníkom, ale pre zlodeja je to zákazník, akurát, že mu za jeho peniaze neposkytujete nijaký tovar, iba nával negatívnych emócií), podvečer sa vám podarí nenápadne vybrať z nákupnej tašky solídnej dámy jej peňaženku, prídete domov, nedočkavo otvoríte pudilár a tam je stodvadsať korún v bankovkách a ešte nejaké drobné.
V takom prípade nával negatívnych postihne obe strany. Aj zákazníka, aj zlodeja. Stodvadsať korún nie je nijaký peniaz, nijaká odmena za celodennú drinu, to sa môžete pokojne pridať k bezdomovcom postávajúcim pred obchodným domom a určite za deň zarobíte viac a najmä bez rizika. Nehovoriac o sociálnom aspekte celej veci. Ako žobrajúceho bezdomovca vás ľudia chtiac-nechtiac poľutujú, ako prichyteného zlodeja vás budú odsudzovať. Niektorí preto, že si myslia, že kradnúť sa nemá. Iní preto, že si myslia, že kradnúť sa má inde. A tí tretí preto, lebo si myslia, že ste sa nemali nechať prichytiť. Takže, aby bolo jasné. Nie je hanba kradnúť. Hanba je nechať sa prichytiť. Lebo až v tej chvíli sa stávate oficiálne zlodejom. A s prichyteným zlodejom sa veru nikto nebude chcieť odfotografovať. Prichytený zlodej sa nedostane na prvé stránky novín ani do televíznych správ. Na to tých stodvadsať korún veru nestačí. Je to v podstate smutný osud. Kradnete a ostávate bedárom.
Preto na to treba ísť inak. Neorientujte sa na malé sumy. Pokúste sa kradnúť veľkoryso. Najjednoduchšie je začať tým, že si budete požičiavať. Najprv menšie a neskôr čoraz väčšie sumy. Dôvodov pre potrebu pôžičky sa vždy nájde dosť a veľmi vierohodných. Dôvod je, mimochodom, nesmierne dôležitý, často rozhodujúci. Tak ako to zdôvodňuje Manilov v Mŕtvych dušiach: Požičaj mi tritisíc rubľov – skríkne na Čičikova – inak je po mne!!! Kto by nepožičal? Ak mu ide o život, požičiam, aj keby som ich mal ukradnúť! Pri tejto metóde je dôležité vedieť, že pôžičku treba najprv vrátiť, aby ste si získali dôveru zákazníka. Až po čase, keď je už dôvera získaná, možno začať s rôznymi výhovorkami. Momentálne nemám, musel som dať platy zamestnancom. To veriteľa obmäkčí, veď zamestnanci majú rodiny, atď....Ostrieľaní zlodeji môžu potom prejsť zo súkromnej sféry do oblasti štátnych objednávok. Tam to zvykne ísť ako po masle. Akurát, že sa musíte deliť s tými, ktorí vám kradnutie umožnia. Aj riziko je /teoreticky/ väčšie ako pri sto dvadsiatich korunách v obchodnom dome. Na druhej strane, ak vás prichytia, máte istotu, že medializácia bude na najvyššej úrovni. Budete bohatí a ešte aj slávni.
Takže nasleduje krátka inštruktáž:
Nezačínajte malými krádežami. Ukradnúť niekomu peňaženku v obchodnom dome je ponižujúce. Nielen pre okradnutého, aj pre zlodeja. Vynaložená námaha a s ňou spojené riziko je privysoké a neúmerné výške lupu. Celý deň postávate v Tescu, tlačíte sa na pohyblivých schodoch, vyberáte obeť, odhadujete solventnosť zákazníka (ak sa okradnutý dá nazvať zákazníkom, ale pre zlodeja je to zákazník, akurát, že mu za jeho peniaze neposkytujete nijaký tovar, iba nával negatívnych emócií), podvečer sa vám podarí nenápadne vybrať z nákupnej tašky solídnej dámy jej peňaženku, prídete domov, nedočkavo otvoríte pudilár a tam je stodvadsať korún v bankovkách a ešte nejaké drobné.
V takom prípade nával negatívnych postihne obe strany. Aj zákazníka, aj zlodeja. Stodvadsať korún nie je nijaký peniaz, nijaká odmena za celodennú drinu, to sa môžete pokojne pridať k bezdomovcom postávajúcim pred obchodným domom a určite za deň zarobíte viac a najmä bez rizika. Nehovoriac o sociálnom aspekte celej veci. Ako žobrajúceho bezdomovca vás ľudia chtiac-nechtiac poľutujú, ako prichyteného zlodeja vás budú odsudzovať. Niektorí preto, že si myslia, že kradnúť sa nemá. Iní preto, že si myslia, že kradnúť sa má inde. A tí tretí preto, lebo si myslia, že ste sa nemali nechať prichytiť. Takže, aby bolo jasné. Nie je hanba kradnúť. Hanba je nechať sa prichytiť. Lebo až v tej chvíli sa stávate oficiálne zlodejom. A s prichyteným zlodejom sa veru nikto nebude chcieť odfotografovať. Prichytený zlodej sa nedostane na prvé stránky novín ani do televíznych správ. Na to tých stodvadsať korún veru nestačí. Je to v podstate smutný osud. Kradnete a ostávate bedárom.
Preto na to treba ísť inak. Neorientujte sa na malé sumy. Pokúste sa kradnúť veľkoryso. Najjednoduchšie je začať tým, že si budete požičiavať. Najprv menšie a neskôr čoraz väčšie sumy. Dôvodov pre potrebu pôžičky sa vždy nájde dosť a veľmi vierohodných. Dôvod je, mimochodom, nesmierne dôležitý, často rozhodujúci. Tak ako to zdôvodňuje Manilov v Mŕtvych dušiach: Požičaj mi tritisíc rubľov – skríkne na Čičikova – inak je po mne!!! Kto by nepožičal? Ak mu ide o život, požičiam, aj keby som ich mal ukradnúť! Pri tejto metóde je dôležité vedieť, že pôžičku treba najprv vrátiť, aby ste si získali dôveru zákazníka. Až po čase, keď je už dôvera získaná, možno začať s rôznymi výhovorkami. Momentálne nemám, musel som dať platy zamestnancom. To veriteľa obmäkčí, veď zamestnanci majú rodiny, atď....Ostrieľaní zlodeji môžu potom prejsť zo súkromnej sféry do oblasti štátnych objednávok. Tam to zvykne ísť ako po masle. Akurát, že sa musíte deliť s tými, ktorí vám kradnutie umožnia. Aj riziko je /teoreticky/ väčšie ako pri sto dvadsiatich korunách v obchodnom dome. Na druhej strane, ak vás prichytia, máte istotu, že medializácia bude na najvyššej úrovni. Budete bohatí a ešte aj slávni.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.